Zopár rokov sledujem akýkoľvek odraz „slovenského“ v Maďarsku. Medzi slovenské stopy patrí aj pamätná tabuľa venovaná Antonovi Strakovi. Trojjazyčná (česko-maďarsko-slovenská) tabuľa nachádzajúca sa v Budapešti na Americkej ulici 37 pripomína Strakovo účinkovanie vo funkcii kultúrneho atašé na našom veľvyslanectve v rokoch 1925 až 1936. Karol Wlachovský, znalec budapeštianskej kapitoly života Antona Straku, osvetlil nezmazateľné stopy, ktoré zanechal na rozvoji československo-maďarskej spolupráce, najmä kultúrnej. Slováci v Maďarsku spolu s maďarskými a českými priateľmi pravidelne každoročne organizujú spomienku na úrovni miestnej slovenskej samosprávy v mestskej časti Zugló. Podrobnejšie tu.
Meno Anton Straka nie je na Slovensku príliš známe, aj preto som pátral hlbšie. Jeho život je výdatný prameň poznania prerodu národne ubíjaného felvidéckého obyvateľa Uhorska v tvorivého a demokraticky sebavedomého československého občana. Pri putovaní po stopách Antona Straku každodenne odkrývam nové a nové súvislosti jeho bohatého života. Stručne: Košičan, z národoveckej rodiny (jeho otca možno označiť za národného buditeľa samouka), vyštudovaný katolícky kňaz (1915). Po vzniku Československej republiky jej horlivý prívrženec a spolutvorca na východnom Slovensku. Aktívne pracuje v armáde ako poľný kurát, novinár a publicista najmä v „Slovenskom Východe“. V „prvej päťročnici“ Československa je mimoriadne všestranný. Napríklad spoluvytváral časopis Krásy Slovenska, zakladal Maticu slovenskú v Košiciach, viedol slovenskú sekciu Klubu československých turistov a jedno funkčné obdobie bol predsedom Československého futbalového zväzu ako jediný Slovák za prvej republiky. Neskôr pôsobil v tlačovom odbore predsedníctva vlády v Prahe a tiež ako tajomník guvernéra Podkarpatskej Rusi v Užhorode. Od roku 1925 (až do roku 1939) stáva sa pracovníkom pražského ministerstva zahraničných vecí, z toho 11 rokov pôsobí v Budapešti. Aktívnu diplomatickú činnosť završuje ako člen oficiálnej delegácie obrany československých záujmov na slovensko-maďarských rokovaniach v Komárne v októbri 1938 vyvolaných Mníchovským diktátom. Aj účasťou na následných rokovaniach s Maďarskom po hanebnej Viedenskej arbitráži pri precizovaní nespravodlivo a násilne vytváraných južných hraníc Slovenska. Nebolo to pre neho ľahké. V roku l939 o tom píše: „Tragické udalosti z roku l938 zasiahli aj mňa. Bol som ustanovený generálnym tajomníkom čs. delegácie pre rokovanie s Maďarskom, zúčastnil som sa rokovaní s Maďarmi v Komárne a bol som pri viedenskom rozsudku, ktorý ma pripravil – dúfam, nie na dlhú dobu – o matku a otcov hrob v Košiciach.“
Po zániku Československa zostáva v Prahe, kde žije s rodinou (kňazstva sa vzdal ešte v roku 1922). Vtedy nastáva tretia a posledná etapa jeho neobyčajne tvorivého slovenského a československého života. Etapa, ktorá je aktuálna práve po tieto dni pri pripomínaní 75 rokov od oslobodenia Československa Červenou armádou. Anton Straka sa nezmieruje s likvidáciou republiky, ktorej budovaniu venoval 20 rokov práce. Svoje ľavicové presvedčenie mnohokrát overené počas svojej činnosti v Maďarsku neskrýva ani po nemeckej okupácii Česka. Zapojil sa do ilegálnej činnosti. Podieľa sa na tvorbe a rozširovaní ilegálnej tlačoviny Český kurýr. Stáva sa konateľom Kruhu priateľov divadla D 40 a blízkym spolupracovníkom ľavicového divadelníka E. F. Buriana. Dr. Josef Navrátil takto spomínal tesne po vojne: „Kruh priateľov D 40 založilo 12 zakladajúcich členov na jeseň 1939. Z klubu návštevníkov, ktorý mal priviesť do hľadiska »Déčka« čo najviac divákov a prispieť k ekonomickému pozdvihnutiu divadla, vykryštalizovala sa organizácia, ktorej členovia sa stotožňovali nielen s umeleckým, ale predovšetkým politickým presvedčením E. F. Buriana. Základňa klubu v krátkej dobe dosiahla dva a pol tisíc registrovaných členov, ktorí sa okrem pražskej klubovne na Poříčí schádzali v dvanástich pobočkách v ďalších mestách republiky“ (vtedy Protektorátu). Podobne si spomína M. Hájek: „Za činnosťou a fungovaním celej organizácie stál prvý podpredseda »Kruhu priateľov« Bohumil Novák a konateľ Anton Straka. Klub tvorili dva základné odbory. V prvom sa združovali ľavicovo zmýšľajúci študenti, ktorí tu našli útočisko po zákaze väčšiny organizácií pre mládež. Pre Buriana to bola jedinečná možnosť realizovať svoje kultúrno-politické výchovné ambície. Prostredníctvom »Kruhu priateľov« sa snažil vyškoliť početnú obec vzdelaných a kultúrne politicky uvedomelých divákov.“ Dodávam, uvedomelých divákov, ktorí sa nezmierili so zánikom republiky. Anton Straka ako konateľ Klubu mal na tom nemalú zásluhu. Kruh priateľov rozpustili spolu s uzavretím Divadla D na jar 1941. Vedúcich predstaviteľov zatklo a vypočúvalo gestapo. Antona Straku odsúdili na tri roky väzenia, ktoré si odsedel v Budyšíne (Bautzen). Po vypršaní trestu (jar 1944) ho poslali do koncentračného tábora Gross Rosen, neskôr do táborov v Mittelbau a v Bergen-Belsene. Zahynul za neznámych okolností a v neznámom čase na pochode smrti pred blížiacim sa frontom. Až po prešetrení v roku 1947 bol úradne vyhlásený za mŕtveho k dátumu 28. 2. 1945.
Meno a najmä životný príbeh Antona Straku je dodnes zahalený v archívnych hmlách. Biela škvrna a čierna diera na našej historickej pamäti! Zaslúži si nielen letmú spomienku (pomníček v nás), ale skutočný memoriál kamenný či mediálny. A nielen v Budapešti na Americkej ulici.
