Michael Pollan, profesor vedeckej a enviromentálnej žurnalistiky
V Spojených štátoch amerických sa rozmáha alternatívne potravinové hnutie. Ľudia sa čoraz väčšmi zaujímajú o organické pestovanie a jeho produkty – biopotraviny a o lokálne potravinové reťazce. Spotrebitelia sa usilujú postupne vycúvať z globálnej potravinovej siete a vybudovať tzv. dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo. Podporujú malých pestovateľov a výrobcov, uprednostňujú obchodníkov, ktorí predávajú miestne mäso a plodiny. Čítankou tohto hnutia sú knihy novinára a spisovateľa Michaela Pollana. Vo svojich najúspešnejších dielach (napr. Dilema všežravca: História štyroch chodov a Na obranu jedla: Manifest jedáka ) sa sústreďuje na jedlo a na dôsledky individuálneho výberu, čo jesť a čo nejesť, pričom analyzuje environmentálne efekty týchto rozhodnutí. Michael Pollan v súčasnosti pracuje ako profesor vedeckej a environmentálnej žurnalistiky na Kalifornskej univerzite v meste Berkeley.
Otázky Michaelovi Pollanovi kládol Mark Eisen
Tvrdíte, že medzi základné predpoklady udržania súčasného priemyselného poľnohospodárskeho systému patrí nevedomosť a neinformovanosť spotrebiteľov.
– Keby ľudia vedeli, akým spôsobom sa vyrábajú potraviny, ktoré konzumujú, okamžite by zmenili stravovanie. Aj môj záujem o túto tematiku možno vystopovať práve do chvíle, keď som v roku 2000 začal tušiť, ako sa vyrábajú naše potraviny. Prechádzal som autom cez Harrisov ranč v Kalifornii – obrovskú výkrmnú ohradu priamo na diaľnici. Predtým som nič také nevidel. Boli to kilometre zeme pokrytej kôrou z hnoja. Okolo obrovskej hory kukurice a druhej obrovskej kopy hnoja sa hemžili tisíce kusov dobytka. Odporný zápach sa rozliezal do vzdialenosti troch kilometrov od ranča. Väčšina podobných výkrmných ohrád je ukrytých ďaleko od dosahu obyčajných ľudí, iba táto je až príliš prístupná. Neskôr som navštívil zemiakovú farmu v štáte Idaho. Užasol som, ako voľne tam používali pesticídy. Samotní farmári si vo svojich záhradkách radšej pestovali hriadky organických zemiakov, pretože zemiaky, ktoré pestovali na poli, by bezprostredne po vyhrabaní jesť nemohli. Obsahujú totiž toľko systémových pesticídov, že kým z nich vyprchajú toxíny, musia sa skladovať šesť mesiacov. Tieto dva zážitky zmenili moje stravovacie návyky. Nekupujem už priemyselne vypestované zemiaky a nejem mäso z výkrmných ohrád. Verím tomu, že podobné praktiky pretrvávajú len preto, že to dovoľuje naša nevedomosť. Pretože väčšina ľudí, čo niekedy v živote navštívi výkrmné ohrady alebo bitúnok, kde vidí, ako sa zvieratá chovajú a ako sa zabíjajú, stratí chuť na takéto jedlo. Potravinársky priemysel to vie. A práve preto, že podniky z vlastných prieskumov vedia, že ľudia v podstate nechcú, aby sa potraviny vyrábali tak, ako sa vyrábajú, tvrdo pracujú na tom, aby nemuseli označovať pôvod potravín, spôsob, akým boli vyrobené, alebo či obsahujú geneticky modifikované organizmy.
Za dôvod súčasného boomu predaja biopotravín sa považujú Národné pravidlá pre organické potraviny, ktoré vošli do platnosti v roku 2002. Vy ste však voči nim stále skeptický.
– Niečo sme vďaka nim získali, no iné sme zasa stratili, najmä, keď federálna vláda definovala význam slova organický. Pravidlá boli vytvorené tak, aby zatraktívnili organické potraviny v očiach veľkých korporácií. Preto, aby sa organická strava stala čo najlacnejšou a čo najprístupnejšou pre všetkých. Pravidlá sa však koncipovali veľmi široko. Prešmyknú sa cez ne aj spoločnosti ako Aurora či Horizon s ich obrovskými výkrmnými ohradami pre dobytok. Napriek tomu, že pojem organická výkrmná ohrada je nezmysel. Zámerom pravidiel však bolo poskytnúť zákazníkovi možnosť výberu. Dnes teda môžete nájsť všetko v supermarkete a spraviť si hoci biohamburger. Je to dobré aj zlé zároveň. Otázkou sú napríklad čínske biopotraviny. Čínska pôda je taká kontaminovaná, že v nej zostávajú ťažké kovy, aj keď sa na nej nepoužívajú chemické prípravky počas troch rokov, ako to na získanie certifikáciu vyžadujú americké pravidlá. Nakoľko sú teda organické? A čo všetko možno vykonať v medziach široko nastavených amerických biopravidiel? Čo ak vďaka benevolentným pravidlám niekto predáva kontaminované „bioprodukty“?
