„Zaujímavé sú cesty politickej psychológie, po ktorých kráčala prvá republika hneď po svojom vzniku. … politický individualizmus sa neslýchane rozvinul, ba priamo slávil orgie pod rúškom slobody, neuznávajúc nijaké obmedzenie. Zákon ponuky a dopytu sa nikdy tak neuplatnil ako v praxi československých politických strán.“
Štefan Janšák
Sme o sto rokov starší. Politický individualizmus v súčasnej Slovenskej republike zakvitol aj mimo záhonov politických strán. Jeho plodom sú nezávislí kandidáti. Slovenské dejiny sú podľa nich veľmi dobrým pozadím na zdôraznenie kvality komunálneho politika. Nostalgia a spomienky na zašlú slávu Slávov spod Tatry a nad Dunajom nie sú chránené autorským zákonom doby. Záleží len na našej interpretácii. Historické fakty dobre pripravené a správne servírované sú považované za účinný presvedčovací volebný a voličský prostriedok.
A keď nastane priaznivá konštelácia, ba priamo konjunkcia najbližšej historickej osmičky s komunálnymi voľbami, čo si viacej priať… Idú voľby, idú!
V Bratislave sa poniektorým kandidátom roztrhlo vrece predvolebných „epiteton ornans“ (slovensky ozdobných prívlastkov). Jeden z nich si dokonca dal vytesať svoje meno do ušľachtilého kameňa spolu so zakladateľmi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Skromne: malým písmom a bez podobizne.
Možno je to čaro nechceného, možno fakt chceného, ale meno toho istého kandidáta zdobí stuhu čerstvo položeného venca v mestských bratislavských farbách pod ústredným krížom na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Je to na pamiatku (všetkých) zosnulých, alebo mieri ku konkrétnym zosnulým tu spočívajúcim? Ústredný kríž leží priamo uprostred trojuholníka hrobov, ktorého vrcholmi sú Ignác Lamar (Schöne Náci), Michal Kováč a Vavro Šrobár. Ten posledný má k tohoročnej storočnej osmičke najbližšie… Bohužiaľ, vraj bol štipku kontroverzný, čo je synonymum pre osobnú nechuť podaktorých k politikovi.
Kontroverznosť sa dá elegantne obísť. Na priečelí Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici, taktiež v Bratislave, odhalili v česko-slovenskom medzičase (ani Praha ani Martin!) – 29. októbra 2018 pamätnú tabuľu na pamiatku – budovy. Áno, budove a inštitúcii, ktorá v tejto budove sídlila: Ministerstvu s plnou mocou (ako úsmevne vraví priateľ historik – s planou mocou) pre správu Slovenska. Prežíva voľakedy používaná metóda vymazávania osôb z dejín, ktorej sme sa vraj zbavili po roku 1989. Pre istotu nespomenieme, že hlavnú zásluhu prítomnosti tejto inštitúcie tu a vtedy mal minister – Vavro Šrobár. Toho však poniektorí nemajú radi. Pritom tento fakt, zabývanie ministerstva – jeho sté výročie – nastane až o štvrť roka! Ale prečo to nevyužiť na predvolebnú kampaň a najmä na určenie základného nápevu pre hodnotenie niektorých historických súvislostí v budúcnosti. Pamätná tabuľa má ešte jeden hendikep – je veľmi ťažko čitateľná, text splýva s pozadím.
Do komunálnych volieb je ešte 9 dní. Využijú storočnicu „dočasnej vlády“ pod vedením Vavra Šrobára na personálnu monumentalizáciu jej členov a jej činov Holíčania a Skaličania? Do Skalice dorazila cez Holíč 6. novembra 1918. Hodnotu tohto počinu vyjadrím slovami Štefana Janšáka: „Prítomnosť Šrobára a jeho spolupracovníkov v Skalici znamenala prvý akt vo výkone sebaurčovacieho práva, o ktorom sa dovtedy vydávali len slávnostné enunciácie, vo výkone suverenity národa, rozhodujúceho nad vlastným osudom, teraz už doma, na rodnej pôde. … príchod predstaviteľov nového štátu do Skalice, mohli by sme nazvať zaujatím vlasti...“
