Od začiatku roku 1941 sa nacistická propaganda začala čoraz viac odvolávať na Hitlerovo dielo Mein Kampf. Hoci z neho priamo necitovala, každému, kto túto knihu čítal, bolo zrejmé, že sa führer chystá realizovať svoj hlavný cieľ – dobyť Lebensraum na Východe. To znamenalo útok na Sovietsky zväz.
Napokon, vo svojom novoročnom posolstve na rok 1941 Hitler sľuboval „víťazstvo, nad ktorým sa svetu zatají dych“. Mal vlastne dva hlavné ciele: okrem zničenia ZSSR aj vyhubenie Židov. 22. júna 1941 sa začala vojna proti Sovietskemu zväzu a holokaust – kynoženie nielen Židov, ale aj východoeurópskych Slovanov.
Stroskotanie rokovaní
Po porážke Francúzska bolo zrejmé, že na rad prichádza Sovietsky zväz. Jeho vedeniu muselo byť jasné, že vojna je veľmi blízko už od novembra 1940. Vtedy jeden z najbližších Stalinových spolupracovníkov, minister zahraničných veci Viačeslav Molotov, pricestoval do Berlína. Jeho návšteva mala „zohriať“ zreteľne chladnúce vzťahy s Nemeckom. Skončila sa však neúspechom.
Molotov tu predostrel určité požiadavky, ktorých splnenie by poskytlo bezpečnosť ZSSR. Predovšetkým chcel získať bezpečnostné záruky na Balkáne a vyriešiť otázku čiernomorských úžin. Po stroskotaní týchto rokovaní dal Hitler rozkaz dokončiť práce na pláne útoku na Sovietsky zväz pod kódovým názvom Barbarossa. Jeden z autorov tohto plánu sa volal Friedrich Paulus. Bol to ten Paulus, čo neskôr utrpel katastrofálnu porážku pri Stalingrade.
Výmysly o sovietskom útoku
Jedným z odôvodnení nacistického útoku na ZSSR bolo, že Nemci predišli Sovietov. Napríklad český kolaborant s nacistami, bývalý plukovník československej armády Emanuel Moravec, ktorý bol pred vojnou vojenským komentátorom Lidových novín, napísal, že ak by Nemecko nezaútočilo 22. júna, niekedy na jeseň by prebiehali ťažké boje v strednej Európe.
Prebehlík zo sovietskej vojenskej tajnej služby, ktorý píše knihy pod pseudonymom Suvorov, tvrdí, že Červená armáda mala zaútočiť na Európu a nacisti ju predbehli iba o niekoľko dní. Niektoré argumenty, ktoré uvádza, sú pravdivé. Sovietska vojenská doktrína naozaj rátala predovšetkým s mohutnou ofenzívou a s obrannými bojmi iba v taktických rozmeroch. Komunistická propaganda do omrzenia opakovala, že ak by nepriateľ zaútočil, boj by sa preniesol na jeho územie a vzápätí by utrpel ťažkú porážku.
O preventívnom útoku proti nacistom uvažoval predovšetkým maršal Žukov. Stalin podobné návrhy odmietal. V máji 1941 sa v Kremli konala porada najvyšších veliteľov Červenej armády. Okrem iného sa na nej hovorilo aj o trpkých skúsenostiach zo sovietsko-fínskej vojny. Na záver vystúpil Stalin. Podľa niektorých prameňov, vo svojom prejave pripustil, že existuje hrozba nacistického útoku, ktorý sa však pokúsi diplomatickými prostriedkami odvrátiť s tým, že vojenskú iniciatívu prevezme ZSSR asi v roku 1942. V lete 1941 to nebolo možné, pretože, podľa slov „vožďa“, Červená armáda ešte nebola dostatočne pripravená. Stalin, samozrejme, zamlčal, že hlavnou príčinou nepripravenosti krajiny bola rozsiahla čistka v armáde v roku 1937, ktorej padla za obeť značná časť dôstojníctva, vrátane väčšiny maršalov.
Goebbelsove propagandistické triky
Nacistický minister propagandy bol nielen majstrom propagandistických trikov, ale aj dezinformácie. Keď sa nemecké vojská začali sústreďovať na sovietskych hraniciach, začal šíriť najrozličnejšie fámy. Vo svojom denníku sa pochválil, že „v cudzine už nevedia, ktorej kačici majú veriť“. Vymyslel si, že sa chystá (alebo sa možno už tajne uskutočnilo) stretnutie Stalina s Hitlerom, že Ukrajina bude Nemecku prenajatá na 99 rokov, že už sa šijú sovietske zástavy a orchester nacvičuje sovietsku hymnu (pikantné je, že to vtedy ešte bola Internacionála). Zároveň dal príkaz rozšíriť nemecké rozhlasové vysielanie v anglickom jazyku a v poslednom májovom dni zvolal poradu vedúcich oddelení svojho ministerstva, kde im oznámil tajnú informáciu – Hitler chystá inváziu do Británie.
