15. apríla 1961 bombardéry B-26 bez označenia začali o 6. hodine ráno bombardovať tri kubánske letecké základne: Camp Libertad, San Antonio de los Baňos a letisko Antonio Maceo pri meste Santiago de Cuba.
Po nálete bolo vyše päťdesiat mŕtvych na Kube a dva bombardéry sa do Miami vrátili zasiahnuté kubánskou protileteckou obranou. 17. apríla v skorých ranných hodinách sa na Playa Girón, Zátoke svíň, vylodili dva prápory vojakov a v zátoke Larga jeden. Invázne jednotky hneď narazili na tvrdý odpor kubánskych vojenských jednotiek.
Zabudnutá analógia
Dnes, keď sa pripomína 40. výročie invázie, akosi sa, pokiaľ mi je známe, pozabudlo, že spomínaný scenár sa už predtým použil, a to s požadovaným úspechom. 12. novembra v slobodných voľbách zvolili za prezidenta Guatemaly, malej stredoamerickej republiky, Jacobo Arbenza. Jeho vláda uskutočnila v roku 1952 rozsiahlu pozemkovú reformu, ktorá poškodila záujmy americkej spoločnosti United Fruits. V rámci tejto reformy skonfiškovala všetku neobrábanú pôdu nad 180 hektárov, bez ohľadu na to, či patrila jednotlivcom alebo spoločnostiam, a rozdelila ju medzi bezzemkov.
USA zorganizovali proti Guatemale širokú kampaň. Arbenza označili za „komunistu“, Guatemalu obvinili, že ohrozuje bezpečnosť USA a Panamského prieplavu a že pripravuje zvrhnutie stredoamerických vlád. 13. marca 1954 na medziamerickej konferencii v Caracase presadili rezolúciu obviňujúcu guatemalskú vládu z „príklonu ku komunizmu“.
18. júna 1954 sa na guatemalské územie uskutočnili nálety lietadiel bez označenia a nasledujúci deň naň vtrhli intervenčné oddiely z Hondurasu. 27. júna prezident Arbenz ustúpil nátlaku vedenia armády a podal demisiu. Po páde demokratického režimu bola nastolená diktatúra Carlosa Castilla Armasa, ktorá zastavila všetky reformy a začala s prenasledovaním nielen komunistov, ale aj liberálov. V roku 1955 sa všetka pôda vrátila spoločnosti United Fruit. V roku 1963 sa dostala k moci vojenská junta, ktorá nátlaku ľavicových síl čelila krutým terorom.
Operetné prevraty
V šesťdesiatych rokoch prebehol kinami sveta francúzsky film Viva Maria. Jedna z najväčších krások oných čias, Brigit Bardotová, hrala revolucionárku, dcéru írskeho teroristu, ktorej sa podarí uskutočniť revolúciu v nemenovanej latinskoamerickej krajine. Niekoľko rokov po revolúcii, keď už žije v Paríži, sa dozvedá, že sa v onej krajine nakoniec všetko skončilo inak…
Latinskoamerické prevraty mali zväčša podobný scenár. Nenávideného tyrana zvrhol za okolností, ktoré skôr pripomínali operetu, mladý liberál. Tyran obvykle našiel útočisko na veľvyslanectve niektorej latinskoamerickej krajiny. Takáto výpomoc sa vždy zišla, veď čo ak…
Vzorovým latinskoamerickým tyranom bol napríklad dominikánsky Trujillo. Akosi sa pozabudlo, že pred Druhou svetovou vojnou sa usiloval pomôcť nielen republikánskemu Španielsku, ale po občianskej vojne dokonca poskytol azyl viacerým republikánom. Navyše, mal odvahu poskytnúť útočište vo svojej krajine i Židom. Krátko pred Druhou svetovou vojnou poslali nacisti loď so Židmi do Latinskej Ameriky. Ani jedna z krajín, kde loď pristála, im neposkytla azyl, zato však po vojne sa Latinská Amerika stala spoľahlivým útočiskom pre nacistických vojnových zločincov.
