Najprv pokoril nepriateľov, vzbudil ohromné nadšenie u svojich prívržencov a obdiv u ďalších velikánov tej doby, aby si vzápätí podmanil už aj tak očarené davy. Nakoniec jeho mŕtvola visela hlavou dole na námestí, hanobená tými, ktorí ho ešte pred niekoľkými dňami vzývali ako svojho spasiteľa. Cola di Rienzo sa narodil v Ríme v roku 1313 alebo 1314 v štvrti Rione nella Regola. Otec bol krčmárom a matka práčkou, no už v detstve trpel utkvelou predstavou, že je nevlastným synom kráľa Henricha VII., ktorý sa podľa legendy ubytoval inkognito neďaleko hostinca krčmára Lorenza. Cola bol veľmi pekný chlapec, správal sa vznešene a svoj rečnícky prejav príležitostne oživoval citátmi a básnickými imagináciami. Rím v žalostnom stave Po smrti matky sa vyše 20-ročný Cola vrátil od príbuzných z vidieka späť do Ríma. Bol zahĺbený do rozjímania, myšlienkami sa túlal po starých rímskych zrúcaninách, čítal a vysvetľoval staré latinské nápisy, obdivoval antické sochy. Začal zbierať staroveké pamiatky, kúsky kameňov, na ktoré narážal v spisoch svojich obľúbených autorov – Scípia, Cézara, Metella, Marcella a Fábia. Vysliedil a prečítal snáď všetkých antických spisovateľov, vytrvalo a detailne študoval Bibliu. Do posledných dní svojho života bol schopný naspamäť citovať celé pasáže z týchto autorov, ktorí spolu s kresťanskými textami a stredovekými legendami komponovali v jeho mysli samouka čudný zmätok mystického stredoveku a zašlej slávy starovekého Ríma. V tom čase sa však Rím nachádzal v žalostnom stave. Pápež ho opustil v roku 1305, keď dal Klement V. prednosť Avignonu. Zutekal pred krutou realitou častých vzbúr spodiny. Nebolo zákonov, viedla sa vojna všetkých proti všetkým: ľud sa búril, šľachta a plebejstvo sa stiahli do vidieckych sídel. Okolo meštianskych palácov rástli drevené hradby, po meste sa túlali bandy zlodejov, podpaľačov, násilníkov a vrahov. Mesto sa rozčlenilo na zóny, ovládané jednotlivými šľachtickými klanmi. Rodina Orsiniovcov sídlila v Castel Sant’Angelo a dominovala štvrtiam okolo Monte Giordano, a Campo dei Fiori. Citadela rodiny Colonna sa nachádzala vedľa kostola Santi Apostoli, blízko návršia Quirinale, kde ich potomkovia žijú dodnes, a riadili tento úsek až po Piazza del Popolo. Všetky urodzené priezviská si vydržiavali privátne vojská, jazdcov a ozbrojených sedliakov, ktorým velili ich synovia, vnuci alebo príbuzní. Vo svojej spádovej oblasti vydávali vlastné zákony a viedli nekonečné vojny proti bandám vrahov a zlodejov, proti spodine a, samozrejme, proti sebe o vplyv v meste. Chudáci obyčajní ľudia sa chránili tak, že deklarovali vernosť tej vznešenej rodine, ktorá im za isté služby (hlavne vojenské) ponúkala ochranu v „spoločnej štvrti“. Keď nejaký rímsky občan menil bydlisko, tak svoju lojalitu sťahoval spolu s nábytkom. Vraždy boli na dennom poriadku, páchalo sa násilie na ženách, vypaľovali sa domy, prepadávali sa kláštory, kradlo sa všetko Notár, rečník a tribún Mladý Cola di Rienzo upútal ako rečník a krajania ho pozvali do Avignonu na dvor Benedikta XII. Postupne sa prepracoval až k pápežovi, ktorého