26. apríla si pripomenieme 20. výročie najstrašnejšej jadrovej katastrofy tzv. sovietskeho bloku pri mierovom využívaní jadrovej energie. Ten istý dátum v roku 1986 bola sobota. Skoro ráno nastal na štvrtom bloku ukrajinskej jadrovej elektrárne (JE) v Černobyle výbuch a následný požiar, ktorý zničil reaktor a spôsobil rozsiahly únik rádioaktívnych látok. Riešenie tragédie bolo prvou skúškou nového politického prístupu „čerstvého“ šéfa sovietskeho impéria Michaila Gorbačova. Glasnosť však ešte nefungovala. Keď sa v roku 1972 v Kyjeve diskutovalo o type elektrárne, ktorá by bola vhodná pre Černobyľ, jej neskorší riaditeľ Brjuchanov presadzoval stavbu tlakovodného reaktoru VVER. Nakoniec však vybrali reaktor typu RBMK-1000 s odôvodnením, že je nielen bezpečnejší, ale zároveň vyrába najlacnejšiu elektrickú energiu. Predohra havárie Stavbu štvrtého bloku dokončili v decembri 1983. 21. decembra vyšla tlačová správa, ktorá oznamovala, že predchádzajúci deň elektráreň spustila výrobu elektriny – správa sa v novinách objavila 23. decembra na Deň energetikov. Pozoruhodné je, že výroba elektriny začala už 20. decembra. Zvyčajne sa totiž ešte niekoľko mesiacov po dokončení stavby robia testy jednotlivých častí a až potom je elektráreň spustená. Černobyľ však čakať nemohol. Podľa plánu musel byť spustený do konca roku 1983. Riaditeľ Brjuchanov bol preto nútený už 31. decembra 1983 podpísať dokument o úspešnom absolvovaní všetkých testov, hoci to nebola pravda. Nepodpísaním by totiž pripravil tisíce zamestnancov o prémie a odmeny vo výške trojmesačného platu. Aj napriek tomu, že testy neboli ešte ani zďaleka dokončené, už v marci 1984 oslavovala černobyľská elektráreň prvý milión vyrobených kilowatthodín elektriny. Jeden z neuskutočnených testov sa týkal núdzového fungovania turbíny. V prípade poruchy na reaktore musí byť turbína schopná zotrvačnosťou vyrábať dostatok elektriny ešte aspoň 45 sekúnd, kým sa spustia núdzové generátory. Táto elektrina je pre zabezpečenie reaktorov životne dôležitá: poháňa chladiace čerpadlá, regulačné a havarijné tyče, osvetľuje velín aj riadiaci pult. Práve skúška turbíny prebiehala v noci z 25. na 26. apríla 1986 a bola príčinou katastrofy. Piatok 25. apríla 1986 13:05 Začínajú prípravy na skúšku turbíny, k čomu je potrebné znížiť výkon elektrárne, preto jednu turbínu vypínajú. Zároveň je odpojený systém núdzového chladenia reaktoru, aby nezačal pôsobiť počas testu. 14:00 Dispečer Ukrajinských energetických závodov žiada o odklad testu – blížia sa oslavy 1. mája, továrne potrebujú dohnať plány a v sieti preto potrebujú plný výkon štvrtého bloku. Test je odložený o takmer deväť hodín. Obsluha však už na túto dobu necháva odpojený systém núdzového chladenia reaktoru, napriek tomu, že je to v rozpore s predpismi. 