Základy modernej slovenskej politológie sa začínajú formovať až na prelome 19. a 20. storočia. Východiská jej konštituovania sú úzko späté s dielom troch významných postáv – Miloša Štefanoviča, Emila Stodolu a Milana Hodžu. Všetci traja boli praktickí politici, no ich politická prax sa opierala o mnohostranné analýzy a teoretické úvahy. Ich state, štúdie i knižné publikácie zodpovedajú kritériám modernej politológie a v nejednom smere sa prihovárajú podnetne aj dnešku. Štefanovič, Stodola i Hodža mali právnické vzdelanie (Hodža aj filozoficko-historické), no ich obzor nelimitovali hranice štátoprávnych a správno-právnych disciplín. Vo svojom diele uplatňujú aj aspekty sociologické, národohospodárske (osobitne Stodola a Hodža), demografické, geopolitické a slovenskú problematiku zaraďujú do medzinárodného kontextu. Ich rozsiahle jazykové znalosti a rozhľad im umožňovali nadviazať priamy, nesprostredkovaný kontakt s európskym myšlienkovým prúdením i prístup k prameňom a literatúre. Stodola bol napríklad zasväteným znalcom bohato rozvinutých samosprávnych, autonómnych i federatívnych štruktúr na európskom kontinente a v Severnej Amerike, Štefanovič hlboko vnikal do problematiky vzťahov európskych veľmocí. Do najrozvinutejšej podoby rozpracoval však svoje politicko-vedné dielo ich generačne najmladší druh Milan Hodža. Nový človek v politike V osobnosti Milana Hodžu vstupuje do slovenskej politiky plnokrvný „homo politicus“ s charizmatickými črtami, sugestívny rečník, vynikajúci novinár a publicista. Na politickú činnosť sa už ako mladý poslucháč Právnickej fakulty v Budapešti a Kluži plánovito pripravuje. Uvedomuje si, že k rozsiahlemu komplexu politických vzťahov a vývojových procesov treba pristupovať na podklade vedeckých rozborov. Ako neskôr v štúdii Realizmus u nás (1904) konštatoval, takýto vedecky fundovaný prístup k problematike je najspoľahlivejšou oporou formovania optimálnych koncepcií a realizácie politiky ako ,,umenia možného“. Za jeden z hlavných nedostatkov slovenského politického života na prelome storočí považuje skutočnosť, že v ňom namiesto racionálnych vedeckých úvah dominujú „politické nálady a dojmy okamženia“. Preto volá po zvedečtení politiky a v podstate vyzýva sformovať slovenskú politickú vedu, disciplínu, pre ktorú sa neskôr ujal názov politológia. No nezostáva len pri výzve. Sám je autorom významných politologických štúdií a patrí k priekopníkom slovenského geopolitického myslenia. Politická veda zaujíma dôležité miesto v jeho rozsiahlom celoživotnom diele, ktoré vyvrchoľuje jeho exilovou publikáciou Federation in Central Europe (1942), politologickou analýzou vývoja takmer polstoročia moderného slovenského, česko-slovenského a stredoeurópskeho vývoja v období prevratných zmien a tektonických zlomov. Dielo, v ktorom sú kombinované politologické analýzy a prognostické výhľady s memoárovými črtami a subjektívnymi svedectvami významného aktéra na politickej scéne, je nielen cenným dokumentom, ale aj štandardným dielom zatiaľ nie veľmi rozsiahlej slovenskej politologickej literatúry. Ideové inšpirácie V čase právnických štúdií Hodža podrobne študuje najmä diela Ludwiga Gumplovicza, Rudolfa von Iheringa a Gustáva Ratzenhofera. Ludwig Gumplovicz, profesor univerzity v Štajerskom Hradci, pristupoval k problematike štátneho práva na podklade sociologických analýz a dospel k záveru, že hybnou silou dejín je boj záujmových skupín, národov a komunít. Sociologický a historický prístup k dejinám štátu a práva zastával aj göttingenský profesor Rudolf von Ihering. Jeho dielo vyúsťuje do analýz súčasných problémov, čo mu dodáva výrazne politologický rozmer. Osobitnú pozornosť venoval psychologickým momentom v spoločenskom vývoji. O geopolitickú problematiku vzbudil zrejme záujem mladého Hodžu Gustáv Ratzenhofer, pôvodne štábny dôstojník a generál, autor viacerých vojensko-historických a takticko-strategických štúdií, ktorý sa dielami Wesen und Zweck der Politik als Teil der Soziologie und Grundlage der Staatswissenschaften a Im Donaureich stal jedným z predchodcov rakúskej politológie a geopolitiky. Už počas univerzitných štúdií