Mám rada obrovské a majestátne stromy v blízkosti Gerulaty. Z roka na rok sa zazeleňajú novými listami a tie potom nádherne a ticho šumia. O dejinách, o plynúcom čase, vznikajúcich a zanikajúcich ríšach, o význame aj bezvýznamnosti, o večnosti aj časnosti, o sláve a zásluhách tých, ktorí tu nie sú už takmer dve tisícročia. O Gerulate, ktorá tu stála štyri storočia a hoci bola pevným bodom sily a istoty, napokon spolu s Rímskou ríšou, ku ktorej patrila, zanikla. Lebo čas plynie a máločo je nemenné… ale Gerulata tu zanechala stopy, ktoré pretrvali a ktoré spolu s inými informáciami dotvárajú obraz dávnych dní.
V sobotu 14. mája t.r. sprístupnili v Múzeu Antická Gerulata, ktoré je súčasťou Múzea mesta Bratislava (MMB), novú expozíciu s názvom Gerulata na hraniciach Rímskej ríše. Je mimo iného reakcia na významný medzník minulého roka – zápis Gerulaty (spolu s ňou aj vojenský tábor v Iži a ďalšie pamiatky na Limes romanus v Rakúsku a Nemecku) na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Je jednoznačné, že na takto ocenené pamiatky sa kladú vyššie nároky aj pri prezentácii. Treba oceniť Múzeum mesta Bratislava, že si uvedomuje svoj diel zodpovednosti za to, aby Gerulata využila naplno svoj nový status a celý potenciál. Otvorenie novej expozície bolo zároveň dôstojným príspevkom K noci múzeí a galérií 2022.
Pohľad na novú expozíciu.
Snímka: MMB, Mária Pinčíková
Hraničný systém Limes romanus mal v Európe asi 3 000 km a ďalšie dve tisícky sa tiahli v Ázii a Afrike. Bol to jedinečný zámer a čin, smelo porovnateľný s Veľkým čínskym múrom. Hranicu tvorila veľmi premyslená sústava legionárskych táborov (najbližšie napr. Carnuntum v Petroneli a Bad Deutsch-Altenburgu v Rakúsku alebo Ad Flexum v Mosonmagyaróvári v Maďarsku), táborov pomocných jednotiek (napr. práve tábor v Gerulate) a strážnych veží, spojených spravidla tzv. limitnými cestami. Rimanom sa „hodili“ rieky, moria a všetky možné prírodné prekážky, ale v niektorých častiach budovali aj kamenné a hlinené opevnenie. Hlavnou úlohou pomocných (auxiliárnych) jednotiek, ktoré napr. ani netvorili výlučne Rimania, bola ochrana táborov legionárov. Gerulata tak bola zodpovedná za to, aby chránila z východnej strany prístup k hlavnému mestu provincie Panónia a k legionárskemu táboru Carnuntum.
Vojenský tábor si netreba predstavovať iba ako čosi strohé, dočasné či núdzové. Popisu toho, čo všetko tábor tvorilo, by azda lepšie zodpovedalo pomenovanie vojenské mestečko. Neboli tu len ubikácie pre vojakov, ale aj veliteľská budova a budova štábu, pokladnica so štandardami, zbrojnica, zhromaždisko, miesta pre kultové obrady (svätyňa), budovy pre dôstojníkov či vedúceho hospodárskej správy, sklad potravín, lazaret, rečnícka tribúna. Keďže Gerulata bola sídlom jazdeckej jednotky, nevyhnutná bola aj veterinárna nemocnica. V tábore-mestečku bola kanalizácia, cesty, brány s presne určeným umiestnením a významom a množstvo ďalších prvkov, ktoré spolu tvorili rozsiahly a prepracovaný systém fungovania tohto organizmu. A samozrejme, samotné opevnenie. Tábor bol spočiatku drevozemný, neskôr kamenný.
