Súčasná hospodárska kríza zaskočila nemálo ľudí aj preto, lebo kapitalizmus sa dlhší čas idealizoval. O krízových javoch v rozličných častiach sveta sa viac-menej mlčalo, alebo sa tvrdilo, že sa nás čosi podobné nikdy nebude týkať. Nespomínali sa ani kritické názory vyslovované v rozličných historických obdobiach, postoje mnohých osobností sa považovali za prekonané. Na Slovensku dnes často zosmiešňovaný Karol Marx v druhej polovici 19. storočia presvedčivo zdôvodnil cyklickosť kapitalistického spôsobu výroby s rôznymi fázami. Až teraz niektorí národohospodárski mágovia priznali, že tam, kde je kapitalizmus, prichádzajú aj ekonomické krízy. Aj o tej súčasnej by sa malo hovoriť otvorene, aby verejnosť poznala aj dejiny kritiky záporných stránok kapitalizmu. Ich významnou etapou sa stalo učenie utopických socialistov. Z robotníka úspešný podnikateľ Robert Owen sa narodil 14. marca 1771 v Newtowne, v malom mestečku v strednom Walese. Do školy začal chodiť päťročný, v siedmich rokoch bol pomocným učiteľom a ako deväťročný sa stal predavačom. Dlhé roky získaval hlbšie znalosti prostredníctvom individuálneho štúdia. Keď v rodnom meste nenašiel vhodnú prácu, vybral sa so 40 šilingami vo vrecku do sveta. V Stamforde a Londýne pôsobil najprv ako poslík, potom sa stal učňom. Lepšie si začal všímať hospodársky život v Manchestri, ktorý bol vtedy centrom priemyselnej revolúcie a búrlivého rozvoja bavlnárskeho priemyslu. Mladý Robert zistil, že vzniká veľký záujem o pradiarenské stroje. Od brata si požičal peniaze a so spoločníkom zriadili strojársku dielňu, ktorá vďaka ich usilovnosti prosperovala. Po čase sa osamostatnil, zadovážil si neveľkú pradiareň a pracoval v nej spolu s dvoma-troma robotníkmi. Po sobáši s dcérou bohatého majiteľa textilnej továrne v škótskom New Lanarku neďaleko Glasgowa sa začlenil do podnikateľského prostredia. Keď sa jeho svokor rozhodol predať textilku, Robert ju spolu s niekoľkými menšími manchesterskými podnikateľmi kúpil. Onedlho sa ani nie ako 30-ročný stal jej riaditeľom. Sociálne reformy v textilke Čoraz viac pozoroval prácu a život robotníkov vo firmách, kam dodával pradiarenské stroje. Zamýšľal sa nad tým, ako by sa dali ich neradostné pomery zmeniť a ako k tomu môže sám prispieť. Uskutočňovanie novátorských zámerov však nebolo ľahké. Musel presvedčiť ostatných spolumajiteľov, že chladné vzťahy medzi podnikateľmi a robotníkmi nie sú nevyhnutnou podmienkou efektívnej výroby. Dokazoval, že výhodné ekonomické výsledky sa dajú dosiahnuť aj pri humánnejších podmienkach pre zamestnancov. Vytrvalé úsilie padlo na úrodnú pôdu. Na rozdiel od iných firiem, kde sa vtedy pracovalo 13 až 14 hodín denne, v jeho textilke sa skrátil pracovný čas na desať a pol hodiny. Pritom mzdy boli vyššie ako inde a vyplácali sa aj vtedy, keď sa v dôsledku hospodárskej krízy zastavila výroba. Ľudia, ktorí pre vysoký vek prestali pracovať, dostávali penziu. Podnik postavil primerané príbytky a prenajímal ich za nízke nájomné zamestnancom. Organizoval pre nich aj zdravotnú starostlivosť. Eliminovali sa obchody s úžerníckymi cenami a ich miesto zaujali predajne s nižšími, ale ešte stále rentabilnými cenami. Osobitnú pozornosť venoval Owen deťom. Predovšetkým zlepšoval pracovné podmienky. Zaoberal sa novými metódami výchovy a vzdelávania. Východiskom boli myšlienky osvietenstva. Zariadenia, kam prijímali dvojročných chlapcov a dievčatá položili základy budúcich materských škôl. Komúna stratila patróna New Lanark, pôvodne známy verejnými výtržnosťami a zločinnosťou, sa postupne stával regiónom bez opilcov, bitkárov a zlodejov. Zásahy polície