Adolf Eichmann popieral, že nesie hlavnú vinu za holokaust. Keď sa ho spýtali, kto bol teda najväčším vinníkom podľa poradia zodpovednosti, odvetil: ,,Adolf Hitler, reichführer SS Himmler a náčelník bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby…“ Muža číslo tri nemenoval, uviedol iba funkciu. Jeho meno nebolo vhodné spomínať a toto pravidlo zachovávali aj najvyšší nacistickí pohlavári. Až 27. mája 1942 obletelo celý svet – Reinhard Heydrich. Keď americký novinár John Gunther napísal knihu Inside Europe, povšimol si, že ,,za Himmlerom je ešte temnejšia postava, bývalý dôstojník námorníctva Heydrich, SS-gruppenführer. Niektorí tvrdia, že Himmler je iba zástenou tohto oveľa brutálnejšieho a nebezpečnejšieho muža“. Niekdajší Heydrichov podriadený, vedúci jeho zahraničnej výzvednej služby a neskôr náčelník nacistickej špionáže Walter Schellenberg, tvrdil, že Heydrich bol skrytou osou, okolo ktorej sa krútil celý nacistický režim. Stál vysoko nad ostatnými nacistickými pohlavármi a kontroloval ich rovnako ako mohutnú výzvednú a policajnú mašinériu nacistickej ríše. Namiesto huslistu dôstojník námorníctva Reinhard Heydrich sa narodil roku 1904 v Halle am Saale v meštiackej rodine. Odmalička sa vášnivo venoval hudbe, spieval, hral na klavíri, ale nakoniec si obľúbil husle. Jeho rodina si však neželala, aby sa zo syna stal „komediant“. Hudbu malomeštiaci síce považovali za ušľachtilú zábavu, no živiť sa ňou bolo už čosi dehonestujúce. Roku 1922 nastúpil mladý Heydrich k vojenskému námorníctvu. Odslúžil si kadetské roky na krížniku Berlin a v predpísanom čase to dotiahol na nadporučíka. Kapitánom sa však už nestal… Okrem hudby a športu bolo jeho vášňou zvádzanie vysokopostavených paničiek. Roku 1931 ho čestný súd vylúčil z ríšskeho námorníctva. Heydrichovi sa podarilo utajiť, o čo konkrétne išlo. Viacerí historici tvrdili, že to mohol byť dokonca kriminálny čin. No tým by sa nebol zaoberal čestný súd. Podľa Heydrichových neskorších spolupracovníkov išlo o románik s manželkou vysokého dôstojníka. Bývalý námorný dôstojník vtedy netušil, že tento pád je vlastne počiatkom fantastickej kariéry. Na najvyššie posty SS Heydrich, ktorý sa stal vydedenou, potupenou a deklasovanou existenciou, čoskoro spojil svoj život s podobnými osobami, ktoré sa vynárali z hlbín vtedajšej nemeckej spoločnosti. S Hitlerovým hnutím ho zbližoval predovšetkým veľkonemecký šovinizmu. K ostatným častiam nacistickej ideológie bol ľahostajný, poznal ich iba povrchne. Ostatne, hoci bol vynikajúci organizátor, nikdy nevynikal samostatným, teoretickým myslením ani jeho pružnou aplikáciou, keď sa stal významnou politickou osobnosťou. Za počiatkom Heydrichovej kariéry stála intervencia jeho manželky Liny a omyl reichsführera SS Heinricha Himmlera. Lina presvedčila Himmlerovho spolupracovníka Ebersteina, aby sa u svojho šéfa prihovoril za jej muža. Náčelník SS chcel vybudovať vlastnú tajnú službu. Keď sa dozvedel, že Heydrich bol v námorníctve „spravodajským“ dôstojníkom, rozhodol sa ho poveriť touto úlohou. Lenže v skutočnosti bol Heydrich vraj iba spojár. Napriek tomu úlohu splnil vynikajúco. Pokiaľ bola organizácia SS elitou v nacistickom Nemecku, Heydrichom vybudovaná SD (Sicherheitdienst – bezpečnostná služba) bola elitou v SS. Táto spravodajská služba si vytvorila po celom Nemecku okresné organizácie. Tie mali svojich tzv. čestných agentov rozmiestnených vo všetkých dôležitých inštitúciách, v aparáte nacistickej strany, v štátnych orgánoch, v podnikoch, na polícii, v školách i kultúrnych inštitúciách. Heydrich dbal, aby informátori