16:00 Ranná zmena odchádza. Jej pracovníci boli v predchádzajúcich dňoch oboznámení s testom a poznajú celý postup. Špeciálny tím elektroinžinierov zostáva na mieste 23:10 Príprava skúšky sa opäť začína. Desaťhodinové zdržanie má mnoho následkov. Tím elektroinžinierov je unavený. Počas skúšky sa strieda poobedná a nočná zmena, lenže v tej je menej skúsených operátorov, ktorí sa navyše na skúšku nepripravovali. Sobota 26. apríla 1986 01:00 V priebehu prípravy skúšky mali operátori problémy s udržaním stability výkonu reaktoru. Dopustili sa pritom niekoľkých závažných chýb: 1. Regulačné tyče schopné zastaviť v núdzi reaktor sú vysunuté vyššie, ako dovoľujú predpisy. Operátor rannej smeny Uskov neskôr vypovedal, že by urobil to isté. Vyhlásil: „Často nepovažujeme za potrebné doslovné plnenie pokynov – to by sme sa do nich doslova zamotali.“ Ďalej poukázal aj na fakt, že počas výcviku operátorov počuli niekoľkokrát, že jadrová elektráreň nemôže vybuchnúť. Operátor Kazačkov povedal: „Bežne sme pracovali s menším množstvom regulačných tyčí, než dovoľujú predpisy, a nič sa nestalo. Žiadny výbuch, všetko bolo v normále.“ 2. Výkon elektrárne klesol pod bezpečnú úroveň, reaktor sa stal preto nestabilný. Prípravy testu mali byť v tomto momente okamžite zastavené. Celú pozornosť bolo potrebné zamerať na opätovné získanie stability reaktoru. 3. Aby dosiahli zvýšenie výkonu, zapínajú operátori prídavné obehové čerpadlo. Vplyvom silného ochladzovania však klesá tlak a tým sa výkon ešte znižuje. Za normálnych okolností by v takomto prípade reaktor zastavili automatické havarijné systémy. Tie však obsluha úmyselne odpojila. 4. Kontrolný systém minimálnej hladiny vody a maximálnej teploty palivových článkov je takisto vypnutý. 1:23:04 Na začiatku skúšky sa operátori dopúšťajú poslednej osudovej chyby – vypínajú núdzový systém, aby zabránili havarijnému odstaveniu reaktoru. Potom uzatvárajú prívod pary do turbíny. Tým sa zníži prietok chladiacej vody a rastie jej teplota a tlak. S rastúcim množstvom pary sa zvyšuje rýchlosť štiepnej reakcie, ktorá ďalej zvyšuje teplotu, a tým aj množstvo pary. Viac pary znamená ešte rýchlejšiu reakciu. Výkon reaktoru začína prudko rásť a katastrofa sa neodvratne blíži. 1:23:40 Leonid Toptunov, operátor zodpovedný za regulačné tyče, stláča špeciálny vypínač havarijného odstavenia. Test beží už 36 sekúnd. Výkon reaktoru dosahuje 100-násobok maximálneho projektového výkonu. 1:23:44 Regulačné tyče, ktoré majú reaktor zastaviť, sa dávajú do pohybu, je však počuť údery. Operátori vidia, že tyče sa zasekli. Palivové trubice sa pôsobením zvýšeného tlaku pary deformujú. 1:24:00 Test beží už 56 sekúnd. Tlak v reaktore je už taký vysoký, že praskajú palivové články a úlomky padajú do chladiacej vody. Tá sa mení na paru, tlak v trubkách rastie a tie praskajú. Výbuch pary dvíha tisíctonové oceľové veko reaktoru, v dôsledku čoho nastáva prvá explózia. Z reaktoru začína unikať rádioaktivita, dovnútra sa dostáva vzduch. Nie je tu dostatok kyslíka a začína horieť grafit. Kov palivových trubiek reaguje s vodou. Vzniká tak sodík, ktorý vybuchuje (druhá explózia). Horiace trosky reaktoru vyletujú do vzduchu a dopadajú na strechu susedného, tretieho bloku. Štvrtok 4. mája 1986 Požiar reaktoru sa podarilo uhasiť až po ôsmich dňoch. Helikoptéry medzitým spustili na horiaci reaktor viac ako 5 000 ton materiálu: 800 ton dolomitu, ktorý uvoľňuje oxid uhličitý dusiaci plamene, karbid boričitý, ktorý pohlcuje neutróny a zabraňuje štiepeniu uránu. Okrem toho aj 2 400 ton olova, ktoré pohlcuje teplo a žiarenie a napokon 1 800 ton piesku a ílu, ktorý bráni prístupu vzduchu a tým oheň dusí. Hoci sa jadrová katastrofa odohrala krátko po polnoci z 25. na 26 apríla, svet sa o nej dozvedá až po dvoch dňoch. 