Nixon – technológia moci a encyklopédia lži? (1)

Tento rozhovor sa konal po guvernérskych voľbách v štáte Kalifornia v roku 1962. Noviny písali, že keď sa nestane nejaký zázrak, verejná kariéra republikánskeho prezidentského kandidáta Richarda Nixona sa skončila. Muž, ktorý ešte pred dvoma rokmi takmer porazil J. F. Kennedyho bol zrazu v úlohe nezvoleného a „nezamestnaného právnika“. V prezidentskom Air Force One sa však v tom čase predseda najvyššieho súdu Earl Warren spolu s prezidentom Kennedym bavili na výstrižkoch z novín ohlasujúcich Nixonov neúspech. Bolo to cestou na pohreb Eleanor Rooseveltovej, a ako spomína novinárka Mary McGroryová, obaja páni „dali hlavy dohromady…a smiali sa ako malí chlapci.“

Nepravdivé výlevy o rodine

Richard Milhouse Nixon sa narodil v juhokalifornskom mestečku Yorba Linda 9. januára 1913. Nepochádzal zo zámožných pomerov, no keďže sa mu v škole darilo, dostalo sa mu potrebného vzdelania. Jeho rodičia boli kvakermi a v tomto duchu vychovávali aj svoje deti. Od malička bol Nixon obklopený prácou a poznačila ho aj tragická strata dvoch bratov, z ktorých jeden zomrel na tuberkulózu, kým u druhého sa chorobu vôbec nepodarilo diagnostikovať. A. Summers tvrdí, že práve v jeho detstve je potrebné hľadať zdroj ľudského aj politického jednania tohto človeka, lebo Nixonove neskoršie vystúpenia pred verejnosťou sú plné výlevov, často nepravdivých, týkajúcich sa jeho rodiny.

Často hovoril o otcovi, malom obyčajnom človeku, ktorý vlastnil ten najchudobnejší citronovníkový ranč v celom okolí a pozemok predal ešte predtým, než tam našli ropu, na ktorej zarobili iní. Neskôr sa novinári dopátrali, že na tomto pozemku žiadna ropa nebola. O matke pred kamerami tvrdil, že to bola svätica. No vzťah k nej bol z jeho strany pomerne komplikovaný. Nixon v mladosti uspel ako inteligentný študent, športovo aj muzikálne nadaný, mal povesť „až nezmieriteľne čestného človeka“. V roku 1934 získal štipendium na Duke University Law School v Dareme, ktorú skončil o tri roky. Tam si získal meno študenta so železnou disciplínou. Nixon už v tom čase nebol najchudobnejší a mohol si s bratrancom dovoliť fordku, model A (1930), čo bol medzi študentmi pomerne veľký luxus. Pre taktiku neskoršieho politického boja to je dôležité, lebo Nixon bude na kampaniach zvýrazňovať svoj údajne veľmi skromný pôvod.

Zúrivý antikomunista

Potom, ako bol Nixon uvoľnený z armády, prichádzali ambicióznemu a čestnému mladíkovi ponuky kandidovať za republikánov v Kalifornii. Na protikandidátovi si zgustol. Bol ním zámožný absolvent Yaleskej univerzity, demokrat Jerry Voorhis, veľmi obľúbený a vysoko hodnotený aj odborníkmi vo Washingtone. Republikáni boli zúfalí, no Nixon nesklamal. Každú minútu venoval politickému zápasu. Skúmal činnosť svojho protivníka do najmenších detailov, v prestrojení navštevoval jeho vystúpenia a robil si poznámky.

Nixonove prejavy boli spočiatku  príliš uhladené a distingvované. Bol mu pridelený konzultant pre styk s verejnosťou Murray Chotiner, ktorého krédom bolo „Búšiť do nich, búšiť a zase búšiť“. Mladý kandidát sa teda začal priúčať. Stavil na maniakálny antikomunizmus tej doby. Presvedčil voličov, že Chotiner je nástrojom v rukách komunistov, Výboru politickej akcie. Hoci si Nixon vymyslel všeličo, zabralo práve to, a tak sa dostal do Kongresu.

Dostáva sa teda do politického virvaru Washingtonu. Okrem iných funkcií prijal členstvo v kontroverznom Výbore pre vyšetrovanie protiamerickej činnosti (HUAC). Práve pôsobenie v tomto nástroji, naháňajúcom komunistické bosorky, mu po prvýkrát prinieslo celoamerickú slávu. Obeťou bol predstaviteľ štátneho departmentu Alger Hiss, ktorého obvinili z toho, že bol tajným komunistom a sovietskym špiónom. Z Nixona noviny urobili neohrozeného a zásadového bojovníka za americké hodnoty. Keď Hissa odsúdili, predniesol Nixon v snemovni oslavný štvorhodinový prejav Poučenie pre Američanov. Bol to triumf nielen pred voličmi. Silu jeho možného vplyvu akceptovali aj také oligarchické veličiny ako klan Dullesovcov (John Foster a Allan, jeden zo zakladateľov CIA) a FBI, o členstvo v ktorom sa Nixon neúspešne uchádzal po skončení školy.

„Tricky Dick“

Politická realita však pokračovala ďalej. Všimol si ho i vojnový hrdina Dwight Eisenhower, ktorý potreboval viceprezidenta vo voľbách v roku 1952. To však už bol Nixon po úspešných voľbách do Senátu v roku 1950, v ktorých opätovne využíval antikomunistickú kartu. A keďže všetko je potrebné zaplatiť, šedou eminenciou, ktorá stála za Nixonom bol muž menom Charles Gregory Rebozo (zvaný Bebe). Tento rodinný priateľ podporil Nixona vo všetkých etapách jeho politickej kariéry – od volieb na Floride v 1952 až po 1968 rok, keď sa dostal do Bieleho domu. 