Pravidlá umožnili vstup obchodných reťazcov ako Wal-Mart do predaja biopotravín. Ich zástancovia tvrdia, že to organických pestovateľov nepoškodí, práve naopak, aj vďaka tomu sa rozšíri skupina zákazníkov pre kooperatívne družstvá a špecializované obchody s biopotravinami. (Najväčší svetový obchodný reťazec Wal-Mart je známy nízkymi cenami. Ponúka tovar pre spotrebiteľov nižších a stredných príjmových kategórií, ktorých priťahuje predovšetkým cena, hoci aj na úkor kvality. Pozn. red.)
– Dúfam, že to je pravda. No práve Wal-Mart je jednou z príčin, prečo chováme hovädzí dobytok na mäso tým spôsobom, akým ho chováme. Inak povedané, s brutálnou výkonnosťou a množstvom farmaceutík. Tým, že Wal-Mart trvá na čo najnižších cenách, totiž tvrdo tlačí na svojich dodávateľov. Tí sa potom snažia vyrábať čo najlacnejšie. Na biopotravinách túto stratégiu zatiaľ neskúša. No z dlhodobej perspektívy sa obávam, že začne tlačiť dolu aj ceny organických potravín – nie zvýšenou efektivitou distribúcie, ale tlakom na dodávateľov.
Výrobcovia a spotrebitelia biopotravín, s ktorými som sa rozprával, tvrdia, že Wal-Mart predáva iba najpopulárnejšie biopotraviny. Neponúka takú širokú škálu výrobkov, akú požadujú naozajstní zákazníci obchodov s organickými potravinami.
– Wal-Mart kŕmi sociálne najslabšiu tretinu populácie. Určite teda nekonkuruje Whole Foods (najväčší reťazec obchodov s biopotravinami) alebo obchodíkom kooperatívnych družstiev. Sprostredkúva však biopotraviny väčšiemu množstvu zákazníkov. Ďalšou výhodou toho, že Wal-Mart vstúpil do obchodu s biopotravinami, je vzdelávací faktor. V Amerike je množstvo ľudí, ktorí ani len nevedia, čo sú to organické potraviny, a zoznámia sa s nimi vo Wal-Marte. Kedysi som sa obával, že keď sa z výroby biopotravín stane priemysel, veľké biofarmy prevalcujú malé. No v súčasnosti sa to zrejme nedeje. Sú to jednoducho príliš odlišné svety. Je medzi nimi určitý presah, no malí organickí poľnohospodári sú ako nezávislé kníhkupectvá. Vynašli spôsob, ako sa stať úplne iným druhom obchodu. Usporadúvajú rôzne akcie, majú osobný kontakt so zákazníkom a diskutujú s kupujúcimi o knihách tak, ako to Barnes & Noble ani Amazon nedokážu. Rovnako aj podnikaví biopestovatelia zistili, že nemusia bojovať s Whole Foods a už vôbec nie s Wal-Martom ich zbraňami. Ponúkajú vyššiu kvalitu a viac osobného kontaktu za pultmi malých obchodíkov či na trhoch.
V časopise Newsweek vyšiel článok, kde sa píše, že trh s biopotravinami stagnuje. Bioprodukty sú vraj v dobe čoraz vyšších cien potravín príliš drahé. Súhlasíte s tým?
– Nie. Myslím si, že tento trh stále rýchlo rastie. Dopyt pretrváva. Jeho rast však predsa spomaľujú slabé ekonomické stimuly pre poľnohospodárov, ktorí by chceli prejsť na organické pestovanie. Pestovatelia pšenice či kukurice dostávajú celkom dobré ceny, tak prečo by mali dobrovoľne znášať tvrdé ekonomické podmienky organického poľnohospodárstva? Splnenie podmienok na udelenie licencie biofarmára trvá tri roky. Počas tohto obdobia sa farmár musí riadiť podľa pravidiel organického pestovania bez toho, aby zároveň využíval výhody označenia bio. Prechod na organické pestovanie je teda veľká investícia, ktorej náročnosť spomaľuje rast trhu s biopotravinami.
V Dileme všežravca detailne opisujete vzostup produkcie kukurice v USA a používanie fruktózového kukuričného sirupu ako všadeprítomného sladidla v zložito spracovaných potravinách. No vaša rozprava o lacnej kukurici nevysvetľuje, prečo ceny tejto plodiny onedlho prerazia cenový strop.
– Som novinár a v čase písania knihy som opisoval realitu, aká bola. Nerobil som žiadne predpovede. Skutočnosť sa však odvtedy podstatne zmenila a je ťažké predpokladať, ako to napokon všetko dopadne. V rozsiahlej časti Dilemy všežravca som sa venoval procesu, akým sme výrobu potravín na základe slnečnej energie postupne preorientovali na využívanie energie získanej z fosílnych palív. To je pravá podstata industrializácie potravy. Uvádza lacné fosílne palivá do kedysi striktne solárneho procesu využívania fotosyntézy na dopestovanie jedla. Od tej chvíle sa hospodárenie s jedlom stalo závislým od energetiky. Preto s cenou ropy vzrastajú aj ceny potravín. A aj preto, že sme z kukurice spravili surovinu na výrobu etanolu.
