Portál THE ATLANTIC prináša recenziu knihy Richarda Overyho – Blood and Ruins: The Last Imperial War, 1931-1945. Autorom recenzie tejto knihy, ktorá ponúka nový pohľad na II. svetovú vojnu, je Daniel Immertrue.
Immertrue na úvod uvádza, že pravdepodobne najrozšírenejší pohľad na túto vojnu ju poníma ako boj slobodného sveta proti tyranskému fašizmu. Tento západný pohľad do určitej miery narúša pôsobenie nedemokratického ZSSR ako člena protihitlerovskej koalície. Menej sa už ale priznáva, že ani ostatní hlavní spojenci neboli práve vzorovými demokraciami. Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Spojené štáty boli koloniálne ríše, ktoré držali „viac ako 600 miliónov ľudí – viac ako štvrtinu sveta – v koloniálnom otroctve.“ Overy vo svojej knihe poníma vojnu ako skutočne „globálnu udalosť“ a podľa jeho názoru tichomorský konflikt, ktorý bol bojom o kolónie, odhalil podstatu tejto vojny. „Spojenci porazili Japonsko, ale len preto, aby vrátili Barmu Britom a Indonéziu Holanďanom – Áziu pre Európanov.“ V konečnom dôsledku dochádza k záveru, že nech už bola druhá svetová vojna čokoľvek, na oboch stranách to bola vojna o impérium. Overy tvrdí, že išlo konflikt medzi úradujúcim a povstaleckými imperialistami. Briti, Francúzi a Spojené štáty uprednostňovali mier, pretože boli spokojní so súčasným stavom. Japonci, Nemci a Taliani sa naopak snažili o násilné prerozdelenie koristi. Situáciu v Európe hodnotí Overy podobne „Čím bola India pre Anglicko, budú priestory východu pre nás,“ poznamenal raz Hitler. Cieľom týchto záberov pôdy boli zdroje. Japonci drancovali dobyté územia a Indonézania aj Vietnamci trpeli hladomorom. Nemecko tiež plienilo a okrem židov išlo aj o sovietske obilie. Spojenci v tomto smere využívali svoje kolónie a nechápali ich podradné postavenie.
Keď Churchill povedal: „Nič nesmie zasahovať do zásob potrebných na udržanie vytrvalosti a odhodlania ľudí v tejto krajine.“, myslel len britské ostrovy, ale nie kolónie. V Bengálsku, indickej provincii, koloniálne úrady konfiškovali jedlo a následný hladomor zabil 2,7 až 3 milióny ľudí. Vojnový kabinet v Londýne odmietol poslať pomoc a Churchill ich obvinil, že sa „množia ako králiky“. Keď Gándhí a jeho strana Indický národný kongres protestovali proti vládnej politike konfiškácie, spôsobujúcej hladomor, odpoveďou bolo zatýkanie. Do konca roku 1943 bolo za mrežami takmer 92-tisíc ľudí. „Odporujeme britskému imperializmu nie menej ako nacizmu,“ napísal Gándhí Hitlerovi. „Ak existuje rozdiel, je to v stupni.“
Ukončenie II. svetovej vojny ale boje v tejto časti sveta neukončilo a „rekultivácia“ spojeneckých kolónií znamenala novú konfrontáciu s kolonizovanými, ktorí boli ozbrojení a nechceli sa vrátiť do starých koľají. Kolonizátori ale nakoniec tieto vojny prehrali.
Snaha západu vidieť aj ďalšie konflikty moralistickým pohľadom, ale pretrvala. Najprv „slobodný svet“ bojoval s „totalitnými“ nepriateľmi v studenej vojne, potom prišla „os zla“ a „islamofašizmus“. Profesorka z West Pointu Elizabeth Samet vysvetluje: „Každý nasledujúci konflikt, viedol k repríze a znovuobjaveniu mytológie dobrej vojny, aby sa ospravedlnilo alebo vysvetlilo použitie americkej moci.“ Autor recenzie Daniel Immertrue v závere píše: „Možno by bolo lepšie vidieť vojnu očami Gándhího a nie Churchilla: ako bitku o územie, nie súboj dobra a zla v štýle Armagedonu.“
Rád by som k tomu ešte doplnil, že autor spomínanej knihy Richard OVERY je považovaný za jedného z najvýznamnejších historikov obdobia II. svetovej vojny. Je čestným profesorom histórie na University of Exeter, prednášal na Cambridge a King’s College v Londýne. Je autorom viac ako 25 kníh o druhej svetovej vojne, európskych diktatúrach a histórii letectva.
Text recenzie v angličtine TU
(Status na FB 6. a 8. apríla 2022)