Tušil, že ak by sa narastajúce rozpory vo svetovej politike mali riešiť vojnou, viedlo by to k strašnej katastrofe. Bol lídrom francúzskych socialistov zo začiatku tohto storočia, no podarilo sa mu pochopiť a hľadať riešenia tých problémov, ktoré trápia ľavicu na prelome XX. a XXI. storočia.
Osudy Rózy Luxemburovej a Jeana Jaurésa sú v mnohom podobné. Boli to vplyvní lídri socialistického hnutia, ktorí síce patrili k jeho ľavému krídlu, no odmietali teóriu i prax boľševizmu. Stali sa obeťou tých síl, ktoré smerovali k fašizmu. To bolo dôvodom, že ich pamiatku si prisvojovali tí, s názormi ktorých by ani Jean Jaurés, ani Róza Luxemburgová nemohli nikdy súhlasiť. Pravda, medzi Rózou Luxemburovou a Jeanom Jaurésom sú viaceré rozdiely, najmä ten, že Jaurés chápal politickú realitu oveľa diferencovanejšie a na rozdiel od Rózy Luxemburgovej sa cítil byť vlastencom.
Výstrely v parížskej kaviarni
Róza Luxemburgová a Jean Jaurés sa naposledy stretli 29. júla 1914 v Bruseli na zasadnutí predsedníctva Druhej internacionály. Deň predtým Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Na zasadnutí panovala stiesnená nálada. Členovia vedenia si uvedomovali svoju bezradnosť. Viktor Adler v mene rakúskej strany povedal, že sú postavení pred voľbu: buď podľahnúť šovinistickým náladám alebo riskovať úplnú likvidáciu strany. Aj prejavy ďalších delegátov vyznievali pesimisticky. Niektorí však vyjadrovali nádej, že v poslednú chvíľu príde nejaký zázrak, ktorý vojnu odvráti. Predsedníctvo internacionály prijalo výzvu robotníkom, aby zosilnili protivojnové akcie a dohodlo sa, že sa urýchli kongres internacionály. Ten sa už nekonal, internacionála sa rozpadla.
V Paríži hneď na stanici si Jaurés kúpil noviny. Správy potvrdzovali tie najhoršie obavy. Rusko mobilizovalo… Potom pri stretnutí s priateľmi vyhlasuje, že Francúzsko je nebezpečne závislé od ruskej politiky. Večer išla delegácia socialistov k premiérovi Vivianimu. Vyzvali ho k opatrnosti. Francúzsko sa nesmie nechať nemeckým útokom zaskočiť, odpovedá premiér.
Na konci júla socialisti znova žiadajú o prijatie u premiéra. Tentoraz ich už prijíma iba minister Abel Ferry. Jaurés zdôrazňoval snahu socialistov zabrániť vojne. Ferry sa spýtal: „Čo urobí vaša socialistická strana, ak sa situácia ešte zhorší?“ Jaurés odpovedal: „To vás teda zavraždia za prvým rohom“.
Hoci Jaurés tušil, že je vojna veľmi blízko, nevedel, že čas jej vypuknutia sa ráta už iba na hodiny. Priateľom oznámil, že do novín LôHumanité napíše článok, v ktorom pomenuje vinníkov vojny. Bude to akási obdoba slávneho Zolovho článku z čias Dreyfusovej aféry Jôaccuse! (Žalujem!). Predtým sa ešte chcel navečerať v obľúbenej kaviarni Croissant. Priatelia ho varovali, že je v kaviarni, ktorú navštevovali prívrženci extrémne pravicovej organizácie Camelots du Roi, veľmi dobre známy a že mu hrozí nebezpečenstvo. Jaurés odpovedal, že kaviareň je blízko redakcie LôHumanité a zatiaľ tieto noviny ešte nevyšli bez jeho článku.
Išli teda na večeru do kaviarne Croissant. Bolo však horúco, v kaviarni boli otvorené okná a jediný voľný stôl bol pri okne. Okolo pol desiatej večer jeden z redaktorov priniesol správy agentúry Havas. Britský premiér zatiaľ odmieta komentovať situáciu. Zúfalý Jaurés povedal: „Lenže čas uteká!“ V tom sa zjavila za záclonou oddeľujúcou stôl od ulice ruka s revolverom a padlo niekoľko výstrelov.