Patrili k nemu strážne a signalizačné veže, zrejme aj prístav (ktorý však nie je archeologicky zatiaľ doložený a ktovie, či a kedy sa ho podarí nájsť, pretože vodné pomery boli v tom čase celkom iné), civilná osada (vicus) s výrobnými a obchodnými prevádzkami. Výpočet sa však týmto stále nekončí: na okrajoch vicusu boli prevádzky, v ktorých mohol vzniknúť požiar, napr. pece. Jadro v podobe vojenského tábora a vicusu bolo obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami rôzneho druhu; tie najhonosnejšie niesli pomenovanie villa rustica. No a samozrejme, pohrebiská, ktoré boli umiestnené mimo vtedajšej obývanej plochy. V čase najväčšieho rozmachu (2. stor. n. l.) žilo v Gerulate asi 3 000 osôb.
Doklady poslednej, 4. stavebnej etapy vojenského kastela Gerulata v exteriéri múzea.
Snímka: Jaroslava Schmidtová
Gerulata je nádherný, farebný, samostatný svet, úžasný fenomén a miesto, ktoré s výnimkou posledného obdobia, keď sa tábor výrazne zmenšil, prekypovalo životom a rozmachom. Nežili v ňom iba vojaci, ale aj civilné obyvateľstvo, ženy, deti, obchodníci, remeselníci. Zjavne to nebola bohom a ľuďmi zabudnutá lokalita. Sociálne bola spoločnosť tiež mnohoraká a rozvrstvená. Ktovie, komu každému a čomu všetkému slúžila Via carnuntina, cesta, vedúca z Gerulaty do Carnunta…
Na zoznam UNESCO bol zapísaný aj dom s hypocaustom, t.j. podlahovým kúrením, ktorý archeológovia našli v civilnej osade blízko vojenského tábora (momentálne však nie je verejnosti prístupný).
Snímka: Jaroslava Schmidtová
Gerulata bola a ostala hraničnou pevnosťou – Rimania si už ďalšie územia na sever od Dunaja nepodrobili. Keďže leží na pravom brehu rieky Dunaj, bola integrálnou súčasťou ríše. Ale hranice neboli nepriepustné, Rímska ríša sa neuzatvárala a naopak, udržiavala čulé kontakty s etnikami pozdĺž svojich hraníc. Tie, hoci zrejme nedosahovali v žiadnom ohľade úroveň Rímskej ríše, neboli pre Rimanov len nepriateľmi a menejcennými komunitami, ale v istom slova zmysle aj partnermi. Rimania malý zmysel pre samosprávu na pôvodne cudzích územiach a pokiaľ ich domáci veľmi neohrozovali, dokázali byť veľkorysí. Nespoliehali sa len na hrubú silu a to sa prejavovalo aj vo vzťahu k blízkemu pohraničiu. Zároveň fungovalo niečo ako záujem z druhej strany, t.j. bohatšia vrstva sa usilovala Rímu priblížiť, napodobniť ho, investovala do stavieb a výzdoby rímskeho typu a podobne.
Prezentácia archeologických lokalít je mimoriadne náročná. Zásadný význam pre interpretáciu udalostí môžu mať predmety, ktoré na prvý pohľad nejako zvlášť nezaujmú, alebo ich možno kvôli „malosti“ aj prehliadnuť. Úplné pochopenie, napokon, umožňujú až informácie, získané mimo pozorovania samotných nálezov. Sprístupňovať ich je tiež úlohou múzeí; môžeme len oceniť, že Antické múzeum Gerulata i Múzeum mesta Bratislava ako celok na túto svoju úlohu nikdy nerezignovali. Nádejný je aj zámer, naplánovaný do konca t.r., a to rozšíriť expozíciu o interaktívne a digitálne prvky, resp. virtuálny model celého vojenského tábora aj civilnej osady, alebo oživenie exteriérovej časti múzea.
Prvý raz vystavené nálezy z poľnohospodárskej usadlosti typu villa rustica.
