Každoročný mediálny uragán, ktorý sa spustí k výročiu 21. augusta 1968, vedie k dojmu, že august 1968 u nás reprezentuje to čo v Maďarsku jún 1920. Teda neschopnosť alebo neochota bez emócií prijať historický fakt a posúdiť ho z hľadiska dobových geopolitických reálií. Niečo medzi martýrstvom a masochizmom. Učebnicová sociálna patológia. Uniká mi zmysel tohto umelého živenia historickej traumy aj v generáciách, ktoré sa narodili dávno po týchto udalostiach. Iba, že by to celé bolo súčasťou mentálnej prípravy obyvateľstva na ďalšiu účasť našej armády na invázii do Ruska.
Panelová výstava pred Prezidentským palácom, august 2018. Foto: Emil Polák
Mimochodom, keď už je tu taká potreba etnizovať okupáciu v auguste 1968 neustálym zdôrazňovaním toho, že to boli Rusi, dovolím si pripomenúť, že značnú časť južného Slovenska vrátane Nitry okupovali Maďari. Pri tomto, už piatom vojenskom útoku Maďarska na Slovensko od roku 1918 sa maďarské vojská dostali severnejšie než počas okupácie v roku 1938. To, že súčasné Rusko nemá potrebu spochybňovať slovenské hranice či vôbec jeho existenciu, ako to možno pozorovať u našich južných susedov, je pritom celom už len drobnosť.
Som tiež zvedavý, či sa o necelé dva týždne v médiách dočkáme rovnakej vlny nenávisti voči Nemecku a Nemcom. Veď ich okupácia Slovenska znamenala viac ako 100 tisíc zavraždených, tisíce odvlečených do koncentračných táborov, stovku vypálených dedín, zničenie stoviek kilometrov železníc a väčšiny železničných tunelov, zničenie alebo demontovanie väčšiny priemyselných zariadení, čo priamo nezničili alebo neodviezli, to zamínovali – skrátka omnoho väčšie obete a škody než celých 23 rokov sovietskej okupácie.