Aj kubánsky diktátor Batista bol najprv liberálom. Fulgencio Batista y Zaldivar pracoval v mladosti ako robotník na trstinových plantážach, v armáde to dotiahol na seržanta. V tridsiatych rokoch bol spoluvodcom opozície proti vtedajšiemu diktátorovi, v roku 1933 ho vymenovali za vrchného veliteľa kubánskych ozbrojených síl, v roku 1940 sa stal po prvý raz prezidentom.
S menom Batista je spojené prijatie novej kubánskej ústavy, ktorá patrila k najliberálnejším na svete. Batista ju nielenže dodržiaval v miere na latinskoamerické pomery neslýchanej, ale rovnako inicioval prijatie významných sociálnych zákonov. Členmi kubánskej vlády sa stalo dokonca niekoľko komunistov. Vtedajšieho amerického veľvyslanca Sumnera Wellesa pochytila panika. Batistov režim označil za „čisto komunistický“ a žiadal ihneď vyslať námornú pechotu. V roku 1952 sa Batista znova ujal moci. Tentoraz to už nebol liberál, ale krutý tyran, ktorého zvrhla revolúcia na čele s Fidelom Castrom.
Za touto „politickou alchýmiou“ stála superveľmoc na severe Nového kontinentu. Tá si zväčša vedela nájsť prostriedky, aby sa z liberála stal tyran. Výnimkou sa stal až Fidel Castro.
Kubánska revolúcia
Castro si veľmi dobre uvedomil, v čom je podstata tejto „politickej alchýmie“. Napríklad už v roku 1959, krátko po víťazstve barbudos, museli USA odvolať vojenskú misiu, ktorá dovtedy kontrolovala kubánsku armádu.
16. februára 1959 sa Castro stal predsedom vlády. Presadzoval viacero sociálnych opatrení: podstatné zníženie nájomného, zníženie cien základných potravín, vyhlásenie trestov za špekulácie s bytmi, príkaz podnikateľom prijať robotníkov prepustených počas diktatúry. V rámci pozemkovej reformy sa vymedzilo vlastníctvo pôdy, cudzincom sa zakázalo vlastniť ju, zrušili sa polofeudálne formy závislosti roľníkov na statkároch a bezzemkom sa pridelila pôda, ktorú predtým obrábali.
Aby odstránil hrozby pre moc barbudos, uskutočnil najprv čistku vo vláde. Neskôr sa odhalilo sprisahanie v armáde, údajne s účasťou USA, čo znamenalo rozsiahlu čistku a jej prebudovanie. Tým sa vylúčila možnosť, aby armáda mohla niekedy vyvíjať na Castra nátlak.
Hoci nám tieto opatrenia môžu všeličo pripomínať, Castro sa vtedy nielenže ešte nestal sovietskym spojencom, ale naša v tom čase vydávaná literatúra charakterizuje vtedajšie dianie na Kube ako demokratickú a národnooslobodzovaciu revolúciu. Krajinou tzv. tábora socializmu sa Kuba stala až po invázii v Zátoke svíň.
Castro sa poučil z dejín Latinskej Ameriky, a preto rýchlosť spoločenských premien na Kube podmieňovala nevyhnutnosť rozhodne postupovať proti vnútornej opozícii, i proti agresívnym opatreniam USA v ekonomickej oblasti (napríklad zrušenie nákupnej kvóty cukru), ale aj prostredníctvom Organizácie amerických štátov. Dokumentuje to rokovanie o napätí v karibskej oblasti na konferencii ministrov zahraničných vecí v Santiagu de Chile 12. až 18. augusta 1959, alebo v kostarickom San José v 22. až 28. augusta 1960, čo vyvrcholilo vylúčením Kuby z OAŠ.
