Pri tohoročnom výročí SNP sa viac ako inokedy polemizovalo o jeho význame, potrebnosti a (ne)úspešnosti. Niekedy sa veru ťažko hľadali racionálne argumenty na iracionálne tvrdenia nových vykladačov. A pritom bolo treba iba zmeniť optiku – pridať veľký kus emócie, znova sa začítať do textov našich klasikov, ktorí boli priamo pritom. Napríklad taký Alexander Matuška. V článku z 29. augusta 1945 v Novom slove píše: „A už je tu august 1945, výročie toho počinu, ktorým sme skromnou mierou prispeli spravodlivej veci celej Európy a mierou dosiaľ nebývalou veci svojej vlastnej. … Spontánnosť ľudového nástupu pri mobilizácii však bola o poznanie väčšia, ako uvažovanie a rátanie. V čase, keď bolo jasné, že zmiznú a dohrajú oveľa väčší, ako sme my, baranie otroctvo ustúpilo rozhodnému odhodlaniu neprísť o seba samých. Bola odvaha i úvaha. Odhodlanie sa živilo a fundovalo nielen politicky a morálne, ale aj historicky, poukazom na slovenské dejiny. Nebolo ťažké podoprieť revolučného ducha našou minulosťou – básnikmi, spisovateľmi, ideológmi. To, čo si Slováci práve vybojovali zbraňou, bolo dávno našimi básnikmi v minulosti vybojúvané perom. Naše povstanie sa nám neprihodilo, vzniklo z vôle a zámeru.“
Úlohou historikov je analyzovať udalosti a faktograficky ich popísať do vedeckých statí. Iná je úloha umelcov. Oni sú tí, ktorí prostredníctvom svojich špecifických prostriedkov stvárňujú obraz človeka v konkrétnej dobe, interpretujú myslenie či konanie ľudí v situáciách, v ktorých sa musia rozhodovať medzi životom a smrťou. Tým spoluvytvárajú plastickejší obraz našich dejín.
Slovenská literatúra sa už sedemdesiat rokov vyrovnáva s povstaleckou tematikou, básnické, prozaické i dramatické diela ponúkajú čitateľom pestrú paletu pohľadov hrdinských, komorných, patetických i introvertných, v ktorých sa prediera na povrch aj osobnostné zázemie samotných tvorcov.
Spolok slovenských spisovateľov si do tohoročných aktivít prirodzene včlenil znovu sa pozrieť na povstaleckú literatúru cez nové náhľady literárnovedných odborníkov. Patrí mu ku cti, že tak neurobil v bratislavskom zátiší, ale 23. októbra t. r. sa vybral na miesto činu – do Banskej Bystrice. Prirodzeným priestorovým zázemím vedeckého seminára sa stalo Múzeum SNP (jeho generálny riaditeľ Stanislav Mičev je takisto členom Spolku) a odborným spolupracovníkom Katedra slovenskej literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela. Program seminára zaiste nemohol obsiahnuť celé spektrum problematiky, ale v referátoch a diskusných príspevkoch sa objavilo hodnotenie jednotlivých etáp literárnej tvorby. Umelecká interpretácia Povstania určite nie je jednoliata, má oslavné i kritické pohľady – závisí aj od miery zaangažovania príslušníkov dejinotvornej (povstaleckej či budovateľskej) generácie ako aj od historických medzníkov. Do začiatku päťdesiatych rokov sa ešte v tvorbe prejavovalo posledné echo medzivojnového liberalizmu, potom aj literatúra zneslobodnela a pohybovala sa zväčša na osi konformnosti či nekonformnosti. Z hrdinských a oslavných príbehov sa postupne prešlo do psychologizácie jednotlivých skutkov, hodnotenia mravných aspektov konania postáv, demýtizovalo sa. Dôležitým prvkom literárnej tvorby sa stával humanistický étos.
Úvodný referát patril typológii umeleckého spracovania témy SNP najmä cez dielo Jozefa Cígera Hronského a Dominika Tatarku (Mária Bátorová), hovorilo sa aj o poetologických modeloch vojnovej povstaleckej prózy a diele Alfonza Bednára (Kristína Krnová). Vincent Šabík zdôraznil vo svojom príspevku potrebu hermeneutiky, t. j. chápania literárneho diela; hľadanie, čítanie i načúvanie histórii je dôležitým prvkom v porozumení. Svoj pohľad na SNP „zdola“ podoprel pohľadom na dielo Vincenta Šikulu Majstri. Július Lomenčík sa venoval povstaleckej téme v diele Mikuláša Kováča, Dušan Kerný v príspevku s provokujúcom názvom Esesák, ktorý nám „daroval“ Povstanie predstavil zaujímavú históriu Nemca Wolfganga Venohra a jeho knihu Aufstand der Slowaken. Ďalšie referáty sa venovali dokumentácii udalostí spojených s Povstaním – Národnie noviny v kontexte SNP (Pavol Parenička), I. zjazd slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov v auguste 1945 (Jana Borguľová), Objavovanie textových pamiatok literárneho charakteru súvisiacich s vojnou a SNP (Milan Gonda), Svedecká o tragických udalostiach po potlačení SNP (Igor Válek). Niektoré z plánovaných vystúpení nezazneli, ale v zborníku z vedeckého seminára budú publikované.
A ešte poznámka: Členovia Spolku slovenských spisovateľov sa pri tejto príležitosti neuzavreli do kabinetného prostredia, ale časť referujúcich sa na druhý deň vybrala na miesto tragických udalostí – do Kľakovskej doliny. V Ostrom Grúni a Župkove besedovali s mladými ľuďmi a uctili si obete represií pri pamätníku. Tu treba poukázať na osobnostné zázemie súčasného predsedu SSS Miroslava Bielika, ktorý je rodákom práve z Ostrého Grúňa a rodnú obec má zakódovanú vo svojom každodennom konaní. Bez tejto väzby by jeho ľudské nasadenie pri uvedenom podujatí nebolo také inšpirujúce aj pre ďalších aktérov.
Čo povedať na záver – znovu a znovu sa ukazuje, že nové čítanie literárnych diel s povstaleckou tematikou má zmysel, aj v ňom sa odrážajú stopy našich turbulentných dejín. Okrem znovupoznávania a znovuobjavovania má tento proces aj terapeutický účinok.
Na snímkach: 1. Účastníci konferencie. 2. Jana Borguľová, Miroslav Bielik. 3. Július Lomenčík. 4. Vpredu Mária Bátorová. 5. Vincent Šabík, vľavo, Dušan Kerný.
Foto: Ivana Kováčiková
