V časopise Kultúra zo dňa 4. apríla 2001 bol uverejnený príspevok s názvom Ad: J. A. Jelinek o biskupovi Vojtaššákovi z pera Stanislava Májeka. Je mi veľmi ľúto, že sa takýto príspevok mohol objaviť v slovenských novinách. Samo-zrejme, nepopieram nikomu právo uverejňovať svoje názory.
Nepríjemne sa ma však dotklo, že išlo o pokus stiahnuť diskusiu, ktorá sa doteraz viedla na korektnej, slušnej a akademickej úrovni, na úroveň nekorektného, populistického písania. Práve dôležitosť kauzy Vojtaššák si vyžaduje seriózne a čestné prediskutovanie vážneho problému v náboženskom a politickom živote slovenského katolicizmu. Spomínaný Májekov článok nevyhovuje týmto kritériám. Vidí sa mi byť zrejmým pokusom spolitizovať diskusiu a povláčiť ju cez bahno fám a legiend, hoci tieto nemajú nič alebo veľmi málo spoločné s historickými faktami. Používanie fám a legiend v ľudáckej a neoľudáckej publicistike pozorujem už štyridsať rokov a neraz som o tom aj písal.
Na okraj niektorých legiend
Spomeniem štyri takéto legendy, ktoré sa vytvorili okolo dr. Tisu a ktoré sú dnes populárne aj na Slovensku: ako hlava vojnového slovenského štátu zachránil prezidentskými výnimkami vysoký počet Židov (čísla sa zvyčajne rôznia), že deputácia rabínov došla orodovať, aby neodstupoval zo svojho úradu, že rabín Frieder zahynul za záhadných okolností na operačnom stole, aby nemohol svedčiť v Tisov prospech, a že v Jeruzaleme je vraj dokonca postavený pamätník tomuto politikovi. Takéto fámy sa šírili v exilovej tlači v Spojených štátoch amerických, v Kanade, v niekdajšom západnom Nemecku, v Taliansku, v Rakúsku, v Austrálii a dnes aj na Slovensku.
Pre ľudáckych autorov (česť výnimkám!) bolo typické, že sa zdráhali citovať z publikácií svojich politických a ideologických protivníkov. Keď predsa len citovali, citáty boli zväčša zdeformované, vytrhávané z textu tak, aby bolo možné prekrútiť ich obsah a v takejto forme predložiť ako skutočný názor autora.
Zo širokej škály fám a legiend si pán Májek vybral dve. Prvá tvrdí, že dr. Jozef Tiso zastavil deportácie slovenských Židov na jeseň v roku 1942 a druhá, že Vojtaššák a Mach znemožnili obnovenie deportácií na jar 1943.
Keď som skúmal prvú fámu, poslal som profesorovi Milanovi Ďuricovi, ktorý túto fámu berie vážne, písomnú otázku, či má na to písomné dôkazy. V odpovedi pán profesor zdôraznil, že je ťažké predpokladať, že by prezident Tiso podnikol intervenciu, ktorá by ho pred nacistami ťažko skompromitovala, písomne.
Čudné metódy diskusie
Profesor Ďurica takto nekonal po prvý raz. Napríklad v liste do časopisu Slovenská sloboda, ktorý vychádza v Mníchove, písal vnučke vojnového ministra školstva Siváka, že jej starý otec pomáhal Židom z iniciatívy prezidenta. Dcéra pána Siváka mi tvrdenia Milana Ďuricu písomne poprela.
Svojho času som predložil nebohému profesorovi dr. Ferdinandovi Ďurčanskému dokumenty z čias vojnového slovenského štátu, ktoré kompromitovali ľudácke vedenie. Odpovedal mi, že ja mám síce dokumenty, ale on pozná pravdu. Lenže takýmto spôsobom diskusie možno dokazovať všetko, čo len autorovi napadne.
Dovoľujem si predpokladať, že Stanislava Májeka vedie vôľa rehabilitovať prezidenta vojnového slovenského štátu zo zodpovednosti za deportácie slovenských Židov. Podobne mu je nesporne jasné, že list biskupa Vojtaššáka ministrovi vnútra Machovi prekazil deportácie na jar 1943. Z textu Májekovho príspevku je jasné, že on nevie nič, ale absolútne nič o tom, ako sa týmto deportáciám zabránilo. Pretože ak by niečo vedel, musel by na prvom mieste spomenúť palestínskeho hlavného rabína Herzoga, pápeža Piusa XII., nuncia v Turecku Angela Roncalliho (neskoršieho pápeža Jána XXIII.) a rad ďalších.