Spomienka na inváziu
Invázia trvala iba 72 hodín. Tvrdenia CIA, že sa k nej pridá obyvateľstvo a dokonca aj časť armády, sa ukázali ako mylné. Väčšina votrelcov sa dostala do kubánskeho zajatia, odkiaľ ich USA po dlhých rokovaniach museli vykúpiť.
23. marca 2001, štyridsať rokov po neúspešnej invázii, sa v rekreačnom stredisku na kubánskej pláži v Zátoke svíň konalo zvláštne dvojdenné stretnutie, ktorého účastníci si pripomenuli udalosti spojené s neúspešným vylodením oddielov kubánskych emigrantov. Tí mali touto operáciou zorganizovanou vtedajším šéfom CIA Johnom F. Dullesom začať povstanie proti Castrovej vláde v Havane. Išlo o mimoriadne, veľmi netradičné a zaujímavé stretnutie, pretože sa na ňom na popud Fidela Castra zúčastnili niektorí účastníci bojov z oboch strán vtedajšej bojovej línie, teda aj Kubánci, ktorí dnes žijú v exile v USA, a dokonca i niektorí bývalí dôstojníci americkej CIA.
Dosiaľ neznáme skutočnosti prezradil vtedajší poradca prezidenta USA, dnes historik Arthur Schlesinger. Ten v Havane rozprával, že prezident John Kennedy by sa do podobného dobrodružstva sám nikdy nepustil, ale že plán akcie zdedil po svojom predchodcovi v Bielom dome Dwightovi Eisenhowerovi (prípravy akcie sa už začali v máji 1960), a teda bol vlastne donútený túto operáciu CIA odobriť. Z jej neúspechu si vraj vyvodil osobné poučenie, aby sa v budúcnosti priveľmi neriadil radami Zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA. To bol, pokračoval Schlesinger, jeden z dôvodov, prečo neskôr, v roku 1962, Kennedy odmietol rady vojakov, aby zaútočil na Kubu. Sám majstrovsky zvládol krízu, ktorá vznikla po rozmiestnení sovietskych rakiet na ostrove. V roku 1963 už uvažoval o zblížení s Havanou, ale to všetko ukončil atentát v Dallase, povedal Schlesinger. Hoci zavraždenie Kennedyho v Dallase ostáva dodnes záhadou, je zrejmé, že sa na jeho príprave zúčastnili aj kubánski emigranti.
Kuba odtajnila materiály svojej rozviedky, kde sa podrobne popisuje situácia počas invázie v Zátoke svíň. Dokument s 158 stranami dokazuje, že pred akciou vedela o tom, že na Floride a v niektorých latinskoamerických krajinách cvičili s podporou CIA kubánskych exulantov.
Dokumenty uverejnili pri príležitosti havanskej medzinárodnej konferencie k 40. výročiu invázie. Kuba sa domnieva, že svet sa pri hodnotení tejto udalosti neprimerane sústreďuje na zlyhanie USA a málo na pripravenosť kubánskych jednotiek. Dokument obsahuje okrem iného podrobný popis Castrovej činnosti počas invázie. Viacerí kritici nepopierajú jeho podiel na víťazstve, záujem o morálku vojakov, zmysel pre detail a vhodné časovanie vojenských operácií. Kubánci zajali počas invázie vyše tisíc útočníkov a 120 ich zabili. Sami stratili asi 150 mužov.
Na konferencii prečítali hodnotenie Roberta McNamaru, ktorý bol v čas invázie Kennedyho poradcom a neskôr ministrom obrany. Inváziu považuje za „sprostý“ plán, ktorý sa nemal nikdy realizovať.
Štyridsať rokov po víťazstve v Zátoke svíň Castro ostáva na čele Kuby. Tamojší režim je s ním bytostne spojený a jeho smrťou sa podľa všetkého definitívne zrúti. Pretože Castro odstránil čistkami nielen nepriateľov revolúcie, ale aj tých, čo by ju boli schopní brániť po jeho smrti.
