Súčasťou Orwellovej vízie totalitného sveta bola aj okolnosť, že história bola nepretržite prepisovaná podľa potrieb vládcov. Nedávne 60. výročie konca druhej svetovej vojny sprevádzali hlasy síl, ktoré až príliš jasne dávajú najavo, že by chceli revidovať jej výsledky. Tentoraz zámienkou bolo vztýčenie sochy Edvarda Beneša pred budovou, ktorá bola tradičným sídlom československého (v súčasnosti českého) ministerstva zahraničných vecí. Kto bral vážne Mein Kampf? Internetový denník Britské listy uverejnil prednedávnom veľmi zaujímavý dokument: Masarykovu recenziu Hitlerovej knihy Mein Kampf. Hoci som vedel, že prvý československý prezident toto obludné knižisko dôkladne preštudoval, z textu je jasné, že z prečítaného dokázal urobiť aj nevyhnutné a, samozrejme, aj správne politické závery. T. G. Masaryk bol očitým svedkom boľševickej revolúcie. Možno aj preto patril medzi najdôslednejších odporcov režimu, ktorý nastolila. Napríklad Československo dlho bolo medzi štátmi, ktoré nenadviazali so Sovietskym zväzom diplomatické styky. Bol kritizovaný a vysmievaný za výrok, že ráta s pádom boľševického režimu. Lenže svoje rigidné stanoviská začal T. G. Masaryk revidovať. Hoci prezident patril medzi odchovancov 19. storočia, dokázal pochopiť to, čo nebola schopná väčšina jeho súčasníkov – ak Hitler vyhrá ním ohlásenú vojnu, českému národu hrozí vyhubenie. Ostatne, Nemci v stredoveku vyhubili viacero slovanských národov a Hitler sa vo svojej knihe výslovne hlásil k tejto tradícii. T. G. Masaryk sa snažil všemožne pomáhať poslednému zvyšku polabských Slovanov – Lužickým Srbom, ktorí dnes pred našimi očami zanikajú. Mimochodom, už v čase svojho vzniku bolo treba viesť ozbrojený boj. Československé vojská museli potlačiť vzburu sudetských Nemcov, oslobodiť územie Slovenska od maďarských vojsk, no svet si skôr povšimol iný boj – neuveriteľné úspechy československých légií na Sibíri. Lenže keď si T. G. Masaryk uvedomil, akú hrozbu Hitler znamená nielen pre československých štát, ale pre samotnú fyzickú existenciu českého a slovenského národa, zrevidoval svoje postoje k Sovietskemu zväzu. Ak mala vypuknúť nová svetová vojna, spojencom ČSR museli byť nielen západné mocnosti, ale aj Sovietsky zväz, ak sa vojna pre Československo mala naozaj víťazne skončiť. So súhlasom T. G. Masaryka sa so Sovietskym zväzom nielen nadviazali diplomatické styky, ale došlo aj k uzavretiu spojeneckej zmluvy. Tá však obsahovala zlovestnú klauzulu – ZSSR príde na pomoc Československu iba vtedy, ak takúto pomoc poskytne aj Francúzsko. Okrem prvého očividného výkladu som čítal i názor, že táto klauzula mala ČSR chrániť pred možnosťou zapliesť sa do vojny medzi Sovietskym zväzom a Japonskom, ktorá tiež bola reálnou hrozbou. Úloha Edvarda Beneša Hoci ČSR mala do roku 1935 pätnásť vlád, až do abdikácie T. G. Masaryka jedno ministerstvo mala takpovediac isté jediná osoba – v každej z týchto vlád bol ministrom zahraničných vecí Edvard Beneš. Spolu s Masarykom a Štefánikom patril k zakladateľom československého štátu. Keby aj neexistovali povestné „Benešove dekréty“, niektorí nemeckí a maďarskí politici by Benešovi nezabudli a neodpustili pôsobenie na Versaillskej a Trianonskej mierovej konferencii. Podarilo sa mu presvedčiť najvplyvnejších politikov víťazných mocností Dohody, že mladý československý štát má mať také hranice s Nemeckom a Maďarskom, ktoré pretrvali (napriek rozpadu Československa) dodnes. Kým vo Versailles mohol Beneš argumentovať po stáročia platnými hranicami medzi českými krajinami a Nemeckom, v Trianone sa ocitol v oveľa ťažšej situácii, no napriek tomu Slovensko získalo najlepšiu možnú hranicu. Takže bol by preklínaný, aj keby žiadne prezidentské dekréty nebol býval podpísal. Hoci si T. G. Masaryk uvedomoval, že Beneš má veľa záporných vlastností, napríklad napriek perfektným