13. júna uskutočnil ešte parádnejší kúsok. V partajnom denníku Völkischer Beobachter uverejnil článok Kréta bude príkladom, kde sa priehľadne naznačovalo, že dobytie tohto gréckeho ostrova výsadkármi bolo generálnou skúškou útoku na Britániu. Gestapo potom toto vydanie v novinových stánkoch teatrálne zabavilo. Keď pracovníci odpočúvacej služby počuli amerického novinára diktovať túto senzačnú správu do New Yorku, dali prerušiť všetky telefonické linky z Nemecka do zahraničia. Goebbels nezabudol rozšíriť fámu, že je v nemilosti samotného führera. Predstieral, že ani nedostal pozvanie na tradičný obed s ním.
Súčasťou príprav útoku na ZSSR bolo vytlačenie veľkého množstva plagátov, letákov a brožúr v jazykoch národov ZSSR. Na jednom type plagátov bol veľký führerov portrét s nápisom Adolf Hitler osloboditeľ. Pripravili sa aj brožúry, že nacistické vojská prinášajú „skutočný socializmus“. Zároveň Goebbels získal bývalého predsedu poslaneckého klubu Komunistickej strany Nemecka Torglera, aby v komunistickej terminológii pripravili výzvy k „zvrhnutiu spojenca svetového imperializmu – Stalina“ a k zakladaniu „skutočných“ robotnícko-vojenských sovietov. Bola tiež pripravená „čierna“ rozhlasová stanica vysielajúca v duchu trockizmu.
Aký mal byť osud Ruska
Hoci bol Goebbels ministrom propagandy, oficiálnym nacistickým ideológom bol Alfred Rosenberg. Pochádzal z Rigy a Hitler ho považoval za znalca Ruska. Jeho knihu Mýtus 20. storočia nacisti kládli na druhé miesto hneď za Hitlerov Mein Kampf.
V apríli 1941 Rosenberg vypracoval memorandum o budúcom osude Ruska po prehratej vojne. Pobaltské krajiny mali znova dostať nezávislosť. Ukrajina mala byť takisto nezávislým štátom, rovnako ako kaukazské krajiny. Zvyšok Ruska mal byť akýmsi protektorátom. Hitler sa tváril, že tieto názory akceptoval a Rosenberg sa stal ministrom pre okupované východné územia.
Realita však bola iná. Hitler používal voči svojim podriadeným takú taktiku, že im úmyselne nevymedzil presne právomoci a vyvolával tak súperenie a kompetenčné spory. V tomto prípade však Rosenbergovo ministerstvo žiadne reálne právomoci nedostalo. O osude okupovaných území ZSSR mal rozhodovať niekto iný.
Bolo rozhodnuté, že na prifrontovom území majú mať všetku moc vojenskí velitelia. Vydal sa rozkaz, podľa ktorého nemeckých vojakov nesmú trestať za zločiny na okupovaných územiach, čiže smeli beztrestne lúpiť, vraždiť a znásilňovať. Lenže okrem regulárnych vojenských jednotiek, ktoré mali viesť vojenské operácie, boli vytvorené tzv. Einsatzgruppen. Išlo o špeciálne jednotky SS, ktoré mali vyvražďovať Židov, komunistov, vlastne každého, kto by sa čo len škaredo pozrel na Nemca.
Strašný osud pripravili nacisti aj pre vojnových zajatcov. Sovietska vláda z akýchsi nepochopiteľných dôvodov nepodpísala medzinárodné dohody o zaobchádzaní so zajatcami, čím Nemci odôvodňovali ich budúce vyvražďovanie alebo ponechanie na smrť hladom.
Prvý deň vojny
V noci 22. júna o 0.30 hod. vydal sovietsky minister (vo vtedajšej terminológii ľudový komisár) obrany smernicu, ktorá konečne obsahovala príkaz uviesť vojská do bojovej pohotovosti. Znela však veľmi čudne. Vojskám sa ukladalo, aby nepozorovane zaujali palebné postavenia v opevnených priestoroch na štátnych hraniciach. Všetky lietadlá na poľných letiskách sa mali rozptýliť a zamaskovať. Posledný bod však prikazoval, že sa nesmie podniknúť nič iné, pokiaľ neprídu ďalšie rozkazy. Smernicu vydali 180 minút pred nacistickým útokom a k niektorým jednotkám sa dostala až po začatí vojny.
O 3.15 Nemci začali delostreleckú paľbu a po 45 minútach útočili po celej dĺžke hraníc so Sovietskym zväzom. Ukázalo sa, že mosty na pohraničných riekach neboli zamínované.