Nebol to minister vnútra Mach, kto prekazil návrh gardistu Macha obnoviť deportácie. A nebol to údajný list biskupa, ktorý by ho prinútil konať. Zdá sa, že cieľom Stanislava Májeka je dať falošný kredit biskupovi Vojtaššákovi a ministrovi Machovi za čin, ktorí oni neurobili. Žiaľ, takýto spôsob vedenia diskusie sa mi vidí byť zavádzaním čitateľov a verejnosti, a ja sa na takúto úroveň nespustím.
Cením si u pána Májeka, že on jediný jasne a jednoznačne vyslovil, čo iní obchádzali: pokus o beatifikáciu spišského biskupa má politické pozadie. Kňazský zbor spišskej diecézy sa totiž jednoznačne vyslovil, že sa to robí výlučne z náboženských dôvodov. Ťažko s týmto názorom súhlasiť. O to viac, že tento zbor sa jednoznačne postavil za bývalého biskupa bez toho, aby bol vyčkal na koniec rokovania beatifikačného tribunálu.
Potreba nestrannej komisie
Dvakrát som písal Jeho Eminencii biskupovi Tondrovi, no nedostal som odpoveď. Navrhol som mu zriadiť nestranné komisie, vo Vatikáne a na Slovensku, ktoré by rozptýlili hmlu a pochybnosti okolo bývalého spišského biskupa. Úplne súhlasím s názorom, že pôsobenie biskupa Vojtaššáka v Štátnej rade nebolo jednoznačné. Myslím si, že nejasnosti okolo jeho činnosti môžu objasniť dokumenty uložené vo vatikánskych archívoch, ktoré sú dnes pre bádateľov nedostupné.
Ja sám by som sa chcel dozvedieť viac o osude pána Lörinza a jeho rodiny. Moje informácie sú iné, než aké má k dispozícii doc. dr. Chalupecký. To sa musí objektívne vyšetriť. Existujú napríklad časové nezhody, ktoré bude treba objasniť.
Podľa môjho názoru, iba archív spišskej diecézy nám môže poskytnúť vysvetlenie o údajnom čudnom liste spišského biskupa, ktorý adresoval ministrovi vnútra Machovi. Je jasné, že Mach, po tom, čo žiadal deportáciu Židov, vyárendoval pre seba a biskupa možnosť ich záchrany. To mu, pravda, neprekážalo pripravovať ďalšie deportácie počas roku 1943, keď vagóny na železničných staniciach boli už pripravené.
Je tu veľa otvorených otázok. Docent dr. Chalupecký vyslovil pochybnosti vo veci arizácie badovských kúpeľov. Zdá sa mi, že existuje možnosť nájsť odpoveď v archívoch zainteresovaných bánk. To musia vyšetriť objektívni a nezainteresovaní audítori.
Procurator Dei a Advocatus Diaboli
Podľa môjho názoru je komisia, ktorú vymenovala Spišská diecéza, zaujatou stranou. Je mi ťažké jej dôverovať, hoci nepochybujem o osobnej čestnosti jej členov a ich vôli pridŕžať sa prísahy. Izraelskí historici však dokázali, že v kauze Vojtaššák existujú viaceré problémy, ktoré členovia komisie nepoznajú.
Táto komisia nevedela ani ten fakt, že pán Lörinz, obeť udania spišského biskupa, mal deti. Preto sa mi zdá, že v určitých záležitostiach nemajú jej členovia dostatočnú kvalifikáciu. Holokaust slovenského židovstva študovali izraelskí historici aj v archívoch, ktorých pramene nie sú známe na Slovensku. Preto jednostranné bádanie nemôže predložiť objektívne výsledky.
Na základe svojich doterajších skúseností sa tiež obávam, že v komisii má väčie slovo Procurator Dei (cirkevnými vrchnosťami určený presadzovateľ beatifikácie), než Advocatus Diaboli (ten, čo má skúmať argumenty proti), ktorý vlastne dodnes ešte neprehovoril. Na celú záležitosť treba vrhnúť čistý a nestranný pohľad.
Obraciam sa preto, aj v mene izraelských historikov, na spišskú diecézu, aby sa neodťahovala od kontroly verejnosti, domácej i zahraničnej. Bez takejto kontroly vyznie beatifikačný proces čudne.
Autor (1933) je izraelský vysokoškolský profesor vo výslužbe