Má svet v súčasnosti nedostatok potravín, alebo je zdražovanie skôr problémom distribúcie a zmien stravovacích návykov?
– Nedostatok potravín na rôznych miestach vo svete skutočne príliš nesúvisí s nedostatkom zásob, ale s cenami. Sú vysoké, pretože kukurica dnes slúži na výrobu etanolu, ropa je drahá a v Ázii rastie dopyt po obilí. Režim voľného trhu obilia sa otriasa. Krajiny odrazu zisťujú, že nechcú stratiť kontrolu nad svojou schopnosťou nasýtiť populáciu. Nechcú, aby ceny potravín záviseli od rozhodnutí pánov z Wall Street a z Bieleho domu. Globalizácia trhu totiž vnútila lacné americké a brazílske obilie celému svetu. V dôsledku toho mnohé krajiny stratili možnosť dopestovať vlastné obilie. Dnes si zúfajú.
Zdá sa, že bojujete s konceptom vegetariánstva a s argumentmi proti jedeniu mäsa.
– Aj keď ostro kritizujem 99 percent americkej produkcie mäsa, stále tu ostáva jedno percento, ktoré je dôležité zachovať. Existujú totiž environmentálne dôvody, prečo je dôležité v limitovaných množstvách jesť mäso. Ak veríte vo vybudovanie lokálneho hospodárenia s potravinami, potom musíte uznať, že v niektorých regiónoch je mäso tým najlepším spôsobom, ako v miestnych podmienkach získať proteíny. Napríklad v hornatej alebo suchej krajine. Chov zvierat je pre trvalo udržateľné poľnohospodárstvo veľmi dôležitý. A ak ich už na farme chováte, raz zomrú, a vy ich potom zjete. No aj tak si veľmi vážim vegetariánov. Sú vo svojom myslení v predu pred väčšinou z nás. Svoje jedálne návyky vytvorili s rozmyslom, akurát prišli k odlišnému výsledku ako ja. Naopak, na jedákov mäsa sa treba obrátiť tak, ako sme sa obrátili na vodičov neekologických vozidiel SUV. Mal by vzniknúť určitý spoločenský tlak a pôsobiť rozsiahla osveta, aby pochopili, že strava s vysokým podielom mäsa prispieva veľkou mierou ku klimatickým zmenám a že jestvuje veľa dobrých dôvodov, prečo obmedziť svoju spotrebu mäsa.
Ako konzumácia mäsa súvisí s klimatickými zmenami?
– Viacerými spôsobmi. Po prvé, výroba mäsa je náročná na spotrebu fosílnych palív. Zvieratá vo výkrmných ohradách sú kŕmené obilím, vypestovaným pomocou hnojív a pesticídov. Tie sa zasa vyrábajú pomocou fosílnych palív. Toto obilie sa do výkrmných ohrád preváža cez celú krajinu. Potom sa cez celú krajinu preváža mäso. Je to veľmi neefektívny spôsob, ako nasýtiť populáciu. Na výrobu kilogramu hovädzieho mäsa sa totiž spotrebuje desať kilogramov obilia, sedem kilogramov obilia treba na výrobu kilogramu bravčového mäsa a dva kilogramy obilia na jeden kilogram kuracieho. Potom je tu čosi ako spravodlivosť. Ak má svet k dispozícii obmedzené množstvo obilia na to, aby ním nasýtil ľudí, a namiesto toho dá 60 percent tohto obilia zožrať dobytku a ďalších 10 percent autám, v budúcnosti túto stratégiu len ťažko ospravedlníme.
Zdôrazňujete, že jednotlivci môžu zmeniť svet zmenou svojho správania v každodennom živote…
– Skutočne verím – a viem, že niektorí ľavičiari to pokladajú za naivné – že spotrebitelia môžu zmeniť beh vecí. Bol som svedkom množstva prípadov, keď rozhodnutie spotrebiteľov pozmeniť svoje konzumné návyky pod tlakom morálnych alebo politických hodnôt skutočne spôsobilo zmenu. Potravinársky priemysel je totiž pozoruhodne náladový. Koncerny sa hrozia paniky a rôznych módnych vĺn, ktoré ich môžu doslova cez noc pripraviť o bilióny. Sú teda zodpovednejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Za alebo proti mäsu z dobytka, ktorý sa chová na pastvinách, volia samotní spotrebitelia svojím nožom a vidličkou. Producenti, citlivo reagujúci na signály trhu, im pozorne načúvajú. No nemyslím si, že iba „príborové voľby“ sú schopné spôsobiť reformu potravinového systému. Jeho súčasťou sú totiž aj politické otázky. Nie som až taký naivný, aby som si myslel, že úplne všetko sa dá vyriešiť zmenou nášho správania v každodennom živote. Platí to tak isto o globálnom otepľovaní. Jednotlivci môžu spraviť mnoho, no potrebujeme aj politické riešenia. Jedno nemôže fungovať bez druhého.
