1. Sartre nám napovedal, že peklo sú iní. Opakovalo sa to papagájsky aj tvorivo, ale viac papagájsky. Myslím si, že aj Sartre, keď písal, že peklo sú iní, počúval papagájsky vnútorný hlas. Teda: osvojme si názor: peklo sú iní. Ale „ja“ (napríklad ja, keď píšem, čo píšem) som zlepenec všeličoho, čo je iné ako ja, napríklad zlepenec dispozičných premenných, zvykov, túžob atď. „Ja“ som „iní“, umiestnení v pôsobivom ráme. Pretože iní sú peklo (aspoň sčasti), aj „ja“ som peklo. Každý z nás (držiteľov „ja“) vie, že občas je peklo byť sebou. Peklo sú iní, ale nie sú vždy iní peklo. Sartre si to pravdepodobne nevšimol. Iní sú občas aj indiferentnou, nie nepríjemnou krajinkou: ako malý sad v neznámom meste, kde si možno posedieť na lavičke, oddýchnuť si, popozerať sa na zaujímavé tvary rastlín, ktorých mená nepoznáme, ba dokonca na tvary ka-mienkov a pieskových zŕn na cestičkách, ak ich rozoznáme. Ba iní môžu byť aj zdrojom blaženosti. Ak „iní“, aj „ja“: lebo „ja“ som „iní“. Ako sa možno ľahko presťahovať z „ja“ do „iných“, možno sa (nie vždy ľahko, ale predsa) presťahovať z pekla do tichého sadu v neznámom meste. 2. Filozofi filozofujú, bádatelia bádajú, áno, ale. Čo znamená „filozofovať“. Ak filozof skúma „veľmi všeobecné“ námety, Watson a Crick boli filozofi, keď objavili genetický kód. Michelsonov a Morleyho pokus bol filozofický. Ktorá hranica všeobecnosti oddeľuje empirickú vedu od filozofie? Ak filozofia skúma „pozadie“ empirickej vrstvy sveta, meta-teória je filozofia. Filozofiou je Freudova alebo Rogersova meta-psychológia. Vo vzťahu k biológii je chémia filozofiou. Ak je filozofia hľadaním súvislostí, podobností, analógií: poetika, synergetika, ba trigonometria sú filozofické produkty. Klasifikačné procedúry sú filozofické. Ak je filozofia predbežným, predoperačným riešením, každé nezáväzné mudrovanie je filozofovaním. Učenec, ktorý mudruje, keď odpočíva alebo zbiera sily, je filozof. Einsteinova a Infeldova Fyzika ako dobrodružstvo poznania je filozofická kniha. Cítime, že filozofujeme, keď robíme niečo „nad pomery“. Filozofovanie má vzťah k nedisciplinovanosti. Nemožno operatívne definovať filozofiu a filozofovanie. 3. Analógia vyjadruje podobnosť. Vtáčie pierko sa pomaly vznáša, blíži sa k zemi. List, ktorý sa uvoľní z halúzky, pohybuje sa vznášavo ako vtáčie pierko. Aj krídlo mŕtveho motýľa. Pohyby troch ľahkých entít sú analogické. Analogické sú, lebo pierko, lístok a krídlo „musia“ poslúchať rovnaké zákony. Aha. „Zákon“ je ratio essendi analógií, analógie sú ratio cognoscendi „zákonov“. Pozadím analógie je zákon „musenia“. Kameň musí padať ako jablko. Prečo „musí“: to je otázka. Kto alebo čo je zdroj moci zákona. Kameň a jablko sa nemôžu vzoprieť. „Byť“ je (aj) „mať moc“. „Moc“ je „vôľa“. Prečo nie. Mudrovanie o „moci“ môžeme nahradiť mudrovaním o „vôli“. Alebo naopak. Analógie, podobnosti, „figúry“ (metafory, metonymie atď.) ukazujú cestičky „zákona“, teda musenia: vôle alebo moci. 4. „Moc“ je exemplárny pojem, o ktorom možno filozofovať. Je veľmi rukolapná. Keď ma sudca odsúdi a policajt ma odvedie do väzenia, kde ma zamknú, viem, že „musím“ byť vo väzení. Ale zároveň je moc problematická. Odsúdil ma sudca spravodlivo? Neurobil procesnú chybu? Aké práva mám vo väzení? Kto mi poradí? A zároveň cítim, že konkrétna moc (moc väzenských múrov, moc zákona, moc výčitiek) sa odvodzuje z akéhosi ťažko prí-stupného zdroja: z Osudu, zo Zákona, z Božej Vôle: z Niečoho, čo je ťažko spoznať a pomenovať. O „moci“ teda možno rozprávať a rozprávať a nedorozprávame a nevyrozprávame sa. Čokoľvek povieme, cítime tlak, teda moc Nevypovedaného. Nevypovedané má komplikovanú skladbu. Je ním to, čo sa nám nepodarilo vypovedať, hoci sme už hovorili. Aj to, čo sme ešte nevypovedali. Aj to, čo sme si odložili a žije v nás ako úloha. Výpoveď je tenký prúdik, ktorý strieka z veľkého rezervoára Nevypovedaného. O „moci“ som všeličo narozprával. Cítite, koľko som nenarozprával? 