ohúril svojou rétorikou a znalosťami pomerov v Ríme. Tvrdil, že kým budú v meste dominovať ľudia, ktorí si z mesta urobili bitevné pole, nezavládne tam mier a poriadok. Všetko stavil na obranu pospolitého a utláčaného ľudu, čo sa nepáčilo šľachticom, ktorí dosiahli, že Cola na pápežskom dvore skončil. Žil istý čas v chudobe niekde v Avignone, no predsa len jeho intelekt, výrečnosť, horúce myšlienky a jemné vystupovanie upútali pozornosť Petrarcu, ktorý bol zamilovaný do toho istého sna o zjednotenom Taliansku. Obaja muži sa stali priateľmi na celý život. Vďaka Petrarcovmu orodovaniu a skutočnosti, že medzitým starý pápež umrel, sa Cola dostal opäť do priazne ľudí okolo nového pápeža. Menovali ho za notára Mestskej komory a poslali do Ríma. Mal vysoký plat, pekný titul, tešil sa autorite, slúžili mu podriadení, ktorí oddreli každodennú rutinnú prácu, aby jemu zostal voľný čas na štúdium. Potĺkal sa naďalej po Ríme, spoznával rôznych ľudí, diskutoval, volal po zmenách. Pri jeho rečiach ľudia upadali buď do vytrženia, melanchólie, alebo boli dojatí k slzám. Jeho sebadôvera rástla, čo sa prejavovalo aj takými maličkosťami, že v úrade prestal písať husím brkom a dal si vyhotoviť strieborné pero, čím sa zrejme stal používateľom prvého kovového pera v histórii. Oveľa závažnejším bol však fakt, že si postupne získaval viac poslucháčov. Nasledovali ho obyčajní ľudia z ulice, predavači, obchodníci, drobní mešťania, nízky klérus i intelektuáli, ktorí mali po krk každodenného násilia a strachu o životy svojich rodín a ktorých spájal obdiv k mladému odvážnemu vodcovi. Toto mu lichotilo a pridávalo odvahy. Začal sa teda nazývať „tribúnom vdov, sirôt a chudobných“. Budem vás mučiť Bol vari vynálezcom modernej karikatúry: nechával na múry domov kresliť obrovské alegorické scény, v ktorých každá figúra bola definovaná ako Rím, Kresťanstvo, Taliansko, Viera, Impérium. Páni ho často pozývali k obednému stolu. V dome Giovanniho Colonnu sa raz Cola honosil: „Budem veľký pán alebo imperátor!“ Potom, ukazujúc na jedného zo stolovníkov, pokračoval: „Uväzním vás, budem vás stínať, rozštvrtím vás, budem vás mučiť a vešať.“ Všetci sa smiali a ani si nepomysleli, že sa onedlho pokúsi urobiť, čo povedal. Sobotnú noc 9. mája 1347 strávil Cola v kostole Sant Angelo v Pescherii, slúžiac 20 omší zasvätených Duchu svätému. Ráno opustil kostol bez pokrývky hlavy, no zato v plnej zbroji. Obklopený svojimi vernými a chránený asi stovkou žoldnierov so zástavami vypochodoval na Campidoglio, kde bolo sídlo vlády. Prvá zástava, zasvätená slobode, bola červená (asi po prvý raz v histórii sa objavuje červená farba ako zástava revolúcie) so zlatom vyšívanými nadpismi a figúrami, znázorňujúcimi Rím, sediaci na dvoch levoch, s glóbusom v jednej ruke a palmovou vetvou v druhej a legendou Roma caput mundi. Druhá štandarda, biela s korunovaným sv. Pavlom držiacim kord, bola zasvätená spravodlivosti. Tretia bola tiež biela so sv. Pavlom držiacim kľúče ako symbol svornosti a mieru. Štvrtý prápor sv. Juraja bol taký starý a roztrhaný, že sa musel niesť v schránke