Až o 7.15 dostala Červená armáda rozkaz, aby rozvinula aktívnu činnosť proti nepriateľovi. Mala sa vrhnúť všetkými silami na protivníka a zničiť ho v priestoroch, kde porušil sovietske hranice. Štátnu hranicu však nesmela prekročiť až do vydania ďalšieho rozkazu.
Na sklonku dňa sa nemeckým tankom na niektorých miestach podarilo preniknúť do hĺbky niekoľko desiatok kilometrov. Miestne obyvateľstvo nemecké vojská vítalo, čoskoro sa však presvedčilo, že ich nič dobrého nečaká. O zmenu okupačnej politiky sa nacisti pokúsili až po porážke pri Stalingrade. Vtedy už toto úsilie bolo márne.
Niekoľko hodín po tom, čo Winston Churchill dostal správu o nemeckom útoku, predniesol jeden z najlepších prejavov vo svojom živote. Povedal, že v poslednom štvrťstoročí patril k najväčším nepriateľom komunizmu. Teraz však treba na to zabudnúť, lebo každý človek a štát, ktorý bojuje proti Hitlerovi, je spojencom Veľkej Británie.
Už v prvých hodinách vojny sa ukázalo, že Hitlerove nádeje dostať Sovietsky zväz do izolácie stroskotali. Iba turecký minister zahraničných vecí, keď sa dozvedel o nacistickom útoku na ZSSR, zvolal: „To nie je vojna, ale križiacka výprava!“ Mimochodom, pán Saracoglu bol moslim. Okrem Británie sa v decembri 1941 stali spojencom ZSSR aj Spojené štáty americké.
Predzvesť prehry v éteri
Na začiatku vojny proti ZSSR Hitler nariadil lacný propagandistický trik, ktorý sa neoprávnene pripisoval Goebbelsovi. Prvý týždeň sa o nej nesmela uverejniť žiadna správa. Po týždni Nemcov zaplavili správy o neuveriteľných zázračných víťazstvách. Goebbels vraj nad týmto amatérizmom strašne zúril. Takéto postupy veľmi ľahko obnažovali mechanizmus propagandy. Ako reakciu minister propagandy zakázal uverejňovať mapy celého ZSSR, aby si Nemci neuvedomili, že si führer odhryzol priveľké sústo.
Čoskoro dali sovietski propagandisti gól Goebbelsovi na jeho vlastnom ihrisku. Počas vysielania správ nemeckej stanice Deutschlansender sa začal objavovať „tajomný hlas“, ktorý ironicky komentoval správy a neúctivo hovoril aj o samotnom führerovi. Inak vynaliezavý Goebbels si nijako nevedel poradiť. Hlas nedokázali prehlušiť ani údery do bubnov či iných bicích nástrojov a hoci sa nemeckí technici pokúšali meniť frekvenciu, ich sovietski protihráči sa napriek tomu na vlne udržali.
Prehra v boji s „tajomným hlasom“ akoby bola predzvesťou ďalších porážok. Už počas augusta 1941 sa stávalo čoraz zrejmejším, že nemecký útok stráca na priebojnosti, že plány poraziť Červenú armádu v priebehu niekoľkých mesiacov sa nedajú realizovať. Goebbels sám svoju propagandu o niečo neskôr charakterizoval slovami: „Prvý rok vojny – vyhrali sme, druhý rok vojny – vyhráme, tretí rok vojny – musíme vyhrať, štvrtý rok vojny – nemôžeme prehrať“.
Koniec v nedohľadne, víťazstvo stratené
3. októbra 1941, na výročie povestného „pivného puču“, sa Hitler dopustil ešte väčšej propagandistickej chyby. Na zhromaždení, na ktorom sa zúčastnili nielen jeho starí spolubojovníci, ale aj ranení frontoví vojaci, spupne vyhlásil, že „Rusko je zlomené a nikdy sa už nespamätá“. 7. októbra Otto Dietrich oznámil, že Červená armáda je zničená a to, čo z nej ostalo, je iba „prácou pre políciu“. Keď si Goebbels prečítal v novinách bombastickú správu, znova zúril. Pokúsil sa rozšíriť fámu, že Hitler chcel týmto oznámením Japoncov vyprovokovať k nejakej akcii. Sám napísal článok, že síce víťazstvo je isté, no nik nemôže povedať, kedy bude.
V roku 1941 udreli v Rusku mrazy skôr. Ani Hitler, ani generálny štáb pri plánovaní útoku na Sovietsky zväz nemysleli na zimnú výstroj. Pri Moskve nečakalo nacistov víťazstvo, ale prvá drvivá porážka. Koniec vojny bol ešte v nedohľadne, no nacistické Nemecko ju už nemohlo vyhrať.
