Jeden z najlepších sovietskych diplomatov Maxim Litvinov sa na sklonku života posťažoval svojmu priateľovi spisovateľovi a novinárovi Iľjovi Erenburgovi, keď sa spolu rozprávali o Stalinovej zahraničnej politike: „Nepozná západ… Keby našimi protivníkmi bolo niekoľko šachov alebo šejkov, tým by ešte prešiel cez rozum…“ Alexander Solženicyn sa v knihe Súostrovie Gulag rozčuľuje, prečo západní spojenci výmenou za Achillovu pätu Západného Berlína dovolili ZSSR hlboko preniknúť do stredu Európy.
Nikita Sergejevič Chruščov videl problém inak: Západný Berlín bol „hnisavým vredom“, výkladnou skriňou Západu, propagandistickým a špionážnym centrom a tiež náborovou kanceláriou na získavanie pracovnej sily, ktorú potrebovalo západné Nemecko zažívajúce „hospodársky zázrak“.
Dohoda stroskotala spolu s lietadlom
Na Krymskej a Postupimskej konferencii sa protinacistickí spojenci dohodli, že Nemecko sa síce rozdelí na okupačné zóny, no budú ho spravovať na základe spoločnej politiky. Tú vyjadrili ako realizáciu štyroch „de“ (demokratizácie, denacifikácie, demilitarizácie a dekartelizácie). Lenže, keď sa vojnové spojenectvo rozpadlo, západné mocnosti rátali so „svojou“ časťou Nemecka ako so svojím budúcim spojencom. Sovietska okupačná zóna predstavovala nielen najchudobnejšiu časť Nemecka, ale navyše bola oveľa viac zničená vojnou. No kým si západné mocnosti mohli čoskoro dovoliť prestať s vymáhaním reparácií zo svojich zón, ZSSR v tom tvrdo pokračoval.
Berlín sa čoskoro stal zo symbolu spojeneckej jednoty frontom studenej vojny. V marci 1948 prestala existovať Spojenecká kontrolná komisia, hlavný orgán koordinujúci politiku Spojencov v celom Nemecku. Keď USA, Veľká Británia a Francúzsko zjednotili svoje okupačné pásma do tzv. Trizónie, v júni 1948 tu zaviedli novú nemeckú menu. Sovieti boli zaskočení, nemali pripravené nové peniaze pre svoju zónu a hrozilo, že ju zaplavia neplatné peniaze prepašované z Trizónie. Preto museli chtiac-nechtiac uzavrieť pozemné cesty do Západného Berlína.
Stalin mal možno aj iné úmysly, napríklad, že sa podarí Západný Berlín vyhladovať blokádou. Lenže, západní spojenci dokázali vytvoriť vzdušný most, ktorým sa počas 11 mesiacov prepravilo 2,5 milióna ton tovaru. V roku 1950 kapituloval. Hoci Nemecko sa v roku 1949 rozdelilo na dva štáty, v hlavnom meste NDR existovala otvorená hranica. Sovietska okupačná správa urobila aj iné ústupky. Hoci v jej zóne sa komunisti a sociálni demokrati spojili do SED (Jednotnej socialistickej strany Nemecka), vo východnom Berlíne mohla napriek tomu existovať sociálnodemokratická strana.
V novembri 1958 Nikita Chruščov navrhol bývalým spojencom rokovanie o novom štatúte Berlína. Jednou z možností by bolo, že by sa Západný Berlín stal slobodným mestom. Rokovania sa neúnosne preťahovali. Parížska konferencia v roku 1960 stroskotala pre incident s americkým špionážnym lietadlom U-2, ktoré Sovieti zostrelili nad Uralom.
Dva prúdy utečencov
Dnes sa pripomína predovšetkým prúd utečencov z východného do západného Nemecka. V Berlíne stačilo prejsť hranicu východného sektoru. Takto odišlo z NDR niekoľko miliónov ľudí s vysokoškolskou kvalifikáciou. Východonemecká vláda musela napríklad požiadať Československo, aby vypomohlo s lekármi, ktorých bol akútny nedostatok.
Existoval však aj prúd emigrantov z opačného smeru. Kým utečenci z východu hľadali v západnej časti Nemecka lepšie ekonomické podmienky, zo západu na východ utekali komunisti. Krátko po vzniku NSR sa začal pohon na komunistov, ktorý vyvrcholil zákazom Komunistickej strany Nemecka v roku 1956. Títo emigranti, ktorí utekali naozaj z politických dôvodov, napomohli ešte väčšej polarizácii Nemecka. Hoci ich bola oproti tým z východu asi desatina, vytvorili v NDR neviditeľnú nátlakovú skupinu, ktorá bez výhrad podporovala superdogmatické vedenie štátostrany – SED.
