Marcela Gbúrová patrí medzi tých málo politológov, ktorí si predmet svojho vedeckého bádania vyskúšali takpovediac na vlastnej koži. Našej verejnosti je známa nielen svojimi vedeckými publikáciami, štúdiami a článkami, ale aj politickým pôsobením ako poslankyňa NR SR. Vo svojej najnovšej knižnej publikácii Dotyky s politikou veľmi zaujímavo a príťažlivo predstavuje problematiku „myslenia v politike a politiky v myslení“, tak ako bola reflektovaná jednotlivými predstaviteľmi slovenskej „národotvornej“ komunity v centrálnej téme slovenskej politiky 19. storočia. Jej vývoj prešiel niekoľkými etapami. Najprv je to formovanie slovenského národa od etapy etnickej sebareflexie prostredníctvom vyššieho – slovanského celku, keď podľa autorky pôsobila generácia „Všeslávie“, potom nasledovala štúrovská generácia, ktorá vyvinula mimoriadne úsilie, aby sa náš národ sformoval ako samostatný dejinotvorný subjekt a zavŕšil sa štátnopolitickým zabezpečením slovenskej národnej existencie v roku 1918. Príťažlivosť tejto publikácie vyplýva z jej charakteru, kvality obsahu i samotného štýlu osobitého písomného prejavu autorky. Je daná tým, že na rozdiel od predchádzajúcich historiografických, filozoficko-historických a literárnohistorických reflexií a analýz, autorka ponúka výsledky spracovania osobnostného rozmeru tejto problematiky ako reflexiu a analýzu osobnostného vnímania jednotlivými predstaviteľmi slovenskej „národotvornej“ elity spoločenského dobra a z neho vyplývajúcej politickej koncepcie spravodlivosti v „dotyku s reálnymi inštitucionalizovanými formami tejto koncepcie“. A nakoniec samotným spôsobom spracovania – nie cez tvorbu súboru komplexných politických biografií týchto osobností, zachytávajúc genézu ich politického myslenia v celom komplexe „národotvornej“ problematiky, ale výberom takých predstaviteľov a súčasne výberom takých ich názorov, postojov a činov, ktoré priamo alebo nepriamo súviseli s tematizovaním slovenskej národnej identity, vzťahu jednotlivca a spoločenského celku, spoločnosti a politiky. Čitateľ má možnosť zoznámiť sa s jednotlivými osobnosťami slovenskej „národotvornej“ elity a zároveň uvidieť zaujímavé príčinné súvislosti a následné nadväznosti v jednotlivých spoločenských procesoch, javoch a v samotnom ich myslení a konaní. Z generácie autorov „Všeslávie“ sa autorka rozhodla pre Jána Kollára, ktorého predstavuje v prvej kapitole s názvom Národný rámec Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti. Jána Kollára považuje za kľúčovú postavu tvorby ideologickej platformy všeslovanstva, ktorý podľa nej zohral dôležitú úlohu pri aktivizácii „národotvornej“ problematiky v slovanskom svete a podstatným spôsobom prispel k rozvoju politického myslenia v slovanskom „národotvornom“ hnutí. Všíma si, že Ján Kollár chápal „demokraciu ako sebavýchovu a normu spoločenského správania, kde sa všetko vyvodzovalo z jednotlivca a jeho uvedomelého vzťahu k celku (ľudskému, osobitne kmeňovému a slovanskému)“ a nasledujúca generácia romantikov pod vplyvom Hegelovej koncepcie „celkovosti“ diania dávala dôraz na „dejinotvornosť“, „z ktorej vyplynulo hľadanie konštitutívneho rámca národnoidentifikačných úsilí“. Z tejto generácie ju osobitne zaujíma teoretický koncept „národotvornosti“ Ľudovíta Štúra, ktorého predstavuje v druhej kapitole s názvom Štúrove hľadanie rovnováhy medzi „pospolitosťou“ a „jednotlivosťou“. Ľudovít Štúr má podľa autorky „najpreukázateľnejšie dotyky s koncepciou vzájomného monistického „pohltenia“ protikladných stránok skutočnosti, teda s koncepciou romantickej „totality ducha a predmetnosti“. Táto je podľa nej zaujímavá aj v jeho koncepte demokracie na Slovensku ako vzťahov medzi jednotlivcom – „jednotlivosťou“ a celkom – „pospolitosťou“. Mesianistickú líniu predstavuje prostredníctvom Pavla Hečku v tretej kapitole s názvom Mesianistický rozmer Hečkovej koncepcie národa. Vybrala si ho preto, lebo „hroboňovsko-hečkovská“ línia svojou dominanciou „božsko-ľudského“ princípu sa priamo dotýkala dobovej politickej predmetnosti v „národotvornej“ otázke, čo sa prejavilo i v chápaní vzťahu politiky a etnicity. Z osobností slovenského politického myslenia 19. storočia, ktoré nevnímali slovenskú otázku v úzkom nacionálnom rámci, ale v širšom liberálno-romantickom, ju predmetne zaujal Ján Palárik, ktorého predstavuje v štvrtej kapitole s názvom Palárikov kresťansko-liberálny koncept riešenia slovenskej otázky. Ján Palárik svojím liberálnym chápaním politiky, politickej práce, občianskych práv, vzťahu slobody a ústavnosti prispel vo svojom období k novému ponímaniu politických východísk riešenia slovenskej otázky. V piatej kapitole s názvom Záborského osvietenecko-racionalistická cesta k národotvornému činu predstavuje Jonáša Záborského, ktorý je pre autorku zaujímavý ako oponent Štúrovho politického pragmatizmu a tiež pre osvietenecko-racionalistickú cestu k „národotvornému“ činu. Svetozár Hurban Vajanský je predstavený v šiestej kapitole s názvom Vajanského protirečivá projekcia slovenskej národotvornej politiky ako osobnosť, ktorá v poromantickom období určovala viac ako dvadsať rokov oficiálny kurz národnej politiky na Slovensku. V následnej nadväznosti je potom v siedmej kapitole s názvom Národné a nacionalistické v ideovo-politickej koncepcii Milana Hodžu predstavený Milan Hodža ako prvý slovenský profesionálny politik a štátnik. Osobitne si autorka všíma jeho spôsob riešenia problematiky slovensko-českých vzťahov v predvojnovom období a jeho teoretické uvažovanie o politologických a sociologických nosných pojmoch – národ, národnosť, národné povedomie, o tvorbe modernej občianskej spoločnosti a národného štátu a o vzťahu nacionálnej a nacionalistickej idey. V tejto zaujímavej knihe sa autorka usiluje pracovať nielen s dobovými literárnymi zdrojmi, ale aj s najnovšími výsledkami výskumu tejto problematiky. Výrazne to je zrejmé v záverečnej časti, kde komparatívnym spôsobom predstavuje obsahové charakteristiky pojmov občan, občiansky, občianstvo a občianska identita pozorované pri dobových predstaviteľoch slovenskej „národotvornej“ komunity a v súčasných teoretických koncepciách. Táto kniha má osobitné miesto medzi publikáciami, ktoré sa zaoberajú našimi dejinami z viacerých dôvodov. Predovšetkým preto, lebo vnáša svetlo do tmavých zákutí domovských komnát vzniku a pretrvávania mýtov spätých so slovenským národom a jeho identitou. Je to problém, ktorý pretrváva dodnes a stále sme si nedali všeobecne prijímanú odpoveď na otázku, kto vlastne sme a aký je vlastne zmysel našej národnej existencie.
