Mýty a pravda z hradov a zámkov

Ivan Laluha je vo vedomí spoločnosti dnes vnímaný ako blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka. Tým skutočne bol, no v prvom a zásadnom význame je Ivan Laluha sociológ. Spoločnosť a jej premeny vníma po celý svoj život, od detstva si uvedomuje priestor, do ktorého sa včlenila jeho rodina, ako neopakovateľný. Iste nie je náhoda, že jeho brat akademický maliar Milan Laluha vniesol do slovenského výtvarného umenia „krajinu z ľudí, čiže ako skladbu z emblematických tvarov človeka, povedané slovami maliara: ženy a chlapa…“ –  majú to v rode.

Svoje spomienky nazval čriepkami z poslaneckých lavíc z rokov 1900 –1992, ale načiera aj hlbšie, do svojho detstva aj rokov školských, neskôr prelomových, kedy dostal aj on príležitosť na zmenu pomerov roku 1968. Vtedy po prvý raz privoňal k vysokej politike, následné roky normalizácie ho poslali do veľmi predčasného (politického) dôchodku. Druhý prevratný rok jeho života –  1989 – ho našiel pripraveného.

obalka_laluha_2.jpgIVAN LALUHA: O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992. Čriepky z poslaneckých lavíc
VYDAVATEĽSTVO POZSONY / PRESSBURG / BRATISLAVA – PETER RAŠLA, Bratislava, 2015

IVan Laluha ostavil mozaiku z  faktov, úvah, komentárov od novembra 1989 v ČSSR až po vznik Slovenskej republiky. Zobrazil plejádu osobností, ktoré majú vždy šancu v prelomových časoch objaviť sa, zaskvieť a možno aj zhasnúť. Na pozadí činov sa ukážu charaktery aj skúsení alebo úplne neschopní „vladári“, ktorí si nestihli prečítať Machiavelliho Vladára, ale doba ich vyzvala vládnuť. Detailne a so znalosťou veci prevedie čitateľa všetkými hradmi a zámkami, kde sa hľadala cesta k zachovaniu spoločného štátu. Na tých hradoch a zámkoch vynikne neschopnosť vcítiť sa a počúvať, odhalí sa povýšenectvo silnejšieho, ale aj opatrnosť ambiciózneho, no neveriaceho vo vlastné sily. A odvaha toho, čo vloží do hry všetko, a všetko môže stratiť. Postavy a postavičky, ľudia a ľudkovia. Pri čítaní človek ocení pohotovosť, flexibilnosť a odvahu  lídrov k činu, pretože príležitosť sa už nikdy nemusela zopakovať.

Ivan Laluha je svedok aj aktér udalostí, preto je jeho kniha aj príťažlivým čítaním, aj historickým dokumentom.

Čo je však ešte zaujímavejšie: na pozadí faktov si čitateľ nemôže neklásť zásadné otázky na tému – čo by bolo, keby… V histórii už nič nemožno prerobiť, ale premýšľať o možných nenaplnených alternatívach je vzrušujúce. Mohli sa naplniť? Nemohli? Zmenilo by sa tým niečo?

Prvý zlomový bod, ktorý mohol vyzerať inak, je činnosť ľudí z roku 1968.

V Československu, ale azda ešte silnejšie na Slovensku rezonoval rok 1968 ako rok Dubčeka, aj prvé ponovembrové mítingy získali silný étos po tom, ako na námestí SNP vystúpil muž socializmu s ľudskou tvárou. Heslo tých čias znelo: Dubček na Hrad! Dubček predstavoval kontinuitu, ale predovšetkým spojenie s ľuďmi, ktorí túžili po lepšom živote, ale nie po kapitalizme. (To slovo bolo v časoch novembra úplné tabu.) Kam sa to stratilo?

Dnes už poznáme výsledok, no dôvod, prečo bol Alexander Dubček „upozadený“, je trochu zahmlený. Ľuboš Jurík vo svojom fiktívnom románe o Dubčekovi hovorí: „Alexander Dubček pochopil, že on je mužom včerajška, Havel predstavuje budúcnosť.“

Dobové dokumenty hovoria (a Ivan Laluha vo svojej knihe potvrdzuje), že Alexandra Dubčeka tak trochu obohrali. Keď mu Pavel Tigrid nedovolil vystúpiť na mítingu na Václavskom námestí (kam ho pozval Václav Havel), ekonóm a vtedy už spoluposlanec Hvezdoň Kočtúch ho rozčúlený nabádal: „Poďme domov! Tu už nemáme čo robiť…“ Ľudia z roku 1968 vo Federálnom zhromaždení čoskoro spoznali, že prehrali… Novodobí vyháňači diabla ich veľmi rýchlo „upozadili“.

Čo by sa bolo stalo, ak by ich boli „upozadili“ pred prvými slobodnými voľbami?

Preferencie VPN na Slovensku boli päť týždňov pred voľbami takéto: prvé miesto zaujímalo KDH,  na druhom mieste bola porazená KSS, VPN až tretia s 9,5 percentami. Ak by boli vtedy A. Dubček a jeho priatelia využili svoj politický kapitál, ako by vyzerali pomery na Slovensku? Nebola by to podobná situácia ako po voľbách v roku 1946, keď v Čechách sociálni inžinieri boli pápežskejší ako pápež, ale na Slovensku nie?  Môžeme sa dnes iba dohadovať… Nový volebný líder VPN (dnes vyhľadávaný politológ) Michal Horský bystro pochopil, čo treba urobiť, aby sa situácia zvrátila. Na čelo kandidátky nasadiť najpopulárnejších politikov – zhodou okolností bývalých komunistov. Zároveň sa začala šíriť silná antikomunistická hystéria – keď už bol nepriateľ vlastne dávno v rozklade… Spomínam si na  rozhovor s Milanom Šútovcom, či mu neprekáža, že na čele VPN sú bývalí komunisti. Prekážalo, ale: „oni prišli k nám, nie my k nim“. ( A vyhrali im voľby.)

Ivan Laluha prináša svedectvo o dvoch líniách VPN, ktoré sa nakoniec aj logicky rozštiepilo. Jedna časť voličsky úplne prepadla, druhá podchytila emancipačný proces Slovenska, vedela pokojne rozdeliť spoločný štát, čo je aj na pozadí krvavého rozpadu Juhoslávie alebo najnovšie Ukrajiny úplný zázrak! A ešte väčším zázrakom (paradoxom?) je, že o plody tohto procesu sa podelili tí, čo stáli v prvých šíkoch odporu. Dodnes sú mediálne takí silní, že skutočný reálny obraz stratil svoje kontúry a vo verejnom priestore sa pestujú a čulo majú k svetu kadejaké mýty. Kniha Ivana Laluha prispieva k ich odhaľovaniu. Je to svedectvo o dobe, ale aj svedectvo o charakteroch jej aktérov. Veľmi zaujímavé svedectvo.

Celkom osobitnou kapitolou verejného života boli a sú sociálni inžinieri, ktorí znásilňujú realitu svojimi želaniami a každého, kto sa jej postaví na odpor, bez milosti likvidujú. Vtedy aj teraz. A nikdy inak.

(Celkovo 2 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter