Už v roku 1968 sa objavili chýry, ktoré sa potom opakovali po roku 1989, že známy komunistický novinár Július Fučík po zatknutí gestapom zradil, ba že bol jeho konfidentom a Reportáž spod šibenice bola „komunistickým podvrhom“.
Pravda je iná. V roku 1990 Kriminalistický ústav ministerstva vnútra vykonal expertízu rukopisu tejto knihy a potvrdila sa pravosť motákov z pozostalosti Gusty Fučíkovej. Ukázalo sa však, že počas bývalého režimu vydávali poslednú Fučíkovu knihu v oklieštenej podobe. Jej autentické znenie vyšlo až v roku 1995. Fučík na záver svojich motákov vysvetľuje, že sa pokúsil hrať s gestapom riskantnú hru. Síce prehovoril, ale dával také informácie, aby zachránil významných činiteľov odboja.
Neautentickú Reportáž spod šibenice preložili do desiatok jazykov a z Fučíka spravili ikonu. V skutočnosti bol človekom s mnohými kladmi, ale i chybami. Od svojej zidealizovanej podoby sa napríklad odchyľoval sukničkárstvom. Vyčítať mu tiež môžeme priveľmi zidealizované články so Sovietskeho zväzu. Keby sme však čítali jeho reportáže z predmníchovského Československa, najmä zobrazujúce dojmy zo slovenských hladových dolín, až nápadne by nám to pripomínalo súčasnosť.