Prišiel 1. august 1914. Po prvý raz nebol v LôHumanité Jaurésov článok, za to tam bola správa o jeho zavraždení a nekrológ… V deň Jaurésovho pohrebu, 4. augusta 1914, vojna už zachvátila Európu. Jaurésov vrah bol fanatický pravičiar, nie celkom normálny mladík, ktorého musel živiť jeho otec. Jeho matka bola duševne chorá. Obhajoval sa slovami: „Zabiť Jaurésa znamenalo zabiť nepriateľa. Bol prvým padlým Nemcom vo vojne a ja som jej prvý hrdina.“
Aký socializmus?
Jean Jaurés sa vo svojej politickej činnosti sústredil na tri okruhy problémov: polemiku v socialistickom hnutí o jeho cieľoch, boju proti silám ohrozujúcim demokraciu (čo sa najvypuklejšie prejavilo v tzv. Dreyfusovej afére) a boju proti nebezpečenstvu vojny. V dodnes trvajúcom ideovom spore o chápanie socializmu svoju aktuálnosť nestratila Jaurésova polemika s Guesdom a Bernsteinom.
Guesdovo stanovisko by sa dalo zjednodušene sformulovať do tézy, že spoločnosť sa predovšetkým delí na buržoáziu a proletariát, ktoré nemôžu mať nič spoločné. Sú to antagonistické triedy, preto medzi nimi prebieha nezmieriteľný boj a keďže sú navzájom protikladné, je medzi nimi vylúčená akákoľvek spolupráca. Jaurésa možno síce označiť za vizionára, ale nebol fantasta. V polemike s Guesdom uviedol celý okruh problémov, pri riešení ktorých budú musieť socialisti spolupracovať s buržoáznymi stranami, aspoň niektorými. Bol to jednak problém zákonnosti a právneho štátu, potom problematika školstva a tiež otázka odluky cirkvi od štátu. Preto ani nevylučoval prípadný vstup socialistov do vlády.
Jaurés napísal: „Dnešná spoločnosť je rozdelená na kapitalistov a proletárov. Súčasne ju však ohrozuje ofenzívny návrat všetkých síl minulosti, ofenzívny návrat feudálneho barbarstva a všemocnej cirkvi. Keď je ohrozená republikánska sloboda, keď je ohrozená sloboda svedomia, keď sa majú obnovovať staré rasové predsudky a strašné náboženské vojny minulých storočí, je povinnosťou socialistov podporiť tú frakciu buržoázie, ktorá tomu všetkému nechce ustúpiť.“
Proti účasti socialistov v buržoáznej vláde nebol iba Guesde či Lenin, ale aj Róza Luxemburgová. Jaurés sa však postavil proti názorom, s ktorými na začiatku tohto storočia vystúpil Eduard Bernstein. V tejto polemike proti Bernsteinovi síce hájil filozofické základy marxistickej teórie, no zároveň hovoril (napríklad na rozdiel od Lenina), že situácia na začiatku XX.storočia sa od doby, v ktorej žil Marx v mnohom zmenila a preto je treba v niektorých otázkach marxistickú teóriu doplniť či dokonca korigovať.
V Dreyfusovej afére Jaurés nevidel obyčajnú špionážnu záležitosť, kde bol obvinený dôstojník generálneho štábu židovského pôvodu zo špionáže v prospech Nemecka. Uvedomil si, že antisemitizmus začína byť ideologickým základom tých síl, ktoré ohrozujú demokratický systém. Preto v boji o Dreyfusa išlo o oveľa viac, než o očistenie nevinne odsúdeného.
Pochopil zároveň, že tie politické sily, ktoré chceli rozpútať vojnu, ohrozovali demokratický poriadok. Nemohol samozrejme vedieť, aké budú dôsledky svetovej vojny, tušil však, že budú strašné. Snažil sa jej preto zabrániť a bol preto naozaj jej prvou obeťou.