Ak sa povie Štefan Harabin, mnohým automaticky napadnú jeho spory s ministrom spravodlivosti Jánom Čarnogurským. Rozličné názory majú teraz aj na návrh zákona o Súdnej rade, ktorý v auguste schválila vláda. O Súdnej rade pritom hovorí už v druhom oddieli novela ústavy schválená vo februári tohto roka. Ale do vlády sa návrh tohto vykonávacieho zákona dostal až v polovici augusta, pričom svoju činnosť už mala začať od 1. júla, keď vstúpila do platnosti aj spomínaná novela Ústavy. Podľa slov vedúceho úradu ministerstva spravodlivosti Daniela Lipšica v rozhovore pre TASR, oneskorenie prijatia zákona o Súdnej rade spôsobila náročnosť a krátkosť času na jeho vypracovanie.
Zásah výkonnej moci
Podľa predsedu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabina do vlády išiel návrh zákona, ktorý neprešiel riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním. „Na poslednú chvíľu ministerstvo spravodlivosti po vrátení tohto zákona na dopracovanie z legislatívnej rady vlády doň vsunulo nové ustanovenia, ktoré zmenili určitým spôsobom samotný legislatívny materiál. Zakomponovaním týchto ustanovení sa stal návrh novým legislatívnym materiálom a musel ísť podľa legislatívnych pravidiel opätovne do medzirezortného pripomienkového konania a Legislatívnej rady vlády.“ To sa však nestalo. Takto sa teda do návrhu mohli dostať aj ustanovenia, ktoré najviac vyhovovali najmä ministrovi Čarnogurskému.
Zdá sa ale, že spomínaný návrh zákona má viacero nedostatkov. Jedna z najväčších výhrad NS SR spočíva v tom, že tento materiál umožňuje ministrovi spravodlivosti prideľovať sudcov NS SR na stáž na svoje ministerstvo. Pritom by sa to malo diať bez súhlasu predsedu NS SR. Tým by vlastne výkonná moc zasahovala do súdnej. No mohli by sme potom hovoriť aj o nezávislosti súdov? Veď bez súhlasu šéfa NS SR budú sudcovia prideľovaní inde napriek tomu, že niekto bude musieť urobiť za nich prácu na NS SR. To vraj neexistuje nikde v Európe.
Za plynulosť súdneho konania na NS SR totiž zodpovedá jeho predseda. Ak sa teda rozhodne minister zobrať si niekoľko sudcov, ktorí budú robiť agendu zamestnancov ministerstva, na Najvyššom súde sa môže spomaliť vybavovanie súdnych konaní. Už dnes by totiž táto inštitúcia potrebovala minimálne jedenásť nových sudcov. Pritom by robili len prácu zamestnancov ministerstva, ktorí sú však za to platení. A mzdu by aj počas stáže poberali od NS SR. Stručne povedané: títo ľudia budú brať plat od Najvyššieho súdu, ale robiť budú pre MS SR.
Chaos v legislatíve
V poslednom čase predovšetkým kauza okolo odpočúvania telefónnych hovorov komerčného právnika Romana Kvasnicu otvorila otázku legálnosti tejto činnosti. Pritom niekoľkokrát sa novelizoval Trestný poriadok, v ktorom sa s touto skutočnosťou mohlo rátať a legislatívne ju ošetriť. Nestalo sa tak. Hádam na zaplátanie akejsi diery sa až v tomto zákone upravujú určité časti predprípravného trestného konania v prípade odposluchu telefonických hovorov. Zákonnou normou, ktorá upravuje celé trestné konanie, je však práve Trestný poriadok. Otázky trestného procesu sa úplne zbytočne a chaoticky riešia v sudcovskom zákone. Nejde tu teda o chaos v legislatíve ministerstva spravodlivosti? Už dnes je totiž zrejmé, že raz sa táto norma bude musieť predsa len dostať do Trestného poriadku. Prečo sa to však nemohlo urobiť už teraz?