a súdov boli čoraz zriedkavejšie. Úplne sa tam zmenili vzťahy medzi ľuďmi. Prax potvrdila správnosť Owenových teoretických predstáv. Život pracovníkov továrne, ktorí tvorili komúnu s asi 2 500 členmi, nadobudol úroveň neznámu v ostatnej Británii, či v iných krajinách. Aj majitelia podniku mali slušné príjmy, ale o niečo nižšie ako iní fabrikanti. Preto sa ich pôvodne priaznivé postoje k Owenovi postupne menili. Porozumenie pre jeho snahy vystriedali ekonomické spory. Po dohode, že všetci spolumajitelia budú dostávať päť percent z vloženého kapitálu a zostatok môže Owen využívať na ,,filantropiu“, sa situácia upokojila. No chlad vo vzťahoch sa neodstránil. Preto Owen po čase odišiel. Komúna tak stratila svojho patróna a otvorili sa dvere rozličným negatívnym tlakom, ktoré napokon zvíťazili. Spis Nový názor na spoločnosť alebo Pokus o utváranie charakterov, ktoré Owen knižne vydal v roku 1813, však vyvolal pozornosť širokej verejnosti. Priekopník výrobných družstiev Po skúsenostiach v New Lanarku začal Owen prehodnocovať svoje presvedčenie, že kapitalisti, jednotlivo či v skupinách, môžu uskutočňovať spoločenské reformy. Hľadal inú cestu. Východisko našiel vo vytváraní družstevného vlastníctva. Pre vládny výbor vypracoval plán, ktorým reagoval na vtedajšiu hospodársku krízu. Navrhoval, aby sa zakladali kooperatívne osady pre nemajetných, ktorí by v nich spolu pracovali. Tak sa mala odstrániť nezamestnanosť a bieda. Vládne kruhy, podnikateľská sféra i cirkevné štruktúry tieto myšlienky zamietli. Owena to neodradilo.Plán, ktorý stále spresňoval, prerástol do návrhu na celkovú prestavbu spoločnosti. Písomne ho predložil v publikácii Správa grófstvu Lanark o pláne na uľahčenie spoločenskej biedy. Naivne veril, že jeho komplexný projekt získa porozumenie mocných sveta. Preto ho opakovane predkladal bankárom, anglickému kráľovi, americkému prezidentovi aj ruskému cárovi. Dosť dlho trvalo, kým pochopil, že u nich nenájde podporu. Iné chápanie vlastníctva Na základe dlhoročného bádania i praktických skúseností dospel k záveru, že súkromné vlastníctvo je jedným z najväčších nepriateľov ľudstva a príčinou všetkých nešťastí. Veď umožňovalo nadvládu jednej, malej časti obyvateľstva nad druhými. Sformuloval požiadavku na jeho odstránenie. Podľa neho by malo existovať len vlastníctvo osobnej spotreby. Navrhoval, aby ostatné majetky prešli do vlastníctva družstevných občín s počtom 800 až 1 300 členov (niekde píše až o 3 000), v ktorých by každý pracoval. Občiny mali zabezpečovať potrebný rast výrobných síl a produktivitu práce tak, aby sa mohlo rozdeľovať podľa potrieb ich členov. Tvrdil, že všetky normy musia platiť rovnako pre všetkých. Výnimky by sa smeli udeľovať iba s ohľadom na vek a skúsenosti. Predpokladal, že sa v týchto spoločenstvách bude uplatňovať vysoký morálny štandard a že symbióza ekonomických a etických princípov zabezpečí harmonický vývin členov občín a ich rodín. Owen tiež rátal s existenciou zväzov občín. Novú spoločnosť si predstavoval ako federáciu družstevných subjektov. Vzťahy medzi nimi sa mali rozvíjať na základe presných ekonomických pravidiel a morálnych zásad. Od správnej kritiky k utópii Robert Owen sa zaradil do plejády osobností dejín, ktorých myslenie i konanie bolo značne protirečivé. Je známe, že pri skúmaní prírodných a spoločenských javov využíval historickú metódu. Tak mohol realisticky pochopiť podstatu kapitalizmu s jeho vtedajšími pozitívnymi aj zápornými stránkami. Názorným príkladom bolo Owenovo výstižné hodnotenie krízy, ktorá vo Veľkej Británii kulminovala v polovici druhej dekády 19. storočia. Bolo