Počas Veľkej vojny sa na území dnešného Slovenska zriaďovali tzv. pozorovacie stanice, ktoré slúžili ako zdravotnícke zariadenia pre ranených vojakov, ale i nakazených akútnymi chorobami. Jedna z nich bola umiestnená aj v Banskej Bystrici asi 2 kilometre od centra mesta v časti Majer. Tvorila ju sústava barakov s možnosťou 2 700 postelí. Stanicou od roku 1915 do konca vojny prešlo tisíce vojakov. Prirodzenou súčasťou tohto miesta bol aj rozľahlý cintorín pre tých, ktorí neprežili. V Banskej Bystrici ich bolo pochovaných 1 380, okrem slovenských a českých to boli talianski, maďarskí, poľskí, rumunskí, rakúski, ruskí, juhoslovanskí a iní vojaci. Ešte v roku 1917 bola na tomto mieste postavená mohyla s pamätníkom (v roku 2002 zlikvidovaná!), o dva roky neskôr bol tam umiestnený aj symbolický pomník československých legionárov (rekonštruovaný v roku 2008).
Aktuálne pripomínanie 100. výročia konca 1. svetovej vojny dostalo v meste pod Urpínom osobitný status. Banská Bystrica sa na tento historický moment pripravovala s niekoľkoročným predstihom. Uvedomovala si totiž veľkú podlžnosť voči priestoru pôvodného vojnového cintorína v mestskej časti Majer, ktorý pred desiatkami rokov z veľkej časti ustúpil potrebným komunikáciám či iným stavbám. Málokto zo súčasníkov o jeho existencii čo i len tušil. V júli 2016 vyhlásilo Mesto Banská Bystrica v spolupráci so Slovenskou komorou architektov verejnú anonymnú súťaž „Obnova vojnového cintorína z prvej svetovej vojny v Majeri“, do ktorej prihlásilo svoje návrhy 11 autorských kolektívov.
Autormi víťazného návrhu sa stali Ing. arch. Benjamín Brádňanský, Mgr. art. Vít Halada, ArtD. a Bc. Maroš Greš. Odborná porota ocenila zaujímavý koncept, vhodné umiestnenie MÓLA a objektu MONUMENTU, ako aj minimalistický návrh architektúry so súčasnými vyjadrovacími prostriedkami a moderným materiálovým stvárnením (corten), nevyžadujúcim náročnú údržbu. Navyše, autori sa vyhli akémukoľvek zasahovaniu do hrobových polí.
A tak 11. 11. 2018 o 11. hod. 11. minúte sa začala pietna slávnosť údermi zvona v kaplnke monumentu, ktorá sa bude verejnosti otvárať iba v tento výročný deň. Po položení vencov sa prítomným prihovoril primátor mesta Ján Nosko. Ocenil úspešný a náročný projekt ako splatenie dlhu voči všetkým obetiam veľkej vojny a zároveň apeloval na súčasníkov, aby nezabúdali. Tí si mohli prezrieť celý areál aj z nadhľadu, pretože z opačnej strany monumentu sa dá vystúpiť po schodoch nahor. Plošinu vyhliadky lemujú mená všetkých tu pochovaných vojakov.
(Mimochodom – iba dva dni predtým mesto splatilo dlh aj dnes už neexistujúcemu vojnovému cintorínu v mestskej časti Podlavice, kde označilo miesto pôvodných hrobov modernou skulptúrou s uvedením mien obetí.)
A to nie je všetko. Po pietnej slávnosti v Majeri sa účastníci premiestnili na Radnicu, kde boli predstavenia reprezentatívnej publikácie Tam, kde kvitnú divé maky.
Mesto ju vydalo z vlastných prostriedkov v odbornej spolupráci s Vojenským historickým ústavom. Zostavovatelia Roman Hradecký a Jana Pelikánová v nej mohli využiť bohatý archív Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, ako aj Vojenského historického archívu.
Veľkú prácu už v predstihu urobilo Stredoslovenské múzeum, ktoré v roku 100. výročia začiatku vojny spracovalo jedinečnú výstavu z vlastných vzácnych zdrojov. Preto v knihe možno nájsť stať o situácii v meste počas vojny, príbehy konkrétnych vojakov, históriu vojenského ošetrovacieho ústavu a vojnového cintorína, priebeh prípravných prác na obnove, mapy z dobového archívu, menný zoznam obetí a pod.
Faktografický materiál je popretkávaný jedinečnými autentickými spomienkami spisovateľky Terézie Vansovej, žijúcej v meste, ktorá cez prizmu svojho ľudského pohľadu zachytila atmosféru vojnového diania a jeho dopad na civilné obyvateľstvo. Osobitne silný dojem vyvolávajú dobové fotografie, približujúce aktérov tejto vojnovej drámy vo všetkých polohách, v tých akože víťazných, ale aj v tých najťažších.
Patrí ku cti Banskej Bystrice, že našla energiu, financie i odborné sily na to, aby sa dôstojne vyrovnala s fenoménom Veľkej vojny na svojom teritóriu. Zostáva na obyvateľoch mesta i jeho návštevníkoch zužitkovať túto investíciu vo svojom vedomí. A najmä svedomí. Pretože život žiadnemu zabitému vojakovi už nikto nevráti. Nestačí sa ozdobiť symbolom vojnových veteránov divým makom, treba urobiť všetko preto, aby k obetiam nedochádzalo!
P.S.: Autorka tohto príspevku sa o barakovom mestečku v Majeri dozvedela napríklad z biografie básnika Jána Poničana. V knihe Dobyvateľ (1979) sa venuje svojmu detstvu v Očovej, ale najmä rokom života v meste pod Urpínom. Do Banskej Bystrice prišiel ako desaťročný v roku 1912 po smrti otca do rodiny svojho bezdetného strýka, preto jeho autentické spomínanie zachytáva menej známe zákulisie. Z jeho spomienok uvádzame prežívanie vojnových udalostí prostredníctvom zážitkov vnímavého chlapca. Hektické a neisté časy prirodzene prinášali aj zmeny v správaní obyvateľstva v zázemí. Veci sa mali totiž tak, že cez vojnu sa „trochu sa uvoľnili mravy“, ako to často počúval, keď bol prítomný pri rozhovoroch paničiek zo spoločnosti, ale uvoľnenie mravov videl Janko aj sám. Poničanov strýko sa ako župný úradník počas vojny stal správcom vojenských barakov v Majeri a domov chodil iba v nedeľu. Jeho manželka s priateľkami sa zaplietala s inými mužmi a ani on nebol nevinný. Ich chovanec bol toho svedkom a trápilo ho to. Ujdem. Domov. Alebo, keby ma strýc vzal k sebe do barakov. Veď neraz som spal uňho na diváne. A strýc ma potom zaviedol aj do dôstojníckej jedálne. Tam boli jedlá! Veru iné, ako stryná varí. Vojna už pokazila aj jej kuchárske umenie, veď nieto mäsa, nieto múky, nieto chleba, nieto masti… Aj keď Očovania občas niečo prinesú, to je málo, veď v meste už jedia kukuričný chlieb… Janko naozaj zostal istú dobu so strýkom v drevených barakoch s veľkými oknami pre dvetisíc ranených s dreveným plotom okolo. Jeho zvedavú myseľ zaujali rozličné skutočnosti. Videl panskú povýšenosť dôstojníkov, ako sa správali k obyčajným vojakom. Stretol sa tam aj s Rusom zajatcom. A spolu s inými zážitkami vtedajšieho sveta sa v jeho srdci rodilo rebelstvo, ktoré ho sprevádzalo v neskoršom živote.