nenadobudli dojem, že sú iba donášači. Boli to najmä odborníci a vedúci pracovníci, ktorí podávali správy o stave verejnej mienky, o reakciách na vládne opatrenia, o náraste či poklese popularity vedúcich osobností režimu atď. Takto Heydrich získaval nielen pre svojich nadriadených, ale aj pre seba dôležité informácie o situácii v krajine. SD sa podarilo stáť nielen nad štátom, no i nad nacistickou stranou. Mala právo vyšetrovať a vypočúvať funkcionárov štátnej správy aj nacistickej partaje. Krutý kat sa prejavil Heydrich patril k najbrutálnejším aktérom akcie 30. júla 1934, ktorá vošla do dejín pod názvom „noc dlhých nožov“. Hitler vtedy zúčtoval so svojimi bývalými najbližšími spolupracovníkmi, medzi nimi napríklad s Ernstom Röhmom, náčelníkom nacistických milícií SA. Bez nich by sa Hitler nikdy nedostal k moci. Navyše Röhm bol jediný človek v Nemecku, s ktorým si Hitler tykal. V SA sa sústredili tí, čo brali veľmi vážne nacistickú propagandu o „národnom socializme“, navyše populárny Röhm chcel zlúčiť SA s nemeckou armádou do akýchsi „ľudových ozbrojených revolučných síl“. Lenže namiesto jednej teroristickej organizácie nastúpila ešte krutejšia – SS. Himmler a Heydrich počas likvidácie náčelníkov SA plnili nielen Hitlerovo želanie, ale zväčšili aj svoju moc. Meno Heydrich široká nemecká verejnosť vtedy nepoznala, ale tí, čo ho poznali, ho začali vyslovovať pošepky. Počínal si tak ukrutne, že to aj na brutalitu navyknutých nacistických veteránov naplnilo strachom. Salón Kitty a Operácia Himmler Salón Kitty mal byť podnikom SD, kam by nenápadne pozývali hostí z cudziny, diplomatov, vojakov, žurnalistov a obchodníkov, ktorí spravidla tiež pracovali pre nejakú cudziu tajnú službu. V intímnom prostredí automaticky vznikala chuť na dámsku spoločnosť, ktorá bola vzápätí k dispozícii v očakávaní, že sa hostia stanú zhovorčivejší a všeličo prezradia. Nápad sa realizoval s pravou Heydrichovou dôkladnosťou. V miestnostiach nainštalovali odpočúvacie zariadenia a kamery. Pre Heydricha pracovali nielen dámičky s najstaršou profesiou na svete, ale aj mnohým popredným nacistickým dámam nebola táto činnosť proti mysli, ak tak mali poslúžiť ríši a führerovi. Salón napríklad navštívil Mussoliniho zať, taliansky minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano, od ktorého vymámili rozličné informácie, ale aj iní diplomati. Operácia Himmler mala ospravedlniť nemeckú agresiu proti Poľsku. Heydrich naplánoval ozbrojený útok na vysielač v sliezskom meste Gleiwitz (dnes Glivice). Do rozhlasového štúdia vtrhli ozbrojení muži, ktorí prečítali v lámanej poľštine protinemecké vyhlásenie. Pred budovou ostali mŕtvoly v poľských uniformách. Ako sa neskôr ukázalo, boli to väzni z koncentračných táborov. Táto akcia sa však úplne nepodarila. Príslušníci komanda nenašli jeden z vypínačov, ktorý mal štúdio spojiť s ďalšími nemeckými stanicami, tak proklamáciu počuli iba v úzkom okruhu okolo Glivíc. Plány na genocídu národov Krátko po celonemeckom protižidovskom pogrome, tzv. krištáľovej noci z 9. na 10. novembra 1938, sa zišla ríšska vláda. Maršal Hermann Göring hovoril o arizácii nemeckej ekonomiky, že ,,rozhodujúce podniky prevezme ríša“, teda jeho koncern. Minister propagandy Joseph Goebbels navrhol, aby sa Židom zakázal prístup na kúpaliská a do lesov. Heydrich to tromfol názorom, aby „bolo Židom prikázané nosiť nejaké poznávacie znamenie“. „Uniformu?“ skočil mu do reči Göring. ,,Nie, nejaké znamenie, značku.