Niekoľko poznámok k úspešnému štrajku vo Volkswagene

Priložený graf Eurostatu, ktorý mi poslala I. Švihlíková, vyjadruje rozdelenie HDP na kapitál a prácu v krajinách Európskej únie. Ide o  pomer daní, HDP a kompenzáciu (podiel) spotrebiteľov. Žltá označuje podiel zdanenia, modrá hrubý výrobný prebytok a fialová náhrady zamestnancom. E. Šebo vo svojom článku neuviedol údaje za ČR, sú porovnateľné so Slovenskom, v ČR je o niečo vyššie zdanenie. Z grafu vidno jasnú deliacu čiaru medzi západnou a stredovýchodnou Európou, v západnej Európe je podiel práce okolo 50 %. Evidentný je tiež rozdiel v zdaňovaní, ktorý Západ nie  bezdôvodne označuje ako „daňový dumping“. Otázne je, či možno tento rozdiel pripísať oprávnenému nároku na návratnosť investícií plus skutočnosti, že Slovensko je montážnou halou, veda a výskum je v zahraničí (konkrétne Wolfsburg). Inými slovami, či outsourcing v takom rozsahu, ako k nemu dochádza na Slovensku, nie je vykorisťovaním.

graf_infostat_660.jpg

E. Šebo oprávnene upozorňuje na to, že zvýšenie v slovenských pomeroch nadštandardnej mzdy vo Volkswagene kladie ďalšie otázky. V televíznom prenose si jeden starší robotník sťažoval, že on nedosahuje priemernú mzdu (1 800  €), ale zarába o sto eur menej. Porovnajme jeho mzdu so mzdou univerzitného profesora alebo primára. Istý Lenin svojho času tvrdil, že mierou  odmeny za prácu má byť mzda robotníka… Z hľadiska manažmentu ustúpili od argumentu, že mzdy v Devínskej Novej Vsi sú rovnaké ako v Španielsku a Portugalsku, kde nevyrábajú Tuaregy. Zamestnanci dosiahli uznanie hodnoty svojej práce na európskej úrovni, v rámci Slovenska ide zatiaľ o výnimku. Budeme si musieť zvyknúť na tento druh porovnávania ako aj riešenie problémov na vyššej ako národnej úrovni, ide o kaskádu úrovní od lokálneho až ku globálnemu. Známe heslo „mysli globálne, konaj lokálne“ túto kaskádu nezohľadňuje a je kontraproduktívne. V podstate autor vo svojom článku predvída, že ďalšie nadnárodné korporácie by mohli nasledovať príklad Volkswagenu alebo by mohli byť vystavené nátlaku, aby tiež zvýšili mzdy, čo by likvidovalo malých a stredných podnikateľov. Dopad zvyšovania miezd v priemysle na výšku minimálnej mzdy je otázkou pre sociologický výskum, súčasná minimálna mzda na Slovensku je stále v rámci EU nízka, takže je priestor pre jej zvyšovanie. Pokiaľ ide o tzv. vyrovnávanie s EÚ (pevne verím, že dobiehania a predbiehania sme mali dosť v súvislosti s ideológiou budovania „komunizmu“), porovnateľnou krajinou pre nás je Rakúsko, ktoré nestojí na mieste, takže nedochádza k zbližovaniu, ale k miernemu prehlbovaniu rozdielu. Rakúsko je krajinou, ktorá má značný podiel inovatívnych malých a stredných firiem, v podstate má štruktúru hospodárstva vhodnú ako vzor pre Slovensko.

Nadnárodné korporácie a zahraniční investori požívajú daňové prázdniny a iné investičné stimuly. Automobilová monokultúra u nás začala vstupom KIA, tento investor dostal nadštandardné stimuly oproti okolitým krajinám, ktoré váhali splniť takéto podmienky. Pripomeniem iba dedinku pre manažerov, pôžičku na jej výstavbu malo mesto Žilina, neskôr ju v tichosti uhradil štát z peňazí daňových poplatníkov. Žilinčanom to nevyčítam, išlo o politiku štátu. Spomeniem dva výroky z televíznych prenosov zo strany slovenských zamestnávateľov. Tento štrajk nebude mať víťaza – má víťaza. Môže byť ohrozená investícia Landrover, zatiaľ sa tak nestalo. A keby aj, naozaj potrebujeme ďalšiu automobilku? V Nitre sú oprávnené obavy ohľadom infraštruktúry, čo je riešiteľné. Lenže pre automobilky jednoducho na Slovensku niet dostatočná pracovná sila. Práca pri páse je namáhavá, nie každý zvládne nároky, nedávno som sa dočital, že v KIA sa zo značného počtu zaškolených úspešne uplatnilo iba 34 predtým nezamestnaných. Futurológ by mohol povedať, že to vyrieši robotizácia. Aktuálne to však znamená dovoz pracovnej sily zo zahraničia, vieme asi odkiaľ. Títo zamestnanci by podľa princípov EÚ mali pracovať za rovnakých podmienkok ako domáci zamestnanci, čo však nie je isté, dá sa očakávať tlak na znižovanie miezd, riziko vykorisťovania spočíva aj v ich životných podmienkach (ubytovanie a pod.). Je toto našim národným záujmom, keď koncerny dane neplatia a väčšia časť zisku v rámci outsourcingu aj tak plynie do zahraničia?

