Pred niekoľkými dňami a 96-timi rokmi sa ukončila prímerím Veľká vojna, ktorej až o pár desaťročí sme dali prívlastky prvá a svetová. Deň červených makov si slovenská verejnosť uctila vo vojenskom cintoríne v Petržalke – Kopčanoch. Podrobnejšie o tom písal v Slove Martin Krno. V slovenských obciach a mestách sú rozosiate stovky pomníkov, pamätných tabúľ či jednotlivých hrobov padlých vojakov na frontoch Veľkej vojny či povojnových obetí, ktoré zomreli na následky zranení či chorôb. Ich počty a rozmiestnenie nájdete aj na stránke Vojenského historického ústavu. V absolútnej väčšine si pripomíname padlých vojakov z územia dnešného 
Slovenska. Výnimkou sú nemocničné cintoríny (spomínaný cintorín v Petržalke či v Žiline), kde spočívajú vojaci z rozličných kútov habsburskej monarchie. Ba aj spoza jej hraníc.
Na Slovensku však existovali aj zajatecké tábory, napríklad v Šamoríne, vo Veľkom Mederi (predtým Čalovo) a na dnešnom predmestí Dunajskej Stredy v Malom Blahove. Životné podmienky v zajateckých táboroch boli mimoriadne zúfalé a úmrtnosť vysoká. Zostali po nich rozsiahle zajatecké cintoríny. Počas prvej ČSR boli pietne upravené a venovala sa im primeraná starostlivosť. Naša slovenská pamäť je 
však často krátka, v druhej polovici 20. storočia mnohé z nich utrpeli a nielen náletmi drevín. Storočnica vypuknutia prvého globálneho vojnového konfliktu bola správnym impulzom oprášiť zabudnuté spomienky a dôstojnejšie si pripomenúť všetkých a každého, kto prešiel peklom vojny a svoju životnú púť skončil na brehoch stredného Dunaja. Aj ak nebol „náš“.
A tak tohoročný 11. november sa stal dňom 
revitalizácie (ak možno slovo revitalizácia dať do súvislosti s pohrebiskom) zajateckého cintorína v Malom Blahove. Zaslúžili sa o ňu samospráva a Mestský úrad v Dunajskej Strede v spolupráci s Ochranárskym spolkom Žitný ostrov – Dunajskostredské kasíno 1860. Počas prvej vojny sídlil v Dunajskej Strede Cisársky a kráľovský vojenský zajatecký tábor, v ktorom žilo-nežilo 30 000 zajatcov. V Malom Blahove ich pochovali 1 500.
V piatok 14. novembra som sa zastavil v obnovenom zajateckom cintoríne. Všetkým, čo sa o jeho zušľachtenie pričinili, treba úprimne poďakovať. Celý areál oplotili 
a vyčistili. Vybudovali nové chodníky a označili hrobové miesta. Len obnova kaplnky (ako som sa dočítal) stála 4 500 eur. Príjemné jesenné popoludňajšie slnko umocnilo pietu a smutnú krásu. Vlajky, ktoré viali nad cintorínom, zvýraznili pominuteľnosť a nezmyselnosť všetkých vojnových konfliktov. Mŕtvym plápolali aj také, pod ktorými nebojovali, resp. mnohí umierali preto, aby sa nové zástavy objavili na vexilologickom nebi. Dnes tam vialo sedem zástav. Okrem domácej slovenskej aj domáca maďarská, ruská, talianska, rumunská, srbská a poľská.
Zoznam pochovaných uvádza pri 894 menách známu alebo neznámu štátnu príslušnosť. Evidencia štátnej príslušnosti odráža dobu zrodu cintorína v tretej dekáde 20. storočia. A tak sa dozviete (v abecednom poradí), že tam leží jeden Estónec, jeden Fín, 124 Talianov (Italov), dvaja Litvania, šesť Lotyšov, 51 Poliakov, 28 Rumunov, 637 Rusov, 9 Juhoslovanov a 35 neznámych. Pritom ide len o štyri nepriateľské armády: taliansku, rumunskú, srbskú (to sú Juhoslovania) a cárskeho Ruska, ktorá v sebe zahŕňa pod pojmom Rusi tiež Ukrajincov, kaukazské a ďalšie národy, ale aj osobitne uvádzaných Poliakov, mŕtvych z Pobaltia či Fínska. Vtedy to boli štáty 
nezávislé na (sovietskom) Rusku.
Pred vstupom do areálu je informačná tabuľa sprístupňujúca základne údaje i odkaz na internetové stránky, predovšetkým v maďarčine. Mierne ma zaráža aj poradie jazykov textov, najprv v maďarčine až potom po slovensky. Informácie (a vchod do cintorína) sú umiestnené pri hlavnej ceste vychádzajúcej z Dunajskej Stredy a smerujúcej cez Veľké Blahovo, Lehnice do Bratislavy. Z dunajskostredskej železničnej stanice sa dostanete k cintorínu pešo za 25 minút.
Uctievanie predkov aj prostredníctvom starostlivosti o ich hroby je špecifická vlastnosť, ktorá robí zo živočícha človeka. Človek je človekom len a iba preto, že má pamäť. Pamäť znamená skúsenosť a ponaučenie. Tá ľudská znamená (mala by znamenať) aj schopnosť vedome ovplyvňovať svoj osud, poučiť sa z tragických, alebo skratových rozhodnutí a vyvarovať sa tvorbe nových vojenských cintorínov. Sú cintoríny plné mŕtvych vojakov spred 100 rokov (a počas uplynulých sto rokov) a pamätníky dostatočným mementom pre dnešného človeka? Veru, nie som si celkom istý…