sa Hodža zoznamuje aj s prácami Ferdinanda Lasalla, Karola Marxa, Ludwiga Feuerbacha a Maxa Stirnera, s dielami popredných predstaviteľov maďarskej politiky (Lájos Kossuth, Ferenc Deák, István Széchényi), sleduje parlamentné prejavy a dobovú publicistiku. Pozorne študuje diela profesora Tomáša G. Masaryka, najmä jeho práce Česká otázka, Naše nynější krize a Sociální otázka. Napokon sa žiada v súvislosti s vývojom a dozrievaním mladého Hodžu pripomenúť, že už vzhľadom na svoj pôvod a intelektuálne zázemie bol úzko a intímne spätý so slovenským kultúrnym dedičstvom. Mnohorozmerný intelektuálny záujem o vedecké sondy do komplexu politiky a politických procesov neopúšťa Hodžu ani v neskorších rokoch, keď zastával významné a časovo náročné štátne funkcie. Jeho politické i geopolitické štúdie z 20. a 30. rokov výrazne svedčia, že bol v neustálom dotyku s dobovými vedeckými sociálnymi a filozofickými prúdeniami. Jeho tvorivú dielňu charakterizuje recepcia všetkého nového a myšlienkovo významného. Hodža štátnik neprestáva byť Hodžom politológom. Ba možno povedať, že výsledky jeho politologických uvažovaní sú impulzom pre jeho praktickú politickú a štátnickú činnosť. Prekážka pokroku – aristokratické Uhorsko Hodža výrazne anticipoval metódy modernej politológie vyúsťujúce do koncipovania paralelných scenárov, prepracovaných alternatív predpokladaného budúceho politického vývoja a prognostických záverov. Uvedomoval si dogmatickú obmedzenosť viery v nezvratné zákonitosti dejín. Dospel k záveru, že vyústenie vývinového prúdu závisí od rozsiahleho súboru diferencovaných objektívnych i subjektívnych faktorov. Hodžovo formulovanie paralelných scenárov sa výrazne prejavilo napríklad v jeho stati K vývoju slovenskej politiky, publikovanej v Slovenskej čítanke. Vychádza v nej zo situácie Slovenska v prvom decéniu 20. storočia. ,,Ak možno politický smer jedného pokolenia zhrnúť do jednej vety,“ pripomína, ,,dal by sa prevládajúci smer dnešného Slovenska, nakoľko je politicky konsolidované, charakterizovať takto: hľadiac na politickú štruktúru národa, na jeho všeobecnú situáciu a povahu, je slovenská politika demokratická, vidí prekážku svojho pokroku v Uhorsku aristokratickom, ale nie v Uhorsku demokratickom a ochotné je spolupracovať s maďarskou demokraciou a – rozumie sa samo sebou – v solidarite s ostatnými nemaďarskými národmi, je presvedčené, že jeho politické záujmy so záujmami dynastie, zápasiacej proti maďarskej šľachte, môžu sa zmestiť pod jednu strechu, jestliže dynastia založí svoju politiku v Uhrách skutočne na osnovách politickej demokracie a na emancipácii jednotlivých národov spod šovinistickej kurately, so slovanstvom cítime sa spojenými stonásobným zväzkom kultúrnym, ale v aristokratizme a despotizme vidíme záhubu kultúry a záhubu svoju i vtedy, jestli je despotizmus alebo aristokratizmus náhodou slovanský … nášmu reálnemu slavizmu najbližším je duševná i kultúrna jednota s Čechmi a politická vzájomnosť so slovanskými národmi monarchie.“ V zhustenej podobe tu Hodža načrtáva niekoľko paralelných scenárov, odzrkadľujúcich viaceré možnosti, ktoré vyplývajú zo zložitej rovnice súčasne popri sebe pôsobiacich síl a vývojových tendencií. Spoločným menovateľom všetkých alternatív, ktoré uvádza, je ich spôsobilosť vytvárať v daných súradniciach optimálne podmienky na demokraticky fundovanú emancipáciu slovenského národa. Nevylučuje možnosti, ktoré by mohli vyplynúť zo spolupráce s demokratickými a k národnostnej otázke realisticky pristupujúcimi silami maďarskej spoločnosti, hoci nepreceňuje ich politické možnosti. Jednu z významných alternatív vidí v spojenectve s dynastickými silami okolo následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, s tzv. belvederskou dielňou, v ktorej sa uvažovalo o likvidácii dualizmu, zlomení pozícií maďarských vládnucich kruhov a o federalizácii podunajskej monarchie so Slovenskom ako osobitnou štátoprávnou jednotkou. Osobitný dôraz kladie na možnosti úzkej spolupráce s českými politickými a spoločenskými silami vyúsťujúcej do projektu spoločnej štátnosti ako základne pre dokonštituovanie moderného slovenského