5. Ľudia nevedia, čo robia. Ich znalosť je esenciálne neúplná. „Páni vo veľmi pokročilých úradoch (MIT, Planckov inštitút atď.) len čiastočne vedia, čo robia“. Toto je triviálny výrok. Môžeme vymyslieť netriviálne konzekvencie. Napríklad. Príroda vymyslela „druhy“ a „indivíduá“. Prečo. Prečo sa globálny „život“ rozpadol na „druhy“ a na „indivíduá“. Arteficiálna modifikácia „života“ (umelá inteligencia, génové inžinierstvo atď.) nebude rešpektovať „identitu“ druhov a indivíduí. Hm. Čo je „identita“. Keď si nasadíte okuliare a vidíte písmenká, ktoré ste nevideli, zmení sa vaša „identita“? Keď vám implantujú mozgovú protézu, ktorá zlepší vaše aritmetické obratnosti, zmení sa vaša „identita“? Keď vám pán inžinier zmenší agresivitu, zmení sa vaša „identita“? Čo sú záruky vašej identity? Zametač zametá ulicu. Má veľkú, účinnú metlu. Jeho úlohou je zametať ulicu. Účinok jeho zametania všetci vidíme: ulica je čistá. Zametač je spokojný. Zametačova metla trochu víri prach. Idem okolo pracujúceho zametača. Prach mi vojde do oka. Pretože som alergický na prach, oči ma svrbia, pália ma, kýcham a nadávam. Pán I, domáci filozof, nadáva na MIT a na Inštitút Maxa Plancka. 6. „Problém“ je niečo, čo nás nabáda riešiť ho. Ak sa nemýlim, Herbert Spencer, trochu kuriózny filozof, prirovnal poznanie k zväčšujúcej sa guli. Čím je väčšia, tým väčším povrchom sa dotýka Neznáma. Teda: čím viac vieme (nielen ako „vedci“, ako „filozofi“: ale aj ako jednoduchí ľudkovia): tým viac „problémov“ nás oslovuje. „Problém“ sa rieši. Ak sa nerieši, prestáva byť problém. Napríklad pre Marxa nebolo problémom, či anjeli majú pohlavie. Riešenie je činnosť, teda „proces“. Je v čase. Má svoje prirodzené tempo. Kým vyriešim problémy, ktoré som spoznal v čase T, je čas TR. V čase TR sú nové problémy. Podľa Spencerovho pravidla problémov v čase TR musí byť viac ako problémov v čase T. „Riešiť“ problémy znamená riešiť zväčšujúcu sa masu problémov. Objavujeme otázku: čo znamená „riešiť problémy“. 7. Pán I musí produkovať (ako obuvník topánky) rozhovory s ľuďmi. Veľká časť jeho odbornej produkcie je produkcia rozhovorov. Odborný rozhovor má predurčený námet. Pán I si všimol: ľudia majú ťažkosti, ak majú rešpektovať námet rozhovoru. Príklad: „Myslíte si, že božiu existenciu možno dokazovať?“ „Ťažká otázka. Verím. Verím, že je Boh. Odkiaľ je viera? Má moja viera dôvody alebo príčiny? To je dôležité rozlíšenie. Hovorila som o tom s manželom, ale nepochopil ma. Veď ho poznáte. Ak sa z viery urobí problém, rozzúri sa. Má hroznú povahu. Je ako inkvizítor. Myslím si, že by upaľoval kacírov, keby mohol. Viete, ako zbil syna, keď zistil, že sa ulial z náboženstva? Manžel je hrozný…“ Ľudia majú ťažkosti spoznať príslušnosť výroku k námetu rozhovoru. Príklad: „Myslíte si, že Candidovo odporúčanie obrábať svoju záhradku a nestarať sa o to, čo je za plotom záhradky, je správne?“ „Hm. Priznám sa vám, že záhradníctvo mi je cudzie. Manžel zdedil záhradku a každú nedeľu ma núti chodiť do nej a okopávať. Mne to ide strašne na nervy…“ Rešpektovať námet rozhovoru je podľa skúsenosti pána I umenie. 8. Hypotéza je dokonalá, ba krásna. Zhrýza ma potreba zapárať do nej: znevážiť ju, ukázať jej nezreteľné, ale dôležité chyby. Potreba zapárať do dokonalého a do krásneho je ľudské, veľmi ľudské. Ale zároveň je obrazom metódy poznania, falzifikácie, ktorej sa pripisuje základný význam. Aha. Falzifikácia má dva zdroje, má dve tváre. Akademicky dôstojnú a krčmovo súkromnú. Hypotéza má svojich tvorcov, svojich apoštolov a svojich veriacich. Usporiadanie spoločenstva, ktoré je jej údržbárom, pripomína cirkev. „Okolo“ hypotézy (v jej myšlienkovom a citovom poli, v jej aure) sa ukazujú druhotné útvary, ktorých nátura je všelijaká: satelitné produkty. Vzťahy spoločenstiev, ktoré prijali za svoje satelitné útvary, k ústrednému spoločenstvu hypotézy sú všelijaké: ako vzťahy cirkvi k reformným hnutiam a k sektám, ku kacírom, k svojsky veriacim bláznom. Hypotéza „má“ meta-hypotézy, ktoré sa ťažko pozorujú: ako sa ťažko stvárňuje meta-teológia. Autor je psychiater a spisovateľ Publikovaný text je úryvok z pripravovanej knihy Strácanie nájdeného času