“ Tak sa zrodil príkaz o povinnom nosení žltej Dávidovej hviezdy. Dvadsiateho januára 1942 sa konala v Grosse Wansee pri Berlíne konferencia. Tu Heydrich vysokým nemeckým úradníkom oznámil, že sa pri riešení tzv. židovskej otázky už nebude podporovať emigrácia Židov, ale ich ,,evakuácia na Východ, kde ich väčšina bude vyradená prirodzeným výberom“. V lete 1940 sa Heydrich vyjadril k návrhu na riešenie „českej otázky“, ktoré predložil vtedajší ríšsky protektor Konstantin von Neurath a štátny tajomník Karl Hermann Frank. Heydrich ho označil za ,,priveľmi mierny“. Tí dvaja asi netušili, aké sú skutočné nacistické plány. Väčšinu českého národa mali totiž v dohľadnom čase tiež vyhubiť. Riešenie „českej otázky“ chápal ako súčasť rozsiahlych vyhladzovacích plánov, ktoré sa týkali ďalších európskych národov, najmä slovanských. Zastupujúci ríšsky protektor Dvadsiaty ôsmy september je sviatok svätého Václava. Nie náhodou si nacisti roku 1941 zvolili tento deň. V oznamovacích prostriedkoch nasledovalo niekoľko správ. Prvá tvrdila, že v dôsledku zlého zdravotného stavu ríšsky protektor Neurath požiadal Hitlera, aby ho dočasne uvoľnil z úradu. Ten mu vyhovel a na jeho zastupovanie určil Heydricha. Druhá správa oznamovala, že Heydrich vyhlasuje s okamžitou platnosťou štatárium. Tretia správa bola typickou pre nasledujúce mesiace – zoznam popravených. Heydrich 2. októbra 1941 na zhromaždení popredných nacistov z Protektorátu Böhmen und Mähren oznámil, aké mu dal Hitler úlohy. Tvrdil, že v Čechách a na Morave ,,v posledných týždňoch prežívame vývoj charakterizovaný sabotážami, činnosťou teroristických skupín, ničením úrody, spomaľovaním práce, čo jasne organizuje veľká odbojová organizácia(…). Stav v posledných týždňoch bol taký, že jednota ríše bola jednoznačne ohrozená.“ Zveličoval Heydrich? Ak by sme čítali správy ním vedenej SD, vždy išlo o informácie, nie o propagandu… Heydrichova politika v Česku sa nezameriavala len na to, aby vyvolávala hrôzu. Zastupujúceho protektora navštevovali delegácie „uvedomelých“ robotníkov a roľníkov, ktorí ho ubezpečovali o vernosti ríši. Pre robotníkov začali organizovať rekreácie a výrazne im zlepšili prídely potravín a priemyselného tovaru. Hitlera Heydrich požiadal, aby protektorátnemu prezidentovi Háchovi daroval k sedemdesiatinám luxusné auto. Tá ostrá zákruta na vtedajšej Kirchmayerovej ulici už neexistuje. 27. mája 1942 dopoludnia tu čakali traja muži: Jozef Gabčík, Jan Kubiš a Josef Valčík. Britský samopal zlyhal, no ručný granát zasiahol auto. Zraneného Heydricha odviezli do nemocnice Na Bulovke, kde 4. júna 1942 zomrel. Atentát uskutočnili československí parašutisti, ktorých poslala exilová vláda v Londýne. Historici v 50. rokoch vyslovili hypotézu, že Edvard Beneš dal príkaz k atentátu na želanie Britov, pretože Heydrich vraj bol na stope náčelníkovi vojenskej tajnej služby Abwehr admirálovi Wilhelmovi Canarisovi, údajnému britskému agentovi. V 90. rokoch sa zasa zjavili dohady, že Heydricha chcela zlikvidovať sovietska tajná služba, ktorej Beneš vyhovel. Podľa môjho názoru ide o nepodložené dohady. Podľa všetkého Beneša viedli politické dôvody. Až po vypálení Lidíc Veľká Británia zrušila Mníchovskú dohodu. Nacistický teror po atentáte odhalil lož, ktorej uverili západní politici, že vraj Česi sú poslušní obyvatelia ríše. Ak by tam bol býval pokoj, Hitler by do protektorátu nebol poslal niekoho takého ako Heydrich. Nacistický teror odhalil aj ďalšiu vec, na ktorú by sa nemalo zabúdať ani po šesťdesiatich rokoch: Česi a Nemci už nemohli spolunažívať v jednej krajine. Opatrenia typu tzv. Benešových dekrétov boli iba reakciou na nacistický teror, ktorého cieľom bolo vykynožiť český národ.