V návrhu novely zákona č. 335/1991 Zb. sa uvádza: „Pred uplynutím funkčného obdobia môže prezident Slovenskej republiky odvolať predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu.“ Tento návrh je však v rozpore s novelou ústavy, ktorá v článku 145 hovorí, že predsedu aj podpredsedu NS SR môže hlava štátu odvolať iba na základe článku 147. Ten jasne hovorí: „Prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.“ Ak by sa spomínaný paragraf schválil v uvedenom znení, znamenalo by to, že právna norma nižšej právnej sily by išla nad rámec ústavy, čo je z odborného hľadiska nemysliteľné.
Rozhodovanie bez zodpovednosti
Novelizácia sudcovského zákona pritom znova upravuje otázku rozvrhov práce na súdoch. Predseda ktoréhokoľvek súdu zodpovedá za jeho chod, teda aj za plynulosť súdneho konania. Doteraz mal i v kompetencii presúvať jednotlivých sudcov, aby sa veci rýchlejšie vybavovali. Ale podľa tejto úpravy za rozvrh práce bude zodpovedať dvanásťčlenná Súdna rada. Tá pritom nemusí vedieť, v ktorej oblasti daný súd práve potrebuje viac sudcov. Rada navyše nenesie žiadnu zodpovednosť. Veď ako môže dvanásť ľudí poznať priority daného súdu? Na základe čoho bude robiť rozvrh práce? Takéto ustanovenie by mohlo na niektorých súdoch spôsobiť aj značný chaos.
Otázne je aj kreovanie tejto rady, na čo majú minister spravodlivosti i predseda najvyššieho súdu diametrálne odlišné názory. Ján Čarnogurský navrhuje, aby deviatich členov Súdnej rady volilo šesť sudcov SR. Štefan Harabin je však za regionálny princíp pri tejto voľbe. „Tým pádom sa personálne silné súdy, ako je Bratislava alebo Banská Bystrica, spoja a prejdú deviati sudcovia z týchto regiónov. Potom Prešov, Trenčín alebo Žilina nebudú zastúpení v Súdnej rade a ich záujmy nebude nikto hájiť. Chceli sme, aby každý krajský súd a sudcovia v jeho obvode si zvolili jedného člena rady a NS by ako deviaty mal funkciu predsedu Súdnej rady.“
Nezákonné oddelenie?
Rozdielnosť názorov medzi ministrom spravodlivosti a predsedom NS SR je aj voči zriadeniu oddelenia pre dokumentáciu zločinov komunizmu. Toto oddelenie čerpá financie z rozpočtovej kapitoly MS SR, pričom jeho zriadenie už predtým poslanci odmietli. Koncom augusta Š. Harabin podal podnet na Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ), ktorý ho zaradil do programu najbližšej kontroly. Aj táto iniciatíva NS SR sa však pre verejnosť javí opäť len ako spor medzi ním a Čarnogurským. Šéf rezortu justície totiž zareagoval slovami, že Harabin sa bojí odhalenia svojej komunistickej minulosti. Ten však členstvo v tejto strane od roku 1985 nepopiera. „Ako trestný sudca v Poprade som oslobodil katolíckeho mnícha v pojednávacej miestnosti plnej príslušníkov bývalej Štátnej bezpečnosti, keď Ján Čarnogurský robil ako disident doktorát na Karlovej univerzite v Prahe,“ tvrdí Harabin. Každopádne, logika celej veci je jasná. Minister spravodlivosti totiž na svojom úrade zriadil oddelenie, na ktoré nemá z rozpočtu vyčlenené peniaze. Jednoducho povedané, situácia je rovnaká, ako keby na ministerstve kultúry zriadil napríklad modelársky krúžok a financovali ho z rozpočtovej kapitoly ministerstva. V tejto súvislosti prichádza na um len jedna veta: Čo sa ministrovi chcelo… No ktovie, veď konečný verdikt aj tak vynesie až kontrola NKÚ.
Nielen predseda NS SR Š. Harabin tvrdí, že slovenské súdnictvo je momentálne v kolapsovom stave. Napríklad po reorganizácii súdnictva v rokoch 1997 až 1998 na všetkých okresných a krajských súdoch skončilo takmer o 39 tisíc viac procesov ako v rokoch 1999-2000. To však pociťuje predovšetkým občan, ktorého každé súdne konanie sa ťahá minimálne tri roky. A náprava tohto stavu je v súčasnosti zrejme v nedohľadne.