z dreva, umiestnenej na hornej časti tyče. Sprievod, ku ktorému sa veľmi rýchlo začali pridávať zaháľači a uličníci postávajúci pri ceste, ako aj žobráci a podivíni, dorazil na pahorok a prekvapivo obsadil budovu. Nebránil ju nikto. Takmer všetky šľachtické rodiny sa o tomto komplote dozvedeli, no boli presvedčené, že ide o nejaký žart. Ale Cola sa po obsadení budovy ukázal na balkóne a rečnil. Predniesol pamätnú reč o smutných podmienkach Rimanov, o zašlej sláve Ríma, o nevyhnutnosti nastolenia pevnej vlády. Dav mu dal hlučne za pravdu. Potom jeden z jeho príbuzných prečítal novú ústavu. Nakoniec sa obrátil k ľuďom a spýtal sa ich, koho chcú za svojho vodcu a hlavu štátu. „Teba!“ – kričali všetci, freneticky mávajúc rukami. Amok moci Udelil si zvučný titul: „Nikola, prísny a milostivý, tribún slobody, mieru a spravodlivosti, osloboditeľ Svätej Republiky Rímskej.“ Z 360 jazdcov a 1 300 pešiakov zorganizoval národnú milíciu. Dal obesiť zlodejov, vrahov a niekoľko hláv padlo aj z radov významnejších rodín. Každá rodina mala zodpovedať za bezpečnosť pocestných vo svojej oblasti. Zvolal zasadnutie vznešených rímskych rodín. Prijal ich v novej šarlátovej uniforme, symbolizujúcej novú autoritu, zaviedol ich ku oltáru, pred ktorým stáli insígnie cirkvi. Vyzval ich, aby prisahali na Bibliu a Božie telo, že sa budú vyhýbať agresii proti nemu, jeho vláde, jeho ozbrojencom a proti ľudu všeobecne. Nastal mier. Kronikári a historik Eduard Gibbon o tom napísali: „Brloh zbojníkov bol podrobený disciplíne… súd bol vždy otvorený biednym a cudzincom… Strach vchádzal do duší zlodejov, vrahov, zločincov, cudzoložníkov a všetkých ľudí pochybného razenia. Voly začali orať, pútnici začali vyhľadávať svätyne, obchodníci začali sa vydávať na cesty… Nocou a dňom sa začali slobodne pohybovať chodci, povozníci nechávali náklad na verejných uliciach a v poriadku ich našli na pôvodnom mieste celé a nepoškodené.“ Netrvalo však dlho a nový vládca začal poodhaľovať svoje tajné črty. Chcel spojiť celé Taliansko do jednotnej federácie pod svojím vedením. No nenašiel veľkú odozvu. Šľachta slobodných miest a republík ho jednoducho ignorovala pre jeho pôvod a opovážlivosť. Moc ho postupne ovládla. Pridal si nový titul: „Nikola, prísny a milostivý, osloboditeľ Ríma, obranca Itálie, priateľ celého ľudstva a spravodlivosti, mieru a slobody vznešený tribún.“ Jeho uniformy sa stávali honosnejšími, čoraz častejšie sa obliekal do bieleho ľanu so vzormi vyšívanými zlatom, čo boli farby pápežstva. Po meste sa premával iba na bielom koni, obklopený pochlebovačmi. Na čele jeho sprievodu viala štandarda zobrazujúca slnko s kruhom hviezd a holubicou s olivovými ratolesťami. Jeden z jeho ľudí pred ním niesol meč, symbol hrdelného práva. Vedľa neho sa objavilo asi 50 mužov z dedinky Vitorchiano, ktorí ešte dnes defilujú na všetkých slávnostiach mesta. Pochodovali v kožušinách s halapartňami v rukách, a preto im dodnes prischol názov „ozbrojené medvede“. Chlieb a hry Veľký tribún Cola začal takisto datovať hlavičky svojich listov podľa novej éry – Prvý rok od obnovenia