diplomatickým schopnostiam nedokázal dobre vychádzať s tlačou a často bol vyslovene malicherný, nevidel iného lepšieho nástupcu. Navyše hoci je to v protiklade s demokratickými zásadami, dal jednoznačne najavo, že si želá, aby poslanci zvolili Beneša. Mimochodom, Beneš zasa osvedčil svoje diplomatické schopnosti. Slovenskí ľudáci tiež považovali Beneša za svojho politického protivníka, okrem iného tu bol aj kľúčový politický argument – Beneš tvrdohlavo presadzoval kontroverznú koncepciu „československého“ národa, čo malo nedozierne politické dôsledky. No Beneš mal vynikajúce diplomatické kontakty smerom na Vatikán a touto cestou si dokázal zabezpečiť, aby ho volila aj HSĽS. Mníchov Nacistická propaganda sa snažila Československo a menovite Beneša kompromitovať nielen problémom nemeckej menšiny (ktorá bola značná, veď vo vtedajšom Československu žilo viacej Nemcov ako Slovákov), ale spojenecká zmluva so Sovietskym zväzom bola hlavným argumentom pre tvrdenie, že ČSR je východiskovou základňou pre budúci sovietsky útok na západnú Európu. Lenže Beneš zohral dodnes celkom neobjasnenú úlohu pri Stalinových čistkách v Červenej armáde. Po podpísaní Versaillskej mierovej zmluvy ZSSR pomáhal Nemecku obchádzať jej ustanovenia, ktoré mali oslabiť nemeckú vojenskú silu. Vtedy vznikli medzi dôstojníkmi nemeckého reichswehru a Červenej armády priateľské vzťahy. Nie je vylúčené, že niekedy na sklonku 30. rokov sa mohli niekde títo dôstojníci stretnúť a debatovať o tom, ako by ich krajinám bolo dobre bez Hitlera a Stalina. Nie je však jasné, kto zhotovil dokumenty o sprisahaní v Červenej armáde, ktoré potom mali odôvodniť krvavé čistky. Podľa jednej verzie to bola nacistická tajná služba, podľa druhej to bol sám Stalin, ktorý ich prepravil na Západ. Nepochybne sa však dostali do Benešových rúk a ten ich poslal Stalinovi… Po pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku na jar 1938 sa Československo ocitlo v beznádejnej situácii, okrem krátkeho úseku hraníc so spojeneckým Rumunskom ho obklopovali nepriateľské štáty Nemecko, Maďarsko a Poľsko, ktoré vytyčovali nesplniteľné územné požiadavky. Sudetskí Nemci začali vyvolávať v pohraničí nepokoje, aby vznikol dojem, že ich súžitie s Čechmi je už nemožné. Priebeh a dôsledky Mníchovskej konferencie sú známe. Beneš neskôr svoju kapituláciu odôvodňoval tým, že ak by sa ČSR postavila na odpor, mohla dokonca vzniknúť koalícia medzi západnými mocnosťami a nacistickým Nemeckom, ktoré by zaútočili na ZSSR. Samozrejme, zamlčal svoje znalosti, nakoľko bola Červená armáda po čistkách bojaschopná. Bol si však istý, že skôr či neskôr vypukne nová svetová vojna, ktorej dôsledkom bude aj obnova Československa. Na čele exilovej vlády Zakrátko po Mníchove sa proti Benešovi rozpútala štvanica. Na čele zvyškového štátu Beneša nechcel nielen Hitler, ale ani pravicové sily v ČSR. Beneš podal demisiu a emigroval. Najprv žil v USA, kde sa živil ako vysokoškolský profesor sociológie. Po vypuknutí vojny odchádza do Londýna, kde vytvára exilovú vládu. Zo štátoprávneho hľadiska jednak tvrdil, že Mníchovský diktát, nacistická okupácia zvyšku českých krajín a osamostatnenie Slovenska boli bezprávne akty a z právneho hľadiska existuje naďalej predmníchovské Československo. Svoju abdikáciu zároveň vyhlásil za nezákonnú, pretože ju urobil pod nátlakom. Tvrdil, že je naďalej jediným zákonným predstaviteľom Československa. Každá vláda (aj exilová) uskutočňuje rôzne právne akty. Keďže v Londýne neexistoval exilový československý parlament, tieto právne akty mali podobu prezidentských dekrétov. Lenže podľa československej ústavy bol akýkoľvek právny akt prezidenta platný iba vtedy, ak ho kontrasignoval príslušný minister, bez toho by sa považoval iba za súkromný názor prezidenta. Takže prezidentove dekréty odsúhlasovala celá exilová vláda. Diplomatické