Snímka: Jaroslava Schmidtová
Nová expozícia je vítaná a potrebná zmena; tá predchádzajúca bola totiž vytvorená ešte v roku 2009. Niežeby v nej neboli cenné i najcennejšie nálezy s mimoriadnou výpovednou hodnotou, ide skôr o to, že spôsob inštalácie časom stratil punc modernosti a príťažlivosti. Tento nedostatok nová expozícia určite odstránila. Tradičné vitríny boli nahradené veľkou platňou/stolom uprostred miestnosti, na ktorom sú exponáty jednotlivých stavebných etáp inštalované pod sklenenými poklopmi. Pripomína to stolovanie v drahej reštaurácii – najprv chvíľa očakávania a potom máte zrazu pred sebou na podnose niečo výnimočné. Tak je to aj v múzeu Gerulata – „na podnose“ sú naservírované najvzácnejšie nálezy, ktoré najprv odhalili a neskôr potvrdzovali význam náleziska. Už začiatkom 60. rokov bolo jasné, že ide o Gerulatu, ktorej existencia bola už z iných prameňov dávno známa.
Doklad prítomnosti 18. kohorty dobrovoľníkov.
Snímka: Jaroslava Schmidtová
V novej expozícii sú skryté celé roky práce archeológov. Bohatstvo tohto druhu sa spravidla rodí postupne, skladá sa z drobných kúskov a každodennej (v podstate veľmi ťažkej a špinavej) práce vo výkopoch. Za zmienku stojí v tejto súvislosti viac než 30-ročná systematická, nepretržitá práca archeologičky Múzea mesta Bratislava Jaroslavy Schmidtovej. V súčasnosti je rozsah jej vedomostí o nálezisku jedinečný. Vediac, aké poklady nachádza, bola aj jednou z tých osôb, ktoré majú obrovskú zásluhu na zápise pamiatky do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v roku 2021. Okrem najvzácnejších nálezov, ktoré sú jedinečné a tým i „nemenné“, sa v expozícii objavili niektoré predmety po prvý raz, napr. nálezy z bohatej poľnohospodárskej usadlosti typu villa rustica, ktoré boli objavené pri stavbe diaľnice (pochádzajú z 1. polovice 3. stor. n.l.) Prvý raz sú vystavené aj nálezy z domu s podlahovým vykurovaním, ktorý sa našiel v civilnej osade a je tiež súčasťou svetového dedičstva a kamenná pamiatka, dokumentujúca prítomnosť 18. kohorty dobrovoľníkov. Expozícia nie je rozsahom veľká, tak ako nie je veľká ani samotná budova múzea. Poskytuje však množstvo rozmanitých podnetov. Záujem a u niekoho až fascináciu a úžas vyvolávajú kamenné pamiatky, tehly s kolkami, meče, prilby, kahance, šperky, toaletné potreby… veci a vecičky, ktoré dokladajú život v Gerulate počas prvých štyroch storočí n. l.
Gerulata predstavuje svet, ktorý zanikol, a predsa je tu stále s nami.
Nazrite doň, je to obohacujúce.
Príjemná atmosféra otvorenia novej expozície.
Snímka: MMB, Mária Pinčíková
P.S.: Otvorenie novej expozície bolo vďaka organizátorom veľmi príjemné – pre odborníkov i laických návštevníkov, pre deti i dospelých, oficiálne i neformálne, organizované i „voľné“, pre jednotlivcov i skupinky. K tomu možnosť samostatných i komentovaných potuliek po areáli. Skrátka, všetkého tak akurát…
GERULATA NA HRANICIACH RÍMSKEJ RÍŠE
Priestor: Antická Gerulata Rusovce
Kurátori výstavy: PhDr. Jaroslava Schmidtová, Mgr. Ľudovít Mathédesz
Odborné posúdenie: Prof. PhDr. Klára Kuzmová, CSc.
Odborná spolupráca: PhDr. Daniel Hupko, PhD., Mgr. art. Magdaléna Kuchtová, ArtD.
Úvodní snímka: flickr.com
SÚVISIACE: Kus Ríma neďaleko Bratislavy