Rímskej republiky. Táto vláda však pokračovala len 7 mesiacov. Jeho vznešené sprievody a pompézne prehliadky, počas ktorých sa zahraniční vyslanci niekoľkokrát prezliekali a šaty podľa zvyku hádzali chudobe, nemali páru. V Lateránskej bazilike pribudli poschodia, na nádvoriach sa prestierali stoly a na prípravu rozličných komplikovaných jedál bolo prepojených asi 80 kuchýň. Politické záležitosti ustupovali postupne do úzadia. Pribúdalo však divadla pre ľud. Na hlavu si nechával ukladať šiestimi prelátmi postupne šesť vencov a korún ako symbol darov Ducha svätého z vavrínu, duba, brečtanu, myrty a olivy. Ten posledný však bol strieborný, aby vznešený tribún prijal vojsko spravodlivo a dal ľudu mier a slobodu. Jeho ambície však dosiahli vrchol vtedy, keď, prakticky disponujúc väčšími právomocami než slabé pápežstvo tej doby, začal sa vo veku svojich 33 rokov prirovnávať k samotnému Ježišovi Kristovi. Jeho politická situácia sa postupne zhoršovala. Ako odpoveď protivníkom sa teatrálne ponoril do starobylej porfýrovej nádržky v baptistériu Lateránskej kaplnky, kde podľa legendy zmyl svoje pohanstvo cisár Konštantín, a takto očistený Cola di Rienzi prijal rytiersky titul. Vydal dekrét Rím – Pán Sveta, pozdvihol meč, ukázal na tri svetové strany a zvolal: „Toto je moje.“ Obeť masakry Trpezlivosť šľachty a niektorých vrstiev pospolitého ľudu však mala svoje hranice. Vyhnali ho z mesta, pápež ho uvrhol do kliatby, a tak mu zostala len emigrácia. Putoval po panovníckych dvoroch a hľadal podporu. Istý čas sa zdržiaval aj v Prahe. V septembri 1353 ho nový pápež Inocent VI. omilostil a poveril vedením cirkevných záležitostí v Ríme. Na trón ho dosadilo žoldnierske vojsko francúzskych bratov Monrealovcov. Nemal však v sebe už nič, čo by dav ohúrilo. Zaviedol poplatky, spreneveril obrovské sumy, vrátila sa paráda na mestské trovy a pochybné vojny proti šľachte. Už v októbri mu národ vykrikoval do okien: „Smrť zradcovi!“ Všetko sa zbehlo rýchlo. Ôsmeho októbra 1354, keď sa objavil na Kapitole v celej kráse ako rytier republiky, aby utíšil rozhnevaný dav, asi neočakával, že je to jeho posledné balkónové vystúpenie. Nikto mu už nevenoval pozornosť. Najprv hádzali len kamene, potom horiace fakle a dom začal horieť. Všetci kričali: „Smrť zradcovi!“ Tribún sa aj tentokrát spoľahol na svoje herecké schopnosti. Zložil pozlátené brnenie, narýchlo si ostrihal bradu, obliekol záhradníkove šaty a tvár natrel popolom načierno. Prehodil cez seba matrac a z boku sa vytratil z budovy. Pridal sa ku kričiacemu davu, mal však smolu. Nejaký chlap si všimol, že na ruke volajúceho po tribúnovej smrti je podozrivo veľa zlatých náramkov a prsteňov, na ktoré v tom zhone Cola zabudol. Spoznali ho a zmasakrovali. Do jeho mŕtvoly opakovane bodali oštepmi, halapartňami a vidlami. Potom ju ťahali smerom k San Marcello, kde bola zavesená za nohy dole hlavou. Zostala tam dva dni a dve noci, pokrytá pľuvancami, sčasti zahádzaná kameňmi, až kým ju neodtiahli a nespálili na kope vysušených bodliakov neďaleko Augustovho múzea. Autor učí na Prešovskej univerzite
