Čím viac sa vzďaľujeme od čias, kedy vypuklo Slovenské národne povstanie, tým menej je medzi nami jeho živých pamätníkov. Na bývalých partizánskych bohatierov ostali už iba spomienky pozostalých, náhrobné kamene… a zožltnuté spisy v archívoch. Už iba historici a archivári z nich vyberajú príbehy o ľuďoch, ktorí mali v sebe viac odvahy a statočnosti pustiť sa do boja s fašizmom ako ostatní. Medzi takýchto zanietených vojenských historikov a archivárov patrí aj PhDr. Pavel Vimmer, CSc., známy autor mnohých odborných štúdií a článkov s tematikou protifašistického zápasu. Tejto téme sa podrobne venoval aj vo svojej knihe Partizáni Sečanského, ktorá sa objavila v týchto dňoch na pultoch našich kníhkupectiev. Vyšla v edícii Monografia Múzea SNP v Banskej Bystrici. Kniha je obohatená o početné fotografie doložené údajmi z množstva zdrojov, spomienok priamych účastníkov povstania, obyčajných partizánov a ich veliteľov. Ale aj dokumentmi z našich a kyjevských archívov z čias, keď v Kyjeve sídlil Ukrajinsky štáb partizánskeho hnutia. Takáto literatúra sa píše síce pre odbornú verejnosť, no je v nej aj množstvo príbehov a námetov, z ktorých by mohli vzniknúť napínavé romány a filmové scenáre. Veď už len príbeh veliteľa brigády Michala Sečanského by si takú pozornosť zaslúžil.
Dlhé roky sa o ňom vedelo iba toľko, že bol veliteľom partizánskej jednotky kpt. Jána Nálepku, ktorá sa pod jeho velením rozrástla až asi na 1 100 mužov. Veľa sa o ňom nikto nerozpisoval, pretože po štyridsiatom ôsmom roku emigroval do Nemecka a potom do Kanady, kde sa zo slovenského kováča a partizánskeho veliteľa stal inštalatér. Samozrejme, že to bol dôvod na to, aby jeho príbeh ostával zaprášený v archívoch. Napriek tomu, že ako príslušník Rýchlej divízie prebehol v 43. roku k Červenej armáde a už 8. augusta 1944 zoskočil z lietadla v Nízkych Tatrách. O tri týždne sa stal z neho popredný partizánsky veliteľ, uznávaný medzi svojimi spolubojovníkmi. Aj tak sa však našli neprajníci, ktorí ho pošpinili na veliteľstve v Kyjeve a u Rudolfa Slánskeho, ktorý tam v tom čase pôsobil. Opísali ho ako veliteľa, ktorý nedbá na disciplínu vo svojej jednotke, je v nej neporiadok, neplnia sa vraj príkazy z Kyjeva a žiadali preto hlavu jeho zástupcu Chitiča. Vtedy sa stalo niečo neuveriteľné, Sečanský odmietol splniť rozkaz na odvolanie svojho zástupcu, mal odvahu nesplniť príkaz sovietskych dôstojníkov v Kyjeve, ktorí disponovali známou špeciálnou jednotkou Smerš, ktorá naháňala strach všetkým neposlušným. Do Kyjeva odpísal: – Náčelníka štábu Chimiča neodvolám, pracuje dobre, je to lož. Vtedy ho podržal aj npor. Veličko napriek tomu, že sa nemali príliš v láske. Rovnako odvážne sa zachoval aj pri svojej družke Poline Dubinovej, držal nad ňou ochrannú ruku, keď ju zatkli a vyšetrovali sovietske orgány a mnohí spolubojovníci ju považovali za zradkyňu. Podarilo sa mu ju oslobodiť, neskôr spolu emigrovali a spoločne prežili život. Polina ťažko ochorela, ostala nevládna a jej bývalý veliteľ sa o ňu staral až do jej smrti v roku 1985.
Príliš veľa miesta by zabralo, ak by som sa zmienil aj o ďalších svedectvách o statočnosti, hrdinstve, ale aj hriechoch bývalých partizánov, o ktorých píše Pavel Vimmer. V knihe som našiel zaujímavý údaj o sociálnom zložení Sečanského brigády. Bolo v nej 691 robotníkov z priemyselných závodov na Liptove a na hornom Považí, 61 drobných živnostníkov, 40 roľníkov a lesných robotníkov z podhorských obcí. O statkároch, veľkopodnikateľoch, fabrikantoch, majiteľoch píl a lesov… tu nie je žiadna zmienka. Zaujímavú odpoveď na túto otázku dáva dobová tlač, ktorú vydoloval z archívov Pavel Vimmer. Ľudácka propaganda a Štúrov hlas z 21. 11. 1944 o tomto oddiele, ktorý sa po porážke povstania stiahol do hôr, píše – Našli ste tu Židov ako všade inde, učňov skazených dobrodružným čítaním, profesionálnych vrahov, bývalých väzňov a prepustených trestancov, povaľačov a pijanov z pracovných táborov, bezočivé prostitútky a špinavých Cigánov… Komu by sa chcelo zo vtedajšej smotánkovej elity ocitnúť v takejto spoločnosti? Pravdou však je, že veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku ešte pred zložením partizánskej prísahy vyzval nastúpené mužstvo, aby každý, kto má doma nezaopatrených starých rodičov, odovzdal zbraň a bez postihu odišiel. Vyzval však hlavne tých, čo prišli medzi partizánov za dobrodružstvom, veľa ich z týchto dôvodov odišlo. Ešte i dnes však rašia v niektorých hlavách názory, že práve pre niektorých gaunerov majú právo partizánske hnutie bagatelizovať alebo znehodnocovať jeho význam.
Ešte jedna myšlienka mi napadla pri čítaní tejto zaujímavej knihy, v ktorej autor poukázal aj na problematické vzťahy medzi partizánskymi veliteľmi, ich vzťahmi s dôstojníkmi armády, ale aj žandármi, ktorí nie vždy prejavovali akčnosť v boji s partizánskymi oddielmi, ako si to predstavoval ľudácky režim. Samozrejme, že to neplatí o príslušníkoch protipartizánskej jednotky Edelweiss. Skúsme si však predstaviť, ako by sa vyvíjali vzťahy medzi našou súčasnou politickou garnitúrou v parlamente, ak by sa nejakým zázrakom ocitli títo ľudia v tých časoch na povstaleckom území. Asi by sa navzájom aj postrieľali. Posledný rozkaz Michala Sečanského, ako píše vojenský historik a archivár Pavel Vimmer, bol zaznamenaný, keď sa už iba niekoľko desiatok zavšivavených, chorých a infekciami napadnutých spolubojovníkov stiahlo z hôr na oslobodené územie – Vykúpať sa, zavelil. Tým sa skončila osemmesačná bojová cesta brigády, ktorá sa začala písať 8. augusta 1944 zoskokom ôsmich výsadkárov do nočnej tmy v Nízkych Tatrách. Medzi nimi bol aj rotmajster Michal Sečanský.