Katastrofálny postih mal pre východné Nemecko nielen hromadný únik obyvateľstva. Vo východnom Berlíne žila početná skupina ľudí, čo pracovali v západných sektoroch. Časť platu dostávali vo východných a časť v západných markách. Vo východnej časti platili mimoriadne lacné nájomné a kupovali štátom dotované potraviny za nízke ceny a zároveň mali aj „tvrdé“ marky na priemyselný tovar nedostupný na východe. V NDR existoval silný súkromný sektor. Mnohé firmy podnikali tak, že skupovali na východe úzkoprofilové tovary, ktoré prevážali cez otvorenú sektorovú hranicu do západného Berlína.
Pokiaľ ide o propagandu, televízny signál zo západných sektorov rozdeleného mesta pokrýval celé územie NDR. Napriek takým revuálnym programom, ako boli Kessel Buntes, východonemecká televízia nedokázala západnej konkurovať. Na východ sa však dostávala aj tlač zo Západu i knihy, ktoré na východe nebolo možné kúpiť. Podľa spomienok Mira Procházku sa v západnom Berlíne dalo zohnať všetko, počínajúc Trockého pamäťami a Pasternakovej knihy Doktor Živago, až po príručky o sexuálnej technike pre mladých pánov. Treba však dodať, že neskôr bolo takéto príručky dostať aj v NDR, ba povolili tam i nudistické pláže.
Miro Procházka cituje dodnes mimoriadne zlovestne znejúce slová z novín sudetonemeckých vysídlencov: „Mníchovská dohoda spolu s jej uskutočnením, ktorej posledným aktom boli novovytýčené hranice, ostala splnenou dohodou, a teda spravodlivým nástrojom samourčenia národov. Pražská vláda bude sa s tým musieť zmieriť, že sudetskí Nemci a celý nemecký národ ani dnes, ani za sto rokov nevezmú na vedomie“.
Pravda, otvorená hranica bola výhodou aj pre špionážnu činnosť, a to pre obe strany. Hoci sa v minulosti veľa hovorilo o tej západnej, východonemecká tajná služba dokázala masový prúd utečencov využiť aspoň tak, že na Západ sa dostali špióni na množstvo významných postov. Napríklad osobný tajomník kancelára Brandta bol východonemecký špión. Napriek otvoreniu archívov Stasi dnes už asi nik nezistí presný počet východonemeckých agentov. Západnej špionáži sa zasa podarilo „napichnúť“ na spojovacie káble východonemeckých orgánov, čo sa však o nejaký čas odhalilo. Lenže proti moderným odpočúvacím prístrojom sa nedalo nič robiť. Aj niektoré lietadlá západných spojencov mali špeciálne fotografické prístroje, takže na území NDR sa nedalo nič utajiť.
August 1961: tanky proti tankom
Na tlačovej konferencii, ktorú predseda Štátnej rady Walter Ulbricht usporiadal 15. júna 1961, odpovedal na otázku západonemeckého novinára, či sú pravdivé chýry, že má Berlín rozdeliť múr: „Rozumiem vašej otázke tak, že v západnom Nemecku sú ľudia, ktorí si želajú, aby sme stavbárov hlavného mesta NDR zmobilizovali k stavbe múru. Nič neviem o tom, že by takýto zámer existoval… Nik u nás nemá úmysel stavať múr.“
Obyvatelia NDR tieto slová pochopili veľmi dobre. Počet utečencov na západ drasticky stúpol. Iba v auguste 1961 ušlo na západ skoro 50 000 východných Nemcov. Tieto slová určite dobre pochopili nielen východní Nemci. Aj západné mocnosti mali svoje informácie od tajných služieb. Začiatkom leta 1961 dali Sovietskemu zväzu najavo, že v otázke východného Berlína má úplne voľné ruky. Tieto chýry sa dostali aj k vtedajšiemu západoberlínskemu starostovi Willymu Brandtovi. Ten si dokonca vymohol aj audienciu u prezidenta Kennedyho, ktorý mu sľúbil, že Berlín neopustí, ale…
V skorých ranných hodinách celú dĺžku hranice medzi východnou a západnou časťou Berlína obsadili príslušníci východonemeckej obdoby Ľudových milícií, armády NDR a polície. Na sektorovej hranici sa najprv objavili zátarasy z ostatného drôtu a postupne sa začal stavať múr. Obyvatelia západných sektorov protestovali rôznymi spôsobmi. Willy Brandt sa všemožne usiloval, aby Berlínčania vlastnými rukami nerúcali zátarasy, lebo by to mohlo mať nedozierne dôsledky. Kennedy urobil gesto: k jednému z prechodov prišli americké tanky pripravené zrúcať zátarasy. Lenže, keď sa za chrbtom východonemeckých vojakov objavili sovietske tanky, tie americké sa stiahli. Potom Kennedy vyhlásil, že sa cíti byť Berlínčanom.