národa a novú kvalitu jeho emancipačných úsilí v oblasti politickej, štátoprávnej, ekonomickej a kultúrnej. Harmonizácia hospodárskych záujmov Paralelné politické scenáre charakterizujú aj Hodžov prístup k riešeniu slovenskej otázky po roku 1918. Ich spoločnou črtou je úsilie posilňovať postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi a úmerne s upevňovaním slovenského národného organizmu (zoslabeného v minulosti asimilačným tlakom maďarizácie) a s kvantitatívnym i kvalitatívnym rastom mladej slovenskej inteligencie postupne vytvárať a rozvíjať samosprávne prvky logicky perspektívne vyúsťujúce do demokratickej autonómie Slovenska. V emigrácii (v parížskom období) prerastajú tieto trendy do Hodžovho spoluautorstva projektu federatívnej transformácie čs. štátu. Vo svojich prácach o geopolitickej situácii strednej Európy Hodža zdôrazňuje, že zomknutie národov tohto priestoru je jedinou možnosťou zamedziť plány na podriadenie strednej Európy mocensko-politickým a ekonomickým záujmom veľmocí. Preto odmieta plány, ktoré nevychádzajú zo stredoeurópskeho priestoru, osobitne projekty nemeckej Mitteleurópy. V eseji Stredoeurópska myšlienka pripomína, že ,,bol celý rad pokusov, ktoré stroskotali. Bol celý rad pokusov, spomeniem iba Tardieuov plán a potom mnohé ďalšie plány, ktoré prichádzali z Paríža alebo z Berlína alebo z iných centier mimo strednej Európy. No práve preto, že pochádzali z centier mimo strednej Európy už od svojho zrodu boli odsúdené, aby ich z politických či hospodársko-partikularistických príčin odmietli tí, ktorým boli určené.“ Hodža sa pokúšal o realizáciu svojich stredoeurópskych plánov harmonizovaním hospodárskych záujmov a spolupráce. No súčasne si uvedomoval, že ,,nová stredná Európa nie je len politický a hospodársky (preferenčné clá), ale aj civilizačný problém“. Považoval preto za potrebné stimulovať vlastné intelektuálne sily strednej Európy. Chcel tak neutralizovať gravitačné silokrivky, ktoré sa usilovali podrobiť tento priestor záujmom nacistického Nemecka a Sovietov. Jeho plány, ako vieme poučení históriou, stroskotali preto, že v druhej polovici 30. rokov prevážili partikulárne záujmy a revanšistické ambície (patrí k nim napríklad zámer anulovať Trianon) nad naozajstnými národnými záujmami národov strednej Európy. Európa v malom Za základňu úsilia o nové stredoeurópske spoločenstvo považoval demokratické sily v krajinách medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. Osobitnú úlohu pri realizácii tohto cieľa vymedzoval pre demokratické roľnícke hnutia a strany, pre reformistické sociálnodemokratické formácie i pre sociálno-liberálne skupiny, ktoré napríklad v Maďarsku a Poľsku tvorili základ opozície proti paternalistickým a autoritárskym režimom, sledujúcim najmä v Maďarsku expanzívne a revanšistické ciele. V konfrontácii s týmito snahami – ako zdôrazňoval Hodža – môže stredná Európa ,,brániť svoje záujmy a prispieť k obrane európskej civilizácie,“ keď sa bude opierať „o vlastnú individualisticko-kooperatívnu demokraciu“. Vo svojich geopolitických úvahách, najmä v štúdii Československo a stredná Európa dochádza k záveru, že je to práve Československo, ktoré má právo a povinnosť chopiť sa stredoeurópskej iniciatívy, pretože svojou parlamentnou demokraciou, občianskymi slobodami, realizáciou menšinových práv, hospodárskym a technickým pokrokom predstavuje v danom čase a priestore najkonsolidovanejšieho činiteľa. Súčasne je ČSR svojím zložením, národnostnou a sociálnou štruktúrou strednou Európou v malom. Vytvorenie rovnoprávneho a demokratického stredoeurópskeho spoločenstva je – ako pripomína Hodža – národným záujmom Slovákov, Čechov i ostatných národov tohto priestoru. Ustavične preto zdôrazňuje, že ak sa spolu so svojimi priateľmi ,,nebudeme usilovať o strednú Európu, tak to urobí so svojimi protektormi Maďarsko. Nie je nám ľahostajné, či strednú Európu sformuje naša priemyselná a poľnohospodárska demokracia a či maďarský aristokratizmus“. Prevzaté a upravené z publikácie Milan Hodža – štátnik a politik (3. vydanie, Bratislava 2002, vydavateĽstvo SAV Veda) s povolením zostavovateĽa publikácie.
