Je 5. apríl 2017. Nedokážem sa rozdvojiť. Aspoň telesne nie. Dnes je prezentácia zaujímavej knihy dvojice Černák – Mocko: Husák v odboji a SNP. Ja však idem na petržalský cintorín. Dnes je aj výročie oslobodenia Petržalky Červenou armádou. Pred 72 rokmi. Oslobodenie pre Petržalku znamená aj vymazanie nespravodlivosti Mníchovskej dohody, na základe ktorej sa jediný zadunajský fliačik Česko-Slovenska (pri začlenení Petržalky k našej vlasti v auguste 1919 sa názov písal ešte so spojovníkom) ocitol v správe hitlerovského Nemecka. A aby vtedajšieho pokorenia nebolo dosť, súčasťou Nemecka sa stal aj taký symbol slovanstva a slovenstva, akým je Devín. Na dlhých takmer sedem rokov. Bolo to obdobie, ktorý je predmetom prezentácie spomínanej knihy.
Petržalskí matičiari si pravidelne – tohto roku už po piatykrát – pripomínajú uvedený dátum vo svojej histórii. Vzhľadom na vtedajšiu príslušnosť Petržalčanov k ríši nemá dnešná mestská časť ústredný pamätník či tabuľu s menami padlých v druhej svetovej vojne.
Samozrejme, na petržalskom cintoríne nájdete jednotlivé hroby bojujúcich v tejto vojne. Podľa nápisov – na východnom fronte či nad Severným morom… Nájdete tam však pamätník takmer 500 obetí zverstiev vtedajšej doby. Masový hrob maďarských Židov. Počas ústupu Nemcov pred Sovietmi z Maďarska zriadili koncom roka 1944 v Petržalke koncentračný tábor. Tí, čo nejako prežili, sa koncom marca 1945 stali obeťami masového vraždenia priamo tu, či zomreli na pochode smrti do Hainburgu.
Pri mohyle pamätníka s identifikovanými menami zavraždených – mimochodom, bolo by vhodné ich obnoviť – položíme kytičku, venček a zamyslíme sa, kam až je ochotný zájsť človek vo svojej nenávisti k tomu druhému človeku. K druhému, nie inému! Vrah a obeť, obaja boli a sú homo sapiens. Pri pohľade na súčasné dianie, doma i vo svete nie som si istý, že stačí len zamyslenie. Spomienku obetiam holokaustu v Petržalke pravidelne vyjadrujú aj Rakúšania. Počet tých, čo nezabúdajú, sa každoročne zvyšuje.
Petržalka má aj iné pietne pohrebné miesto – vojenský cintorín padlých z prvej svetovej vojny v Kopčanoch. Zomreli väčšinou vo vojenskom lazarete a boli z oboch bojujúcich strán. Tých bolo „len“ 331. Tu, za pár marcových dní zavraždili skoro 500. Vojny sú stále neľudskejšie. Nerád by som meral efektívnosť vraždenia v prípadnej ďalšej vojny. Azda by som nemusel, bol by som kolaterálna strata. Obeťou hybridizácie ľudstva.
Zvyčajne spomíname aj pri míľniku Sovietskej armády na Viedenskej ceste na rohu s Rusovskou. Je to už nádejnejšie zastavenie. Pripomína, že červenoarmejci u nás v Petržalke skončili „robotu“ a ta ho na Viedeň.
Piaty apríl nie je jediný pre zachovanie našej petržalskej historickej pamäti spojenej s vojenskými akciami. Matičiari pripomínajú aj dni po Mníchovskom diktáte 1938 a okupáciu Treťou ríšou. Dodnes nám toto obdobie sprítomňujú spomienky petržalského rodáka Bohuslava Chňoupka.
Na hrôzy prvej svetovej vojny pripomínané Vojenským cintorínom, ktoré Petržalku zasiahli v hlbokom tyle optimistickejšie nadväzujeme 14. augustom 1919. Bol to deň vojenskej akcie, ktorá sa zaobišla bez krvi. Česko-Slovensko vojensky obsadilo Petržalku, dovtedy okupovanú Maďarmi a natrvalo (v tej chvíli na 19 rokov) ju pripojilo k našej vlasti. Dúfam, že sa dočkáme dôstojného artefaktu tejto udalosti a jej organizátora Vavra Šrobára, od narodenia ktorého tohto roku uplynie 150 rokov.
Ale až 5. apríl 1945 urobil z Petržalky trvalú súčasť slovenskej domoviny. Jej najväčší (česko)slovenský rozmach nastal po roku 1973 výstavbou nového uceleného mestského obvodu takmer s poldruha stotisícom obyvateľov. Za „vlády“ Gustáva Husáka.
