Existujú miesta či mestá, z ktorých dýcha to staré známe genius loci. Takým je Odesa, ku ktorej sa zväčša viaže doplnok mama. Odchovala veľa detí, ktoré si vo svete našli svoje miesto, no existuje jeden odesan, ktorý bol jej kráľom. Jeho profesia nepatrila k tým najcnostnejším, no väčšinou sa vecí majú ináč, než v skutočnosti vyzerajú. V Odese sa od samého začiatku miesili národnosti: Bulhari, Gréci, Turci, Arméni, Moldavci, Valasi, Rusi, Ukrajinci, „Juhoslávci“, Židia, Taliani i Francúzi. Aj „kráľ“ Odesy bol príslušníkom jedného z najkozmopolitnejších národov všetkých čias. Volal sa Michail Vinnickij, v matrike bolo napísané Mojše Jakov, v jeho dokumentoch Mojsej Voľfovič. Celá Odesa a Rusko ho poznalo pod „pseudonymom“ Miška-Japončík. Narodil sa 30. októbra 1891. Jeho otec – typický odeský Žid – bol majiteľom transportnej firmy. Odesania vymysleli pre takéhoto človeka neopakovateľné pomenovanie binďjužnik alebo podobné balagul. Rodina žila v časti mesta, ktoré nesie už „kultový“ názov Moldavanka. Toto predmestie Odesy pochádza z čias, kedy bolo mesto prístavom porto-franco (1818 – 1958). Odesa bola totiž obohnaná priekopou a tak do najbližšej prímestskej časti Moldavanky sa zvážal všetok kontraband, na obchodovaní s ktorým vyrástli generácie moldavanských klanov. Vznikla svojrázna profesia – naľot – prepad, nálet, nájazd, olúpenie, kúpa a predaj tovaru, kontrabandu. Človek, ktorý sa týmto remeslom živil, bol naľotčik. Rýchly vzostup V takomto prostredí vyrastal Mojše-Jakov. Deti sa hrali na kontrabandistov a naľotčikov, vychodili zopár tried školy pri synagóge a vykročili do života. Mojše si všímal všetky detaily práce „nájazdníkov“ a keď mal okolo 15 rokov, zapojil sa do náletov sám. Po takejto činnosti musel prísť aj zákrok polície a aký by to bol naľotčik, ktorý by nebol v base. Mladého Mojšeho zatkli v dome terpimosti (čiže bordeli) na nemenej známej Bulharskej ulici. Vo väzení prejavil svoju povestnú izvorotlivosť – teda vrtkosť či vynachádzavosť. Presvedčil nejakého vidieckeho chlapca, aby si s ním vymenil priezvisko a paradoxne aj dĺžku väzby. Aj keď vyfasoval za naľot 12 rokov, čoskoro sa dostal na cudzie papiere vonku. Keď to vyšlo na povrch, cárska polícia to nechcela rozmazávať, ako by vysvetľovala fakt, že na papiere jedného človeka bol prepustený úplne niekto iný. Po návrate z väzenia a určitom pôsobení v galérke sa asi 24-ročný Mojše Vinnickij rozhodol pre serióznejšiu prácu v podsvetí. Modus vivendi bol jasný a tak sa mladý Vinnickij pobral k zločineckému „predákovi“ Moldavanky Meierovi Geršovi. Ten odsúhlasil jeho vstup „do brandže“ („v delo“). Podľa vzhľadu a šikmých očí dostal prezývku Miška-Japončík. Jeho prvá banda mala len 5 členov, kamarátov z detstva. Ich „naľoty“ a spôsob ani nie tak lúpenia ako skôr „oberania o majetok“ bol taký efektív-ny a efektný, že ryšavý Gerša pochopil, že sa vykryštalizoval nový, schopný vodca a nevzdoroval mu. Miška ho jednoducho menoval za svojho zástupcu pre veci organizácie, koordinácie a taktického rozpracovania akcií početnejších zločineckých zoskupení, ktoré mohli vykonávať prácu vo väčšom. Postupne vyšla už nie banda, ale skôr organizácia Mišky-Japončíka za hranice Moldavanky. Získal si taký rešpekt, že ho akceptovalo podsvetie celej Odesy. Kradnutie, predávanie, distribúcia kontrabandového tovaru, jedové chýše, hry, vykričané domy prinášali zisky. Vplyv Japončíka bol v Odese ohromný a z jeho strany premyslený. Mal svojich ľudí všade, neurážal, nezabíjal, nebol príliš arogantný, no nebol ani ustráchaný, jeho ľudia vedeli aj pritlačiť. Veď išlo o chlapíkov „zo všakovakých štvrtí“. Potrpel si hlavne na políciu. Ním podplácaní policajti sami vypracúvali zoznamy, koho v meste podplatiť, akým spôsobom a akou sumou. Striedanie vlád Kráľ Odesy sa vedel aj patrične prezentovať. Bol