Karel Bartošek je český historik, ktorý sa pre politickú perzekúciu v roku 1982 vysťahoval do Francúzska. Vedecky sa najprv zaoberal novodobými českými dejinami a históriou protifašistického odboja, neskôr česko-francúzskymi vzťahmi. Slovenskej problematiky sa týka jeho kniha Svedok Husákovho procesu vypovedá (Praha 1991) a kapitola o strednej a východnej Európe v Čiernej knihe komunizmu (slovenský preklad 1999). V roku 2000 vyšla v českom prepracovaní jeho kniha Správa o putovaní po komunistických archívoch (Praha – Litomyšl).
Kniha sa skladá zo štyroch častí. Prvá – Trýzeň pamäti a pamäť trýzne sa zaoberá predovšetkým dvoma obeťami procesov 50. rokov: Lacom Holdošom a Artúrom Londonom. V druhej časti – Magická Praha komunistických aparátov autor ukazuje, že Praha sa stala akousi „komunistickou Ženevou“, sídlom medzinárodných organizácií, ktoré vyvíjali činnosť v záujme ZSSR. Tretia časť Francúzsko-československý komunizmus odhaľuje väzby medzi KSČ a FKS. Štvrtá časť má názov Spor o dejiny komunizmu, alebo tabu, mýty, legendy.
Úprimnosť doznaní
Laco Holdoš rozprával Bartoškovi o svojom živote v roku 1975. Zomrel v roku 1988. Autor ani chvíľu nepochyboval o úprimnosti Holdošovho rozprávania. Keď mal však v roku 1990 možnosť dostať sa k archívnym materiálom, zistil, že Holdošova úprimnosť nebola absolútna. Vyšetrovatelia si na ňom drastickým mučením vynútili podpis dokumentu o spolupráci.
S priznaním Artúra Londona je to ešte zložitejšie. Kým Holdoš hovoril o svojej činnosti v komunistickom hnutí pravdu, London podal vo svojej knihe jej vylepšený obraz. Napríklad práve on mal podiel na „odhalení“ Noela Fielda, amerického ľavičiara, ktorý pomáhal obetiam nacizmu a v päťdesiatych rokoch bol obvinený ako „agent americkej tajnej služby“. Iróniou osudu Londona obviňovali ako Fieldovho agenta.
Bartošek zdôrazňuje aj na základe svojich osobných skúseností, že technika mučenia v 20. storočí dosiahla takú dokonalosť, že nemožno odsudzovať nikoho, kto jej podľahol. Je tu zaujímavá analógia, ktorú autor nerozvinul – súvislosť medzi pohonom na bosorky na začiatku novoveku a vykonštruovanými politickými procesmi v 20. storočí. Príručka pre inkvizítorov Kladivo na čarodejnice obsahuje rady a techniky, ktoré používali vyšetrovatelia aj v 20. storočí.
Atmosféra strachu
Vykonštruované politické procesy boli iba akousi špičkou ľadovca v systéme politickej represie. Autor ukazuje, že hlavnou obeťou represií neboli ani príslušníci majetných tried, ani inteligencia, ale robotníci a roľníci. Čosi vieme o odpore roľníkov proti násilnej kolektivizácii, o pohone na „kulakov“, ale pomerne málo sme informovaní o represii voči robotníctvu. Karel Bartošek píše: „Z viacerých známych údajov sa zdá preukázateľné, že medzi väznenými, odsúdenými i neodsúdenými bola väčšina robotníkov a roľníkov, o ktorých sa režim údajne triedne opieral.“
Medzi historikmi sa dnes diskutuje, aký bol rozdiel medzi „veľkými“ a „malými“ procesmi v päťdesiatych rokoch. Podľa môjho názoru sa okolo „veľkých“ procesov robil veľký propagandistický rozruch, mali vytvoriť želateľný obraz o perzekúcii. „Malé“ procesy mali zase vyvolať atmosféru strachu.
Príčina represie, ktorá postihla vysokých funkcionárov KSČ, mala zahraničnopolitické i vnútropolitické dôvody. Stalin si neželal, aby sa opakovalo niečo podobné ako Titova neposlušnosť. Chcel, aby bol aparát vo východnej Európe absolútne oddaný Moskve. Vnútropolitické príčiny pramenili jednak z úmyslu ukázať verejnosti „vinníkov“ vtedajších ekonomických problémov a zároveň mala Moskva záujem o to, aby medzi miestnymi vládcami panovala nenávisť.