Argument o výchove pracovnej sily doma je tiež relatívny. V Nemecku veľmi dobre funguje vyššie odborné školstvo (Fachhochschule), na čom sa výrazne podieľajú zamestnávatelia. U nás zaznelo očakávanie, že pracovnú silu by mal zabezpečiť štát a to úpravou výchovno-vzdelávacieho systému. (Čo však potrvá niekoľko rokov, preto treba gastarbeiterov.) Podriadiť školstvo, ktoré je aj tak v úpadku na všetkých stupňoch vzdelávania, automobilovej  monokultúre, by bolo šialeným hazardom s budúcnosťou. Treba zvýšiť úroveň základného vzdelania, znovu dosiahnuť minulú úroveň maturít a a diferencovať vysokoškolské vzdelanie, aby mohlo držať krok so svetom, najmä pokiaľ ide o druhý a predovšetkým tretí stupeň. Uvedené predpokladá inštitucionalizáciu  výskumných univerzít –  hierarchizáciu na univerzity,  vysoké školy a odborné školy bakalárskeho stupňa. Ak vysoké školy nemajú možnosť vyberať spomedzi uchádzačov na štúdium, ale sú dotlačené k tomu, aby prijali viacmenej každého (to by mali iba odborné školy), bude pokles úrovne pokračovať. V zásade totiž dynamika zmien, nastupujúca štvrtá technologická revolúcia vrátane mnohých emergentných faktorov, s ktorými sa budeme musieť nielen my na Slovensku perspektívne vyrovnávať, vyžaduje absolventa so širokým profilom, ktorý je schopný ďalšieho celoživotného vzdelávania.

Problém inovácií spočíva v tom, že nové je spočiatku krehké, potrebuje sa rozvinúť a až po čase bude konkurencieschopné. Investícia do budúcnosti znamená podporovať zárodky nového, to znamená inovatívne podnikanie s vyššou pridanou hodnotou, v prípade Slovenska malé a stredné podniky. Rozvojové priority Slovenska do roku 2020 obsahujú tri automobilky, dostavbu atómovej elektrárne a diaľničný obchvat hlavného mesta. Ide o extenzívnu industrializáciu, resp. návrat do budovateľského úsilia typu päťdesiatych rokov minulého storočia. Nepopieram však, že vstup zahraničných investorov priviezol na Slovensko nové technológie a do určitej miery udržiava zamestnanosť. Základ tu už bol, špeciálna výroba za minulého režimu. Stimulačnú podporu premeny krajiny na montážnu halu však treba postupne utlmovať a zdroje presunúť do podpory inovačného podnikania. Prečo si ani jeden politik nepoložil vážne otázku, dokedy bude zabezpečený odbyt automobilov, ktoré sa u nás vyrábajú? Nejde len o nástup elektromobilov alebo áut riadených počítačom; postupom času sa zníži počet motorových vozidiel na súkromnú potrebu, lebo ich nebude treba vlastniť, ale jednoducho iba zdieľať. A rozvinú sa nové typy verejnej dopravy s automatickým riadením. V podstate celá ekonomika Slovenska momentálne závisí od výkyvov jedného odvetvia svetového trhu. Treba sa pripraviť na možné otrasy a zakladať zárodky nového, aby možný scenár Detroit nedopadol na našu krajinu s totálnou krutosťou.

Futurologická spoločnosť Slovenska niekoľko rokov (vrátane Národného konventu ako aj v rámci Slovenského predsedníctva v EÚ) upozorňuje, že treba myslieť na strednodobú budúcnosť, t. j. zakladať rozvojové stimuly na základe vlastných zdrojov a vypracovala návrh vodnej stratégie. Treba usilovne premýšľať o možných rozvojových stratégiách v horizonte žiadúcich možných budúcností.

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter