V minulosti sa duševné choroby pokladali za boží trest, či posadnutosť temnými silami. Zmienky o niektorých psychických poruchách nachádzame už v egyptských papyrusoch. Egypťania ich označovali za stav nerovnováhy srdca – orgán, kde podľa nich sídlilo vedomie človeka. Liečba však spočívala iba vo vyháňaní zlých duchov, využívaní magických síl a tajomných obradov. Ordinované boli na základe interpretácie snov, ktorú vykonávali kňazi v liečebných chrámoch.
Temné sily a nerovnováha mysle
Nový pohľad na duševné poruchy priniesol až Hippokrates, ktorý ich pokladal za dôsledok nerovnováhy telesných tekutín (krv, hlien, žlč, čierna žlč). V súvislosti s tým navrhoval liečbu prostriedkami, ktoré podľa neho umožňovali elimináciu nadbytočných tekutín, ako napríklad preháňadlá alebo púšťanie žilou. Hippokrates zaviedol aj viacero pojmov, ktoré používa psychiatria dodnes (melanchólia, paranoja, mánia). V starovekom Grécku bola problematika psychických chorôb rozpracovaná nielen v rámci medicíny, ale aj v rámci filozofie. Odporúčala sa terapia prácou, počúvanie hudby, rozhovory, recitácia, cvičenie alebo kúpele. S ohľadom na to, že hovoríme o období pred viac ako dvoma tisícročiami, boli to postupy primerané a pomerne pokrokové. Pohyb, pobyt v príjemnej spoločnosti, či počúvanie hudby, sú súčasťou liečenia mnohých duševných chorôb dodnes. Aj stará čínska medicína poznala duševné ochorenia. Opisovala ich ako nesúlad tela a duše, prípadne nerovnováhu medzi energiami Jing a Jang.
Rimania (podobne ako ako v mnohom inom) nadviazali na grécke tradície. Svojich najslávnejších pacientov – Juliánsko-Klaudiovskú dynastiu však nezvládali. V prvej cisárskej dynastii rímskeho cisárstva by sme asi len márne hľadali niekoho duševne zdravého. V rodine sa už od jej zakladateľa Oktaviana prejavovali príznaky rôznych druhov šialenstva. Vzhľadom na takmer absolútnu moc cisára malo ich pokrivkávajúce duševné zdravie ničivé následky pre celý Rím. Tiberius dal kvôli svojej paranoji zhodiť zo skaly pod svojou vilou na Capri desiatky ľudí, schizofrenikovi Calligulovi vnútorný hlas našepkal, že má za svojho nasledovníka ustanoviť svojho koňa a maniodepresívny Nero recitoval pri pohľade na horiaci Rím básne. Existujú dokonca domnienky, že požiar aj sám založil. Adorácia cisára spôsobovala, že o efektívnej terapii nemohla byť ani reč. Navyše, tým že sa členovia rodiny krížili medzi sebou, sa stav z generácie na generáciu zhoršoval. Možno povedať, že bolo veľkým šťastím pre Rimanov, že Nero bol posledným juliánskym panovníkom.
Kláštory miesto kliniky
Stredoveká spoločnosť mala iba málo pochopenia pre psychicky chorých. Lekárska veda oproti staroveku vôbec nepokročila. Duševná choroba sa považovala za trest boží, prípadne za posadnutie diablom. Hlavne schizofrenicii a epileptici boli zvyčajne považovaný za nástroje diabla. Starostlivosť o týchto ľudí bola zverená cirkvi. To znamenalo aj úpadok antických liečebných metód. Liečebnými metódami boli modlitby a exorcizmus. Chorí boli prenasledovaní, mučení a väznení, prípadne internovaní v kláštoroch. Mnohí z nich sa stali obeťami stredovekej inkvizície.
Podobne ako všetko, aj starostlivosti o duševne chorého pacienta záležala v stredoveku najmä od finančných pomerov a stavovskej príslušnosti. Napríklad v Benátkach, mali v benediktínskom kláštore na ostrove San Servolo špeciálny „ústav pre bláznov zo šľachtických rodín a finančne dobre zabezpečených maniakov“. Žiť v ňom nebola žiadna slasť a často v ňom okrem bláznov končili aj súrodenci kaziaci mocenské plány, či nepohodlne dlho žijúci rodičia. Stále to bol prijateľnejší osud ako byť uvrhnutý do mestského väzenia, kde končili nemajetní pacienti. Liečenia sa chorí nedočkali ani v islamských krajinách, nakladanie s nimi však bolo miernejšie. Sura 4:5 Koránu hovorí: „Nedávaj majetok, ktorým ťa obdaril boh bláznovi, ale obdaruj ho šatami, jedlom a vľúdnym slovom“ (voľný preklad z angličtiny).