umenie Edvarda Beneša sa prejavilo v tom, že jeho vláda spomedzi exilových vlád sídliacich v Londýne bola jedinou, ktorá dokázala nadviazať priateľské vzťahy so Sovietskym zväzom. Aj československí komunisti po roku 1941 uznávali londýnsku vládu za jedinú zákonnú vládu ČSR. Už pred vypuknutím vojny bolo Benešovi jasné, že vojenské operácie môžu prebiehať tak, že nepriateľ okupuje celé československé územie. Plánoval, že sa musí zachovať armáda ako jeden z hlavných atribútov štátnosti, ktorá potom bude bojovať na iných frontoch. Tento predpoklad sa v podstate splnil. Československé jednotky bojovali aj na Východe i Západe a navyše československí letci zohrali dôležitú úlohu pri najkritickejších okamihoch, v ktorých sa ocitla Veľká Británia. Odsun Prvý masový odsun príslušníkov nejakého etnika sa uskutočnil po prvej svetovej vojne. Ešte na začiatku minulého storočia žila na území Malej Ázie mohutná grécka menšina. Keď sa mali na sklonku prvej svetovej vojny tieto územia odtrhnúť od Turecka a pripojiť ku gréckemu štátu, skončilo sa to tragédiou. Gréci žijúci na tomto území už od začiatkov antiky boli odsunutí na územie gréckeho štátu. Pripomínam, že v súvislosti s možným prijatím Turecka do EÚ Arménsko požaduje ospravedlnenie za genocídu, ktorú Turci uskutočnili v roku 1915, Grécko problém odsunu neotvára, ale považuje za uzavretú kapitolu dejín. Mimochodom, riešenie problému nemeckej menšiny odsuny uznal za legitímne riešenie dokonca Adolf Hitler. Povestný pakt medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR sa v poslednej dobe veľa ráz spomínal, no akosi sa pozabudlo, že jeho súčasťou bola aj dohoda o odsune Nemcov z Pobaltia a Bessarábie. Existuje viacero dokumentov, že sudetskí Nemci vyžadovali od Hitlera vyhubenie Čechov; netušili, že podľa „ríšskych odborníkov“ boli horšej rasy než samotní Česi. Netreba tu vymenúvať všetky okolnosti, ktoré v rokoch 1938 – 1945 ovplyvnili vzťahy medzi Čechmi a sudetskými Nemcami do takej miery, že spolužitie v spoločnom štáte už bolo prakticky nemožné. To konštatovali Spojenci na Postupimskej konferencii v lete 1945, kde rozhodli o odsune Nemcov nielen z Československa, ale aj Poľska a ďalších krajín. Toľko diskutované dekréty prezidenta Beneša nerozhodovali o odsune Nemcov či Maďarov, ale tým, čo po okupácii území ČSR hitlerovcami či horthyovcami prijali nemecké, resp. maďarské občianstvo, odoberali československé s majetkoprávnymi dôsledkami. Kým o osude značnej časti zahraničných Nemcov rozhodla Postupimská konferencia, o osude Maďarov a Maďarska sa rozhodovalo na Parížskej konferencii. Tam sa rozhodlo, že príslušníci maďarskej menšiny sa odnikadiaľ odsunovať nebudú, no medzi ČSR a Maďarskom sa uskutoční výmena obyvateľstva. Maďarsko sa po druhej svetovej vojne ocitlo na strane porazených. Ak sa dnes pripomína, čo sa dialo s niektorými príslušníkmi maďarskej menšiny po vojne, bola to odveta za to, čo páchali maďarskí fašisti počas vojny. Tvorilo by to siahodlhý zoznam vzájomných krívd. Lenže je tu nebezpečná okolnosť – kým oficiálne nemecké miesta sa dištancujú od hlasov, ktoré by chceli revidovať výsledky druhej svetovej vojny, z Maďarska sa ozývajú hlasy, ktoré spochybňujú nielen Parížsku mierovú zmluvu po druhej svetovej vojne, ale aj Trianonskú mierovú zmluvu po prvej svetovej vojne. V minulom storočí došlo k zmiereniu medzi „dedičnými nepriateľmi“ vo viacerých prípadoch. Pamätám si na fotografiu, kde sa objíma hrdina druhej svetovej vojny a neskorší francúzsky prezident de Gaulle s nemeckým kancelárom Adenauerom. Podobne sa tiež znormalizovali aj grécko-turecké vzťahy. Ak sa má Európa naozaj zjednotiť, za vzájomnými krivdami sa musí urobiť povestná hrubá čiara. Benešove dekréty by mali byť predmetom skúmania historikov, a nie podnetom na vzájomné sváry, ktoré by mohli mať znova nedozierne dôsledky.