to asi bizarný pohľad, keď sa pomerne mladý, pružný chlapík so šikmými očami, oblečený do svetlokrémového saka, na hlave žltý slamený klobúk kanotie a motýlikom na spôsob „kis-kis“, buketikom konvaliniek na fazónke, prechádzal (flaňiroval) po Ďeribasovskej v sprievode dvoch telesných strážcov, vybratých z najtvrdších a najskúsenejších „naľotčikov“. Jeho doménou bola kaviareň Fanconi v centre Odesy, kde mal stále rezervovaný stôl. Neďaleko bola burza a všetky obchodné spoločnosti a zastupiteľstvá. Prichádzal tam skoro denne, aby sa dozvedel o nových obchodoch, uzavretých zmluvách, vykládkach a prekládkach tovaru a aby mohol náležite inštruovať svojich „chlapcov“. Japončík sa stal „kráľom“ odeských „naľotčikov“ za pomerne krátky čas. Jeho banda už nebola bandou, ale organizáciou zločincov každého rangu v počte striedavo od dvoch do de-saťtisíc! Keďže jeho kódex nedovoľoval svojvoľné zabitie pri akejkoľvek zločineckej prepadovej akcii, získaval si rešpekt aj u časti obyvateľstva. Časy však boli nepokojné a spoločenská búrka ešte len visela vo vzduchu. Od roku 1917 do 1918 sa v Odese vystriedalo asi 10 vlád. Japončík, skôr latentný, hospodársko-politický otvorený zločinec než pokrytecký nestabilný politik so zámkom na hlinených nohách, citlivo reagoval na zmenu v riadení mesta a každej vláde vedel vyjsť v ústrety. Keď však nemala záujem, prezieravo stiahol svoje nájazdové skupiny, bol opatrnejší a počkal na zmenu politickej klímy. V čase do revolúcie 1917, tesne po nej a hlavne počas občianskej vojny a prvých rokov Nepu bolo niekedy veľmi ťažké určiť, kto je zločinec, kto politický, kto revolucionár, jednoducho, kto kam patrí. Tábory sa často menili, eseri sa štiepili na pravých a ľavých, menševici strácali váhu, boľševici sa radikalizovali a agitovali čoraz viac a viac, bieli prechádzali k červeným, červení k bielym a čiernu si za niektorú s prevládajúcich farieb menili aj anarchisti. Miška-Japončík musel spozornieť. Nastali kruté časy a bolo potrebné aj z jeho strany pritvrdiť. Pre chlapov z mokrých štvrtí to nie je problém, no problémy nastanú, keď sa poruší kódex, potečie krv a…. to už potom nebude ono. Došlo aj k uväzneniu „kráľa“. Stalo sa to, keď mesto mali v rukách Denikinovi bielogvardejci. Genrál Schilling, veliteľ Odeského vojenského okruhu, prikázal dôstojníkom vojenskej kontrarozviedky Japončíka uväzniť. Bolo to, samozrejme, v kaviarni pri šálke tureckej kávy. Asi o pol hodiny bolo pred sídlom kontrarozviedky množstvo binďiužnikov s binďiugami a faetonami, najtvrdší z „naľotčikov“ sa obrátili k dozorným, aby im láskavo vydali živého a zdravého Michaila Vinnického. Stalo sa, „kráľ“ sa pokúsil s príslovečným pokojom osloviť vojenského gubernátora Grišina-Almazova a ponúknuť mu spoluprácu. Bezúspešne. Biely dôstojníci sa po Odese nemohli pohybovať bez toho, aby ich niekto nenapadol a neobral. Na strane boľševikov Mesto zasiahla občianska vojna. Už 17. (30.) januára 1917 bola na území Chersonskej a Besarabskej gubernie vyhlásená Odeská sovietska republika. Červená Odesa nevydržala dlho. Stihli ju dobyť rakúsko-nemecké vojská, ktorých vystriedali Francúzi, Taliani, Gréci a bielogvardejci. V apríli 1919 roku obsadili Odesu znova „červení“. Medzi niekoľkými nezmieriteľnými tábormi sa nedalo ľahko pohybovať. Násilia a útlaku si Japončík užil od detských liet. Spočiatku sa Moldavanka a celá Odesa vyrovnávala s antisemitskými výpadmi černosotencov, ktorí s požehnaním najvyšších miest zabíjali a rabovali Židov. Židovská domobrana robila, čo mohla. Hoci vypukla februárová a neskôr aj októbrová revolúcia, ani vojska Ukrajinskej ústrednej rady s jej hajdamackými plukmi nedali dýchať hlavne Židom. Práve vtedy vyzdvihol Miška-Japončík myšlienku vytvorenia akejsi židovskej bojovej družiny, ktorá by bránila diaspóru pred pogromami. Ani