Zákaz vyháňania diabla
Za jeden z najvýznamnejších medzníkov v prístupe k psychicky chorým je práca francúzskeho lekára Filipa Pinela (1745 – 1826), o ktorom sa traduje, že oslobodil pacientov z reťazí. Zaviedol mnohé v tej dobe pokrokové terapeutické metódy a vypracoval aj modernú klasifikáciu psychických porúch. Prvou skutočnou psychiatrickou klinikou na území monarchie bola Narrenturm – Veža bláznov, ktorú dal zriadiť Jozef II. Nadviazal tak na prácu svojej matky, Márie Terézie, ktorá zakázala hon na čarodejnice a rôzne liečenia pomocou vyháňania diabla. Svojím výzorom liečebňa však pripomínala skôr väzenie či nedobytnú baštu ako sanatórium. Vežu umiestnili mimo centra mesta, aby nebola ľuďom na očiach. Pre Viedenčanov bola tajomným miestom, o ktorom sa rozprávali strašidelné príbehy a ktorému bolo lepšie sa vyhýbať.
Rozvoj psychiatrie nastáva v devätnástom storočí, kedy sa tento odbor začína vyučovať aj na lekárskych fakultách v Európe. Za jednu z najvýznamnejších postáv, ktorí stáli pri formovaní modernej psychiatrie sa považuje nemecký psychiater Emil Kraepelin, ktorý podrobne opísal mnohé duševné choroby.
Revolúcia menom psychoanalýza
Osobitné miesto v dejinách psychiatrie patrí zakladateľovi psychoanalýzy Sigmundovi Freudovi. Freudova učenie je dnes vnímané pomerne kontroverzne. Niektorý odborníci dnes samotného Freuda označujú za posadnutého sexualitou. Navyše, za referenčný bod vždy považoval muža a jeho správanie. Správanie ženy bolo podľa neho odchýlkou od normy zapríčinenou tým, že ženy závidia mužom ich telo. Napriek všetkému bola psychoanalýza revolúciou v prístupe k ľudskej duši.
Dvadsiate storočie je obdobím skúmania príčin vzniku a rozvoja psychických porúch a hlavne hľadania nových terapeutických prístupov. Práce J. Wagnera von Jauregga, M. Sakela a L. Medunu a ďalších prispeli k rozvoju biologických liečebných metód. V roku 1938 sa začala používať jedna z najúčinnejších liečebných metód elektrokonvulzívna terapia (použitie elektrických impulzov na vyvolanie epileptického záchvatu), ktorá je vysoko efektívna a relatívne bezpečná pri ťažko zvládnuteľných a život ohrozujúcich stavoch, ako sú ťažké depresie, mánie alebo schizofrénia. Psychofarmaká sa vo väčšej miere začali používať až po Druhej svetovej vojne.
Antipsychiatrické hnutie útočí
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa vo vtedajšom západnom bloku začalo šíriť antipsychiatrické hnutie, ktoré odmietalo liečebné postupy klasickej psychiatrie, najmä používanie psychoterapie a elektrokonvulzívnej liečby. Umelé vyvolávanie epileptických záchvatov bolo odsúdené ako nehumánne. Veľa sa hovorilo aj o jeho zneužívaní. Filmová tvorba, kde sú elektrošoky často používané na umlčanie nepohodlnej osoby, ešte prispela k odporu verejnosti k tejto metóde. Antipsychiatrické hnutie zmenilo aj trend izolácie duševne chorých. Spoločenská exklúzia bola nahradená snahou o maximálnu možnú integráciu duševne chorých do spoločnosti.
Tieto tendencie začali do našej spoločnosti prenikať s určitým oneskorením po roku 1989. Oficiálne síce po revolúcii stúpli počty duševných ochorení, predpokladá sa však, že hlavnou príčinou je, že stúpol len počet ľudí, ktorí sú ochotní sa liečiť. Napriek tomu, že kvalitná a odborná pomoc je dnes dostupná pre každého, mnohí ľudia sa stále štítia návštevy psychiatrickej ambulancie, ako keby za jej dverami čakal inkvizítor či exorcista.
Najdôležitejšia úloha, ktorá čaká na modernú psychiatriu, je presvedčiť ľudí, že duševná porucha je choroba, ktorá vyžaduje starostlivú terapiu ako každá iná. Keby ľudia utekali za lekárom nielen pri slabom pichnutí v boku či zvýšenej teplote 37,1 °C, ale aj pri duševných ťažkostiach, na svete by nepochybne mohlo byť menej vrahov, šialencov či psychopatov.
Foto: Veža bláznov
Zdroj foto: wikimedia.org