Miro Procházka popisuje veľmi svojráznu demonštráciu: „Za tichého večera… sa prirútilo k hranici v oblasti amerického sektora auto… Z jeho útrob vyložili drahocenný náklad: asi tucet zvodných dievčat v matrózových šatôčkách, ktoré sa vyhupli na reflektorom ožiarené pódium, aby predviedli program… Klopkajúc čižmičkami na vysokých opätkoch sa vyzúvajú a vzápätí si sťahujú aj vzdúvajúce sa plachty bielo-modrých blúzok, pod ktorými sú mušle podprseniek, ale aj tie musia prepustiť na slaný morský vzduch roztancované svietiace perly…“
Konsolidácia NDR a Brandtova politika
Stavba múru znamenala definitívnu porážku Adenauerovej politiky, ktorý veril, že Západ donúti ZSSR z pozície sily, aby vrátil zónu. To sa však nestalo, pravidlá studenej vojny neporušila ani jedna strana a Západ rešpektoval v Jalte dohodnuté hranice sovietskej sféry vplyvu. Vďaka berlínskemu múru existenciu NDR, aspoň na desiatky rokov, uznala väčšina jej obyvateľov. Okrem politickej konsolidácie NDR dosiahla zásluhou múru aj ekonomické úspechy. Ak nie pre nikoho iného, aspoň pre Východoeurópanov sa stala krajinou vysnívaného blahobytu. Keď som svojho času debatoval s jedným ruským profesorom, ten uznal, že múr zároveň prechádzal srdcom každého Nemca.
Múr znemožnil aj obyvateľom Západného Berlína návštevy príbuzných a známych na východe mesta. Západoberlínsky senát sa dohodol v roku 1963 s úradmi NDR, že obyvatelia západnej časti mesta budú môcť dostať priepustky na návštevu východnej časti. V Západnom Berlíne mohli pôsobiť úradníci z NDR, ktorí vlastne vykonávali konzulárnu činnosť. Znamenalo to vlastne uznanie NDR západným Nemeckom. Až neskôr si politici v Bonne uvedomili politický rozmer tohto humánneho aktu a po roku 1966 sa už priepustky nemohli vystavovať.
To, čo nemohol vyriešiť starosta Brandt, vyriešil až kancelár Brandt. Pochopil to, čo nechcel pochopiť Adenauer, že ak chce nejakú dohodu, musí ju dosiahnuť sám. Uznal, že existujú „dva štáty nemeckého národa“. Brandtova nová východná politika, ktorá tiež znamenala iné riešenie vnútronemeckých vzťahov, umožnila riešiť aj berlínsky problém.
Status quo v nemeckej otázke
V septembri 1971 sa v sídle bývalej Spojeneckej kontrolnej komisie zástupcovia ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska dohodli, že sa zachová prítomnosť troch západných mocností v Berlíne a že budú mať do tohto mesta všemožne uľahčenú tranzitnú dopravu. Hoci sa uznávali väzby medzi Západným Berlínom a NSR, zároveň sa konštatovalo, že západné sektory mesta nie sú súčasťou západonemeckého štátu a nie sú ním riadené. Vznikla tak paradoxná situácia: okrem NDR a NSR existovalo nemecké územie, na ktorom (aspoň formálne) trval okupačný štatút. Od roku 1971 prestal byť Berlín neuralgickým bodom svetovej politiky a v nemeckej otázke sa uznal status quo.
Nemci sa však s múrom v skutočnosti nezmierili. Vedenie NDR nikdy nedokázalo do všetkých dôsledkov pochopiť, že jeho existencia závisí iba od dobrej vôle Moskvy. Nielen Chruščov, ale najmä Gorbačov si uvedomovali, že sú v istom zmysle v zajatí dogmatických politikov krajín sovietskej sféry vplyvu. V roku 1989 narastala kríza aj v NDR. Pri oslavách 40. výročia NDR Gorbačov povedal niekoľko slov, ktoré obyvatelia Berlína pochopili tak, že o nejaký čas múr zrúcali.