omnoho presnejšie, ako sú stanoviská súčasníkov, ktorí dnešnú globálnu krízu vydávajú iba za dôsledok mravnej biedy. V prípadoch, keď sa Owen odchyľoval od historickej metódy, prichádzal k nerealistickým, až utopistickým záverom. Týkalo sa to najmä ciest ako prekonať hlbokú sociálnu nerovnosť. Podľa neho mali ,,mocní tohto sveta“ uskutočniť spoločenské premeny v prospech utláčaných. Pracujúce masy staval do pozície pasívnych objektov a nedoceňoval ich úlohu v dejinách, v ktorých musia zápasiť o zlepšovanie svojho postavenia. Owen sa usiloval svoje myšlienky realizovať pomocou osvety, bez organizovaného robotníckeho hnutia. Ale aj tie najhumanistickejšie predstavy o prekonaní sociálnej nerovnosti a všestrannom oslobodení ľudí boli bez reálneho zázemia odsúdené na neúspech. Pokusy sa skončili bankrotom Pretože tzv. vzdelané kruhy v Británii Owena vyhlásili za „nebezpečného človeka“, rozhodol sa, že svoj zámer uskutoční v Severnej Amerike. Odcestoval tam so štyrmi synmi a 40-tisíc funtami šterlingov. V štáte Indiana kúpil pozemky a v roku 1825 založil občinu s názvom New Harmony. Vypracoval pre ňu štatút a postavil sa na jej čelo. V porovnaní s inými pokusmi, založenými napríklad na ideách kresťanského komunizmu, mala vyššiu úroveň. Ale aj tak po niekoľkých rokoch zanikla. V roku 1829 sa vrátil do Anglicka. Desať rokov pracoval, aby získal kapitál na ďalší pokus. V roku 1839 zorganizoval družstevné spoločenstvo New Hall. Súčasne aktivizoval činnosť Bazárov spravodlivej výmeny, ktoré na základe jeho podnetu vznikli už v roku 1832. Mali zabezpečovať odbyt výrobkov družstiev a malých výrobcov za „pracovné peniaze“. Aj druhá komúna po šiestich rokoch zanikla, podobne i bazáre. Owen musel znovu zo svojich peňazí uhradzovať finančné straty. V literatúre sa pomerne podrobne opisujú Owenove zámery, ale menej sa uvádzajú príčiny neúspechov jeho pokusov. Zrejme tu išlo aj o jeho viaceré negatívne charakterové črty, panovačnosť, tvrdohlavosť či netrpezlivosť. Istú úlohu zohrali rozpory medzi teóriou a praxou. Hlásal napríklad rozdeľovanie podľa potrieb, ale v americkej občine presadzoval rovnostárstvo. Rozhodujúce však boli rozmanité tlaky nepriateľského tábora súkromných podnikateľov, štátnej moci a vysokých cirkevných kruhov. Aktivista robotníckeho hnutia Mal vyše 60 rokov, keď sa neúspešne skončili jeho pokusy. Mohol teda – ako predtým Henri de Saint-Simon i François Marie Charles Fourier – odísť na zaslúžený odpočinok. Neurobil to. Väčšinu majetku, ktorý mu zostal, rozdelil svojim siedmim deťom a sám žil skromne. Po prekonaní dlhodobého podceňovania triednych zápasov sa však zapojil do masového robotníckeho hnutia. Stál pri kolíske anglických odborov a významnú úlohu plnil pri zakladaní výrobných a spotrebných družstiev remeselníkov a sčasti aj fabrických robotníkov. Ustavične publikoval v tlači, vydával letáky, pripravoval väčšie či menšie knižné publikácie s ekonomickým, filozofickým či sociologickým zameraním. Súčasne pokračoval v neúnavnom hlásaní myšlienok sociálnej rovnosti a potreby aktívneho boja za jej uskutočnenie aj hovoreným slovom. Ako 87-ročný odcestoval na jeseň 1858 na míting do Liverpoolu. Na tribúne mu odrazu prišlo zle. Po niekoľkodňovom odpočinku požiadal, aby ho previezli do rodného Newtownu, kde nebol od detstva. Tam „človek s veľkým srdcom“ o niekoľko dní – 17. novembra skonal. Owenove názory boli už za jeho života nereálne, iné prekonal čas. Nezanedbateľná časť z nich však vďaka obdivuhodnému sociálnemu pátosu a hlbokému humanizmu rezonuje najmä dnes, keď sa hospodárska kríze rozšírila po celom svete. Autor je publicista