28. apríla vydáva oficiálna tlačová agentúra TASS krátku správu o tom, že sa havária stala, ale správa neobsahuje žiadne bližšie informácie o jej rozsahu a predovšetkým následkoch. Pritom počas výbuchu černobyľského reaktora a požiaru uniklo z reaktoru dvestokrát viac radiácie, ako sa uvoľnilo pri výbuchu jadrových bômb v Hirošime a Nagasaki dohromady. Kontaminácia V prvých hodinách bolo najviac zasiahnuté mesto Pripjať, vybudované len pár kilometrov od elektrárne pre potreby jej zamestnancov. V dobe havárie tu žilo okolo 50-tisíc obyvateľov. Namiesto toho, aby ich čo najskôr evakuovali, vyslali vedúci predstavitelia do mesta zosilnené policajné jednotky, ktoré mali zabrániť úteku obyvateľov. Evakuácia mesta Pripjať začala až 26 hodín po havárii. Balenie a sťahovanie obyvateľov tak prebiehalo v čase, keď bola úroveň radiácie v ovzduší absolútne najvyššia počas celej doby havárie. Najsilnejšie zasiahnuté boli priľahlé oblasti Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Z tridsaťkilometrovej zóny okolo elektrárne bolo evakuovaných 130-tisíc obyvateľov. Neskôr sa však našli vysoko zamorené miesta aj vo veľkých vzdialenostiach za hranicou tejto „zakázanej zóny.“ Celková plocha územia, kde je kontaminácia vyššia ako 37 000 Bq/m2 (1 Bq predstavuje jednu vyžiarenú rádioaktívnu časticu za sekundu), čo je úroveň vyžadujúca zvláštny režim, presiahla 120 000 km2. Dodnes tu žije asi sedem miliónov obyvateľov, ktorí si na zamorenej pôde pestujú zeleninu, zemiaky a ďalšie plodiny potrebné na prežitie. Nemajú inú voľbu. Rádioaktívny mrak sa vplyvom požiaru dostal do výšky niekoľkých kilometrov a postupne kontaminoval celú Európu. Odhaduje sa však, že viac ako polovica celkového objemu uniknutej rádioaktivity zasiahla územie mimo spomínaných troch štátov. Najmenej v ďalších štrnástich krajinách Európy boli nájdené miesta kontaminované nad úroveň 37 000 Bq/m2: v Bulharsku, Česku, Fínsku, Taliansku, Maďarsku, Moldavsku, Nórsku, Rakúsku, Rumunsku, Grécku, Slovensku, Slovinsku, Švédsku a Švajčiarsku. Hlavným zdrojom radiačného zaťaženia obyvateľov sa stali izotopy jódu I-131 (polčas rozpadu 8 dní), cézia Cs-134 (polčas rozpadu 2 roky) a cézia Cs-137 (polčas rozpadu 30 rokov). Práve to v koncentrácii prevyšujúcej 4 000 Bq/m2 zamorilo približne 40 percent územia Európy, vrátane niekoľkých okresov na Slovensku (Dunajská Streda, Komárno, Žiar nad Hronom, Galanta, Nitra, Levice, Stará Ľubovňa, Nové Zámky, Lučenec a Dolný Kubín). Napríklad v Škótsku na severe Veľkej Británie je dnes stále 374 fariem, ktoré podliehajú zvláštnemu režimu, pretože ovce majú v mäse príliš vysoké hodnoty cézia. Ľudské obete Celkovo 600- až 800-tisíc ľudí, väčšinou mladých vojakov sa podieľalo na likvidácii