bielogvardejci neboli prívetiví, a tak ostával tábor červených, ktorý boli k židovskej obci tolerantní z pochopiteľných dôvodov. Veľa boľševických revolucionárov, zakladateľov červenej gardy, neskôr Červenej armády, aj zlovestnej čeky mali rovnaký pôvod ako Japončík. V revolúcii hľadali únik pred cárskym, bielym aj ukrajinským antisemitizmom. Preto formovali boľševické soviety alebo do nich vstupovali. Bokom nemohol stáť ani Japončík s kumpánmi. Bolo ich niekoľko tisíc a museli demonštrovať lojalitu jednej zo strán. Rozhodli sa „vzhľadom na okolnosti“, že podporia červených. Začalo to tým, že Japončík udržiaval poriadok v celej Odese, ktorá bola v rukách červených sovietov. Keď si ho raz pomýlili s niekým iným, napísal do „Izvestij Odesskogo Soveta Odesskoj ČK“ tieto slová: „Čo sa týka buržoázie, aj keď som proti nej vyvíjal aktívnu činnosť, myslím si, že nikto z roľníkov alebo robotníkov mi to nebude zazlievať. Pretože si buržoázia zvykla okrádať bedač, urobila zo mňa jej vlastného lupiča, a menom takéhoto zlodeja sa budem hrdiť, a kým nosím hlavu na pleciach, pre kapitalistov a nepriateľov národa budem vždy predstavovať hrozbu.“ „Zastrelený na úteku“ Vinnickij-Japončík sa teda zapojil do politiky a vojny. Začiatkom júna 1919 sa dostavil na osobitné oddelenie VČK pri 3. ukrajinskej armáde a ponúkol sa, že zorganizuje oddiel zo svojich prívržencov na obranu sovietskej vlády. „Revvojensovet“ 3. armády to schválil a tak „ugolovnik“ Vinnickij začal organizovať špeciálny prápor na boj s denikinskými vojskami. Keďže postupne číslo vojakov prerástlo tisíc mužov, bol sformovaný 54. strelecký pluk, na čelo ktorého menovali plukovníka Vinnického. Komisárom sa stal bývalý tajomník Odeského výkonného výboru a bývalý anarchista Alexander Feľdman. 23. júla 1919 sa pluk zaradil do 45. pešej divízie pod vedením Jonu Jakira. V prvej operácii si viedol nový pluk nad očakávanie dobre a splnil, čo mu uložili. Pri ďalších nedostával včas podporu divízie a vojaci, ktorí ešte nedávno boli slobodnými „naľotčikami“, strácali záujem o boj. Objavili sa prvé priestupky, pľundrovanie dobytých dedín a podobne. Niektorí, ktorí sa dovtípili, že červení ich v boji zámerne nepodporujú, emigrovali domov do Odesy. Pomocník náčelníka štábu divízie Korenblit spomínal, že sa v tyle divízie mohla ľahko utvoriť „banditskaja šajka“. Velenie sa rozhodlo stiahnuť na čas zvyšných 116 bojovníkov pod Vinnického velením na iný úsek frontu. Oddiel sa mal presúvať z Birzuly, terajšieho Kotovska do rajónu Kyjeva. Nebolo to možné, lebo v oblasti viedli boje s petľurovcami. Zostávala trasa cez Oľviopoľ (Pervomajsk). Japončík však vedel, že žiadne nové menovanie nebude. Keď bol vlak pri Oľviopoli, na stanici Pomošnaja odbočil na Voznesensk, t. j. smerom na Odesu. Čo bolo ďalej, nie je celkom známe. Archívy uvádzajú: zastrelený na úteku. Tak teda skončil „kráľ Moldavanky a Odesy“ Mojše Jakov (Michail) Vinnický, prezývaný Japončík. Za hrdinský čin odobratia generálskej šable „šašky“, ktorú dostal od Sovietu obrany Odeského okruhu, bol Nikolaj Ursulov nariadením 12. armády vyznamenaný. Život a pôsobenie Vinnického-Japončíka je jedným z nespočetných príbehov občianskej vojny v Rusku, svedčí o spoločnosti tej doby, o nastoľovaní moci. Ako na smrť šéfa podsvetia reagovala „blatnaja“ Odesa? „Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!“ Na čelo podsvetia sa postavil Kazimierz Jastrzembskij s prezývkou Admiral Nelson. Miška-Japončík s svojím „koďeksom naľotčika“ však neupadol do zabudnutia. Materiál na film o ňom zbieral Sergej Ejzenštejn, Isaak Babeľ ho zvečnil v svojich Odeských poviedkach v postave Beňku Krika. Romány o Kotovskom, spomienky L. Uťosova a kupletistu V. Korelli, to sú len niektoré diela, ktoré nám poskytnú črty oných pohnutých časov. Autor je publicista
