Každé čítanie knihy je investícia: času a práce. Každé čítanie knihy si nárokuje (akýsi, občas zreteľný, občas neurčitý, až dodatočne sa vyjasňujúci) zisk. Každé čítanie je osobné, teda nejestvuje všeobecne platné pravidlo, ktoré čitateľa zaväzuje. Čítať znamená prijať rabelaisovský postoj: „rob, čo chceš.“ Čitateľ teda nemusí (napríklad) „uhádnuť“ autorov zámer. Veď ani autor nie je rozhodujúcou autoritou. Nie je ňou ani „kritik“ ani „literárny teoretik“. Čitateľ smie byť príjemne nespravodlivý, zaujatý, číta a vykladá, „ako chce“: teda, ako s ohľadom na seba „musí“. Keďže je človek, môže byť neoriginálny, neautentický, hlúpy, s predsudkami: ale my sme originálni a autentickí aj vo svojej neoriginálnosti a neautenticite, sme, akí sme. Preto všetko, čo sa povie v TOMTO texte, je osobné. Mitanov text Zjavenie sa číta ľahko a rýchlo, text je dobre čitateľný. Možno ho prečítať na dve-tri posedenia. To je výhoda: čitateľský zážitok je dobre ohraničený. Text je veľmi osobný. Čitateľ sa teda musí identifikovať s jeho námetmi a obsahmi. Výhoda autorského „ja“ je táto: provokuje čitateľské „ja“, aby splývalo, aby si vymieňalo pozície: o kom sa píše, o Dušanovi Mitanovi, o mne, o akomsi spoločnom „ja“, o „ja“, ktoré sa inauguruje za hrdinu príbehu alebo príbehov a možno ho zameniť za „neho“, za „kohosi“ (?). Autor pomáha identifikačnej „hre“: v texte sa objavuje, stráca sa, prezlieka sa, zahrá sa napríklad na proroka Jonáša, na občana Jonáša. Alebo to občan Jonáš sa hrá na (akési) „ja“? Myslite si, čo chcete. Ale veď aj vaše intímne „ja“ sa neprestajne hrá, a to nielen „postmoderne“, ako sa dnes patrí, ale bytostne, napríklad pirandellovsky. To čitateľa osvieži a aj strhne. A potom, po čítaní, príde „práca“: z„Čo si mám pomyslieť o texte?“ Budeme trochu schematickí. Čo je Zjavenie? Román, životopisný záznam, akási koláž? Nerozhodneme sa. Čo autor písal, písal. A dosť. Dnes „sa“ takéto neurčité texty píšu. Písal preto, aby vyhovel tomu, čo „sa“ dnes píše? Alebo ho usmernil (akýsi) špeciálny zámer? Nevieme: nevieme, či vie autor. Osobne nás to uspokojuje: máme radi žánrovo neurčité texty. Zdá sa, že aj autor to má rád. Neurčitosti odpovedá neurčitá skladba. Môže vyvolať dojem neporiadku. Miestami sú texty akoby predbežné, akoby čakali na ďalšie spracovanie, dokonca na vyplnenie významových „dier“. Ale fragmentárnosť nás, a azda aj autora, teší. Dokonca: azda dnes ani nemožno inak. Fragmentárnosť je nielen móda, ale vyplýva z (esenciálnej, fundamentálnej, máme naporúdzi pekné adjektíva) fragmentárnosti „sveta“. (Bruno Latour vymyslel pojem „hybridnosť“: nehodí sa nám?) Štýl je „neporiadny“, chvíľami „nedbajský“: máme pocit, že autor sa ponáhľal a písal, „čo mu slina prinesie na jazyk“. „Krása“ štýlu nie je jeho záujmom. Prečo? Náhodou (alebo riadením osudu? alebo predsa aj trochu zámerne?) sme pred Mitanovým textom čítali Kleistov. Rozdiel je ohromujúci. Mitanovo „nedbajstvo“ je, myslíme si, aj národne určené (Slováci sa radi chvália, že im „slama trčí z topánok“, hovoria, „ako im zobák narástol“), ale zdá sa, aj zrkadlom „života“: autor záľubne píše, ako si „vypil“, prezentuje sa vo svojej „obyčajnosti“. Je teda, povieme si, produktom štylizácie, teda kultúrne relevantné. Ale predsa, čosi nám šepká: nie je toto „plebejstvo“ už trochu nudné? Náš postoj je ambivalentný. „Forma“ Zjavenia nás znepokojujúco uspokojuje. Svojím (mitanovským) spôsobom je text majstrovský. „Duch“ textu: je vážny, píše sa o mnohých tragických udalostiach a procesoch, o ľudsky, mravne, citovo otriasajúcich námetoch, ALE (Mitana nás aj upozorňuje): spôsob je ironický, sarkastický, mätúci, znevažujúci. Čo je „pravda“? Obsah? Výklad? Čo si máme myslieť? Nemyslíme si, čitateľ má právo nemyslieť. Dokonca si myslíme, že vôbec nezáleží na tom, čo si myslí autor. Jeho text je „záhadný“. To považujeme za jeho veľkú prednosť. Je Švejk „komická figúrka“ alebo „tragický hrdina“? A Quijote? Čo, zdá sa nám, je jednoznačné, je autorov rozsudok nad bývalým politickým systémom. Autor je až solženicynovsky priamy a utieka sa k opisom tvrdých faktov, ktoré ostávajú faktami. Realistický fragment v texte tkvie v ňom ako (akési) jadro v mäkkom obale. Dokonca čitateľ môže byť v pokušení rozbaliť obal a zanedbať ho, aby si vychutnal ostrú, pôsobivú chuť. Autor je „kritický realista“: vie ním byť, ak chce. Kto má rád „kritický realizmus“, nájde ho, ale nezabúdajme, ponorený v „postmodernom“ (?) obale. Interakcia „jadra“ a „obalu“ je otvorená. Čitateľ ju musí, ak chce, vymyslieť. Autorov náboženský „život“ a jeho reflexia v texte sú exemplárne „záhadné“. Čitateľ môže Mitanovi vyčítať uvravenosť. Jeho religiózne a religionistické úvahy sú, myslíme si, prizdĺhavé, slov je viac ako ich obsahov. Ak ich chceme pochopiť ako akési návody, sú nepresvedčivé. Ak sú opismi, ich redundantnosť nudí. A najmä: sú „vážne“? Nie sú (aj) parodické? Alebo, nie sú (len) parodické? Nemajú čitateľa varovať pred rizikami „blúdenia“? Súhrnne: Zjavenie je čitateľský podnet, ktorý sa dobre prečíta, ale namáhavo sa asimiluje. Asimilácia môže byť (aj) dlhodo bá, dokonca sa určite nájdu čitatelia, ktorí do textu vojdú opätovne. Zisk z čítania Zjavenia môže byť niekoľkoraký. Ak si text prečítate, spoznáte to sami. Môže sa stať, že z textu vylovíte nie to, čo do neho vložil autor: v priaznivých prípadoch sa to často stáva. Dušan Mitana: Zjavenie, Koloman Kertész Bagala, LCA Publishers Group, bez vročenia, s. 219