havárie a bolo vystavených vysokým dávkam žiarenia. Podľa oficiálnych údajov z nich už 25-tisíc zomrelo. Mnohí ďalší trpia chronickými zdravotnými problémami. Problém s určením presného počtu obetí spočíva v tom, že jednotlivé štúdie používajú rôzne vstupné odhady, sú založené na odlišných metódach a vychádzajú z rozdielnych predpokladov. Ucelená epidemiologická analýza nie je možná, pretože množstvo štatistických údajov – najmä z čias Sovietskeho zväzu – nie je dostupné, zmizlo, alebo nie je vierohodné. Ak vylúčime extrémne odhady, potom vedecké štúdie predpokladajú od 9 000 do 475-tisíc ľudských obetí. Najčastejšie a asi najpravdepodobnejšie odhady hovoria o 30- až 60-tisíc obetiach. Vôbec najnižší odhad uvádza Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu. Tá v roku 2005 publikovala, že kvôli Černobyľu zomrie „iba“ štyritisíc ľudí. Odvolávala sa pritom na správu asi stovky expertov WHO, ktorí však odhadovali 9 335 úmrtí. Za zmienku stoja slová Morrisa Rosina, ktorý bol v rokoch 1981 – 1996 zástupcom riaditeľa oddelenia MAAE pre jadrovú bezpečnosť: „Jadrové elektrárne považujem za zaujímavý zdroj energie, aj keby sa mala černobyľská nehoda opakovať každý rok.“ Následky v ČSSR Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom Černobyľu zamierili nasledujúce dni nad Európu. Najväčšie škody spôsobil rádioaktívny mrak tam, kde z neho pršalo. Dážď totiž spláchol na miesta, kde padal, rádioaktívne látky vo veľkom množstve. Nad Česko-Slovenskom preletel černobyľský mrak celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie Československa, druhý prechod len jeho západnú časť. Podrobné výsledky merania z tej doby zhrňuje správa Inštitútu hygieny a epidemiológie – Centra hygieny žiarenia, ktorú roku 1990 pripravili pre potreby Vedeckého výboru OSN pre účinky atómového žiarenia (UNSCEAR). V Správe o radiačnej situácii na území Československa po havárii jadrovej elektrárne Černobyľ sa uvádza, že rádionuklidy padali na povrch pôdy najviac počas prvého a tretieho prechodu rádioaktívneho mraku nad naším územím, keď pršalo. Kontaminácia pôdy rádioaktívnymi látkami bola zistená jednorázovo medzi 16. a 18. májom 1986 na celkovo 1 300 vzorkách. Priemerná hodnota zamorenia pôdy rádioizotopom cézia Cs-137 bola 4 200 Bq/m2. Na Slovensku bol najviac zasiahnutý Západoslovenský kraj. Nadpriemerne boli zamorené okresy: Dunajská Streda, Komárno, Žiar nad Hronom, Galanta, Nitra, Levice, Stará Ľubovňa, Nové Zámky, Lučenec a Dolný Kubín. Najviac nás rádioaktívne látky zaťažili v dvoch vlnách: počas prvých týždňov po havárii a počas zimy 1986/87, keď sme jedli obilniny z úrody roku 1986, ako aj mlieko a mäso zo zvierat kŕmených senom skoseným počas jari a leta 1986. Celkové zaťaženie obyvateľov Česko-Slovenska podľa štúdie predstavuje 11 310 Sv. Čiže pri veľmi opatrných odhadoch spôsobí radiácia z Černobyľu na našom území celkovo 450 až 1 200 predčasných úmrtí, väčšinou v dôsledku rakoviny vyvolanej ožiarením. Vzhľadom na nepresnosti vo výpočtoch však môže byť počet obetí ešte vyšší. Spracované podĽa informácií od organizácie Greenpeace
