Nepozvanie Slovenska na rokovanie o „dronovom múre“ na východnej hranici nie je dobrým signálom pre Slovensko, ale ani pre komisára pre obranu Andriusa Kubiliusa.
V mnohých oblastiach je politika Slovenska a väčšiny krajín EÚ odlišná a toto zákonite vyvoláva pnutia a kontroverzie. Každá krajina má ale právo na vlastný prístup, ktorý je možné kritizovať, upozorňovať na problémy. ktoré vyvoláva, ale v konečnom dôsledku je potrebné ho rešpektovať. Väčšina môže, ale nemusí mať pravdu a skutočná sila spočíva v schopnosti nachádzať kompromisy pre realizáciu spoločných krokov. To sa ale Európe nedarí nielen vo vzťahu k Ukrajine, z čoho je obviňované najmä Maďarsko a Slovensko, ale ani k Izraelu a jeho spôsobu vedenia vojny v Gaze ako aj k ďalším otázkam. Nejednotnosť krajín EÚ k rôznym problémom, je skôr pravidlom, než výnimkou. Súčasne ale platí, že vynechávanie Slovenska z takejto a podobných iniciatív je reálnym signálom o našej znižujúcej sa dôveryhodnosti u súčasného európskeho mainstreamu.
Ilustračné foto: getarchive.net
Videokonferencia o „dronovom múre“ na východnej hranici EÚ je najmä politickým krokom. Predstava, že EÚ vybuduje na východe „dronový múr“ bez Slovenska a Maďarska skôr ukazuje nedostatok realistického prístupu. Takýto múr by nebol múrom, pretože by neplnil to základné deklarované poslanie – byť „múrom“. Taktiež platí, že Slovensko je členom EÚ a komisár pre obranu nie je monarcha, aby si vyberal, s kým sa bude rozprávať a s kým nie. Tento problém sa totiž týka aj Slovenska a komisár z podstaty svojej funkcie toto musí rešpektovať.
Angažovanosť EÚ v tejto oblasti má ale jeden hlavný nedostatok. EÚ v tomto smere nemá schopnosti, ale ani nástroje, ako niečo také vybudovať. Na realizáciu tohto zámeru má nástroje len NATO a EÚ v tomto smere môže plniť úlohu múzy, poprípade poskytnúť finančné zdroje.
Neschopnosť EÚ v oblasti obrany a bezpečnosti jednoznačne ukazuje smutná realita pri vytváraní podmienok na realizáciu už prijatých záväzkov. Súčasťou Lisabonskej zmluvy, ktorá je platná od 1. decembra 2009, je v rámci Ustanovenia o spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike aj článok 42, bod 7, v ktorom sa okrem iného uvádza: „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov.“
Je to silnejší záväzok ,ako je v NATO, ale EÚ má len obmedzené kapacity k tomu, aby spoločnú obranu svojich členských krajín dokázala zorganizovať. To je reálne vysvedčenie našich bývalých a súčasných politických lídrov. To je otázka pre Leyenovú, Kallasovú a Kubiliusa. Aké podmienky sú vytvorené na realizáciu tohto záväzku, čo v tomto smere robia a budú robiť? Už to, že o tomto záväzku vôbec nehovoria, ukazuje, že si sú vedomí problematickosti pri jeho naplnení. Z tohto pohľadu považovať videokonferenciu o „dronovom múre“ za nejakú relevantnú aktivitu je skôr úsmevné, pretože sme nedokázali zabezpečiť ani to, čo máme v právne záväznej zmluve už 16 rokov.