Kedysi v roku 1950 vznikla prezývka „Tricky Dick“, ktorej sa bránil celý život a nevenoval jej pozornosť ani vo svojich pamätiach. Nixon pristúpil na podmienky vedenia politického zápasu, ktoré príliš často vybočovali z medzí zákona, o medziach morálky nemá v tomto prípade ani zmysel rozpisovať sa. Chotiner, jeho spoločník, spomínal, že bol „perfekcionista … generál, ktorý požadoval presnosť a starostlivo koordináciu všetkých krokov…“.

Vedel o všetkom, čo sa okolo neho deje a keď si želal, aby davy pred jeho príchodom na tribúnu, či pódium „revali nadšením“, tak to muselo byť. Na jeho pokyn sa konali v predvolebných kampaniach telefonáty voličom domov, v ktorých sa očiernil protivník, a vzápätí sa dotyčnému ospravedlnili za obťažovanie, že je to omyl. Svoje si odviedol Nixon aj počas povestnej kampane za Eisenhowerovho viceprezidenta v 1952 roku.

Nixon plače

Doteraz sa pripomína jeho povestné televízne „vystúpenie so zmienkou o psíkovi menom Karo“. Bolo aj reakciou na obvinenia The New York Post pod titulkom Tajný fond bohatých zaisťuje Nixonovi oveľa vyššiu životnú úroveň, než mu dovoľuje plat. Vystúpil pred 60 miliónov Američanov a rozprával o chudobných, ale pracovitých rodičoch, o nezneužívaní straníckych fondov, o šťastnom manželstve so ženou, narodenou v deň sv. Patrika, o tom, že jeho žena nevlastní žiadny norkový kožuch, ale vystačí si s poctivým republikánskym vlneným plášťom. A priznal, že jeho rodina prijala v posledných voľbách dar – „kokršpaniela, ktorého dcérke poslal niekto z Texasu. Bol čiernobiely, a Tricia mu preto dala meno Karo. A viete, deťom sa ako všetkým deťom ten pes zapáčil. A tak Vám to rovno hovorím, že si ho, nech o tom vraví kto chce, jednoducho necháme“.

Na konci ešte použil Lincolnov citát: „Boh určite miloval obyčajných ľudí – veď ich predsa toľko stvoril“. Milióny amerických sŕdc zaplesali pre nového kandidáta, prišlo asi štyri milióny telegramov, ľudia ponúkali nových psov a dokonca sa ženy chceli dobrosrdečne podeliť s Pat Nixonovou o svoje kožuchy. Prinieslo to ľudskejšiu tvár republikánskej strane. Po prejave odletel Nixon do Západnej Virginie na zjazd. Priamo na palubu ho prišiel privítať Eisenhower a so slovami „Si môj chlapec“ ho opätovne prehlásil za svojho kandidáta na úrad viceprezidenta. Kamery a fotografi opäť nesklamali a svet obletela fotografia, ako Nixon dojatím plače na ramene svojho kolegu.

Peniaze od diktátorov

Medzi prezidentom a Nixonom sa však nevytvoril bližší vzťah. Viceprezident hral úlohu ako prostredník medzi prezidentovou administráciou a republikánskou stranou. Pravidelne sa zúčastňoval na rokovaniach kabinetu a Bezpečnostnej rady, v rokoch 1955 a 1957 krátkodobo zastupoval chorého prezidenta. Okrem toho ho využívali ako reprezentanta a predstaviteľa amerických záujmov v zahraničí. Tu niekde vzniká jeho záujem o zahraničnú politiku, ktorá ho priviedla do 61 krajín celého sveta. Najdramatickejší priebeh mala návšteva Venezuely v 1958 roku, kedy ich spolu s manželkou protiamerický dav skoro zlynčoval. Na návšteve Južnej Ameriky sa v rôznych krajinách striedali pokriky „Fuera Nixon!“ (Vypadni Nixon) s „Muera Nixon!“ (Smrť Nixonovi!).

Občas to vyzeralo, že Eisenhower sa zámerne stráni svojho viceprezidenta. Ten sa postupne stal odborníkom v zahraničnopolitických otázkach. Osobné stretnutia s diktátormi, prezidentmi, predsedami vlád mu priniesli neoceniteľné skúsenosti. Keď mu vyčítali styky s nie režimami Iránu či Filipín, len sucho poznamenal – „Chcete tam mať komunizmus?“ Často však musel vyvracať tvrdenia novinárov, že mu iránsky šach, či filipínsky feudálny diktátor Marcos dali za „zadržiavanie komunizmu v regióne“ peniaze na kampaň. Rovnako zaťato bude Nixon prakticky celú kariéru vyvracať svoje styky a financovanie, či prepieranie politických príspevkov od ľudí, ako boli poctiví miliardári Howard Hughes, ktorý zahasil hypotéku Nixonovho brata, ručenou matkinými pozemkami, Nicolae Malaxa, rumunský exulant, ktorý mal kšefty ešte s Nemcami za vojny, James Crosby, majiteľ kasín na Bahamách, alebo pochybný Mickey Cohen, ktorý mal zaobstarať peniaze na dvoje voľby. Za oponou bol vraj skrytý aj Meyer Lansky.

Foto: Nixon v Oválnej pracovni.
Zdroj foto: wikipedia.org

Pokračovanie článku nájdete tu: