Na konci prvej svetovej vojny sa habsburská monarchia rozpadla. Rakúske cisárstvo (Predlitavsko) a Uhorské kráľovstvo (Zalitavstvo) sa rozložili zvnútra a zanikli. Uhorsko už vstupovalo do vojny roku 1914 s vážnymi spoločenskými a politickými problémami, kde v polofeudálnych pomeroch absentovali demokratické a občianske práva a politika vlády bola pre národnostný útlak medzinárodne kompromitovaná. Práve Zalitavsko charakterizoval dlhotrvajúci proces rozkladu, katastrofa roku 1918, čiže rozpad toho historického štátu, bola v podstate naprogramovaná už pred viac než storočím. V rokoch 1790 – 1791 totiž premena Uhorského kráľovstva začala smerovať k všeobecnej samovláde maďarského štátneho jazyka. Na troskách starej monarchie Nemaďarské národy a národnosti, medzi nimi aj Slováci, stále zreteľnejšie dospievali k poznaniu, že pod „svätoštefanskou korunou“ viac nemôžu hľadať svoju budúcnosť. Bola to teda nemilosrdná maďarizácia, ktorá sa stala aj hrobárkou uhorského vlastenectva. Vojnové udalosti dlhodobý proces rozpadu Uhorska iba zdynamizovali, pričom predpokladom úspechu národnooslobodzovacieho hnutia nerovnoprávnych národov a národností monarchie bolo zrútenie vládnej moci, mocenská podpora dohodových veľmocí a vojenská porážka nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk. To sa na jeseň roku 1918 naplnilo a na troskách habsburskej monarchie vznikli nástupnícke národné štáty – medzi nimi aj samostatný česko-slovenský štát štátoprávnymi vyhláseniami 28. októbra v Prahe a 30. októbra v Martine. Vzhľadom na to, že sa vlády nového Maďarska nemienili vzdať Slovenska dobrovoľne a trvali na integrite už neexistujúceho Uhorska, Slovensko sa stalo bojiskom i predmetom diplomatických rokovaní. Do nového čs. štátu sa začleňovalo postupným obsadzovaním jednotkami domáceho a neskôr i čs. zahraničného vojska (légií). To sa chápalo aj ako oslobodzovanie, lebo maďarská vláda a jej vojsko už neboli na Slovensku doma. Nebolo tu doma ani vojsko Maďarskej republiky rád, ktoré na konci mája 1919 vpadlo do našej krajiny s cieľom prinavrátiť ju do lona „veľkého Maďarska“. Po páde vlády komunistu Bélu Kuna sa prostredníctvom bieleho teroru znovu dostali k moci tie maďarské elity, ktoré priviedli bývalé Uhorsko ku katastrofe a maďarská politika vo vzťahu k Slovensku sa definitívne vydala na cestu revízie a iredenty. Mierové rokovania v Paríži Podobne ako s porazeným Nemeckom a Rakúskom pripravovala víťazná Dohoda uzavretie mierovej zmluvy aj s povojnovým Maďarskom. Vzhľadom na hlbokú politickú i spoločenskú krízu v Maďarsku sa však jej uzavretie značne oneskorilo. Budapešť sa tiež neponáhľala a takticky ťahala čas v nádeji, že s odstupom udalostí od prvej svetovej vojny sa vytvorí pre ňu priaznivejšia situácia. Dúfala, že medzi veľmocami Dohody vzniknú rozbroje. Najvyššia rada odovzdala maďarskej delegácii podmienky zmluvy až v polovici januára 1920 na mierovej konferencii. Vedúcim maďarskej delegácie v Paríži bol gróf Albert Apponyi, politik v Maďarsku síce veľmi populárny, ale v zahraničí stelesňujúci nedemokratický predvojnový režim, národnostný útlak a maďarizáciu uhorského školstva. Do mesta na Seine prišiel s predvojnovou koncepciou už neexistujúceho uhorského štátu, húževnato obhajujúc anachronickú fiktívnu vládnu doktrínu 19. storočia o historickej, geografickej, hospodárskej, jazykovej a duchovnej jednote Uhorska. Maďari ignorovali fakt, že sa v rokoch 1918 až 1920 podstatne zmenili mocenské pomery v povojnovej Európe, že sa Uhorsko stalo nezvratnou minulosťou a národnosti odmietli návrat do polofeudálnych, nedemokratických predvojnových pomerov a asimilačnú politiku národnostného útlaku. Maďarská politika videla v Slovensku len Čechmi okupované územie, ktorého miesto je v tzv. veľkom Maďarsku, pretože Slováci vraj boli oklamaní a rámec svätoštefanskej koruny opustili proti svojej vôli. Pridlho, aj v čase, keď už bolo jasné, že ide iba o hranice Maďarska, zotrvávala i na maximálnom programe integrity Uhorska. Kruh okolo Maďarska sa uzavrel Tak sa vlastne maďarská delegácia pustila do vopred prehraného boja. Tým viac, že si osobovala právo hovoriť aj v mene nemaďarských národov, čím sa ocitla v rozpore so zásadou sebaurčovacieho práva, hoci sa v materiáloch, ktoré predložila v Paríži, prezentovala ako civilizačná misia. Česko-slovenská strana túto argumentáciu na medzinárodnej konferencii ľahko vyvrátila a dokumentovala skutočné postavenie Slovákov v bývalom Uhorsku. Maďarské tvrdenia neakceptovala ani Najvyššia rada, pretože nemali reálny základ a nebrali do úvahy výsledky národnooslobodzovacieho hnutia nemaďarských národov. Napriek tomu, že sa Budapešť po vojne ocitla v medzinárodnej izolácii a svojou pronemeckou vojnovou orientáciou si získala zlú povesť, maďarská delegácia jednoznačne odmietla podmienky mierovej zmluvy bez toho, aby, na rozdiel od Rakúska, predložila konštruktívnu koncepciu vytvorenia svojho národného štátu. Keď však neprinieslo úspech ani zvýšené úsilie maďarskej diplomacie voči Francúzsku zmeniť v tajných rokovaniach za hospodárske koncesie už vytýčené hranice a Najvyššia rada zotrvala na svojom vymedzení hraníc Maďarska s jeho susedmi z 12. júna 1919, kruh sa postupne uzavrel a Maďarom nezostávalo iné východisko, ako rozhodnutie konferencie prijať. V medzinárodnom práve Podpis zmluvy s víťaznými veľmocami Dohody a ich spojencami na jednej a novým Maďarskom na druhej strane sa uskutočnil pred 90 rokmi – 4. júna 1920 v zámku Grand Trianon vo Versailles pri Paríži. Trianonská mierová zmluva znamenala medzinárodnoprávny zánik Uhorského kráľovstva. Potvrdila vznik nového maďarského národného štátu a hranice s jeho susedmi, a súčasne medzinárodnoprávne akceptovala výsledky národnooslobodzovacieho hnutia nemaďarských národov a národností. Tie na princípe sebaurčovacieho práva dobrovoľne opustili Uhorsko a podieľali sa na vytvorení nových nástupníckych štátov – medzi nimi aj samostatného Česko-Slovenska. Trianonská zmluva tým zároveň medzinárodnoprávne potvrdila vyčlenenie Slovenska z už neexistujúceho Uhorska a po prvý raz od základu stanovila hranicu Slovenska s Maďarskom, ktorá (okrem Čunova, Jaroviec a Rusoviec pričlenených k ČSR až po 2. svetovej vojne) sa zhodovala so súčasnou slovensko-maďarskou štátnou hranicou. Rovnako definovala Slovensko ako samostatný historický, geografický a geopolitický celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Práve v tom spočíva jej obrovský historický význam pre Slovensko z medzinárodnopolitického hľadiska. Maďarsko síce oficiálne Trianonskú zmluvu podpísalo, no v princípe ju odmietalo. Jej revízia sa stala vedúcou zjednocovacou ideou celej spoločnosti a všetkých maďarských vlád v medzivojnovom období, čo napokon viedlo až k Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Na jej základe horthyovské Maďarsko spojilo osud s nacistickými agresívnymi plánmi a priamo sa podieľalo na oslabovaní povojnového mocenského systému v strednej Európe, ako aj na likvidácii Česko-Slovenska. Pokusy o revíziu Trianonu Markantná protiprávnosť viedenského rozsudku sa prejavila v tom, že tvoril súčasť Mníchovskej dohody, ktorá bola diktátom, a tak boli protiprávne aj všetky následné akty. Z tohto kritéria vychádzala aj mierová konferencia v Paríži po 2. svetovej vojne a znovu vo februári 1947 potvrdila hranice vytýčené Trianonskou zmluvou. Maďarsko sa tu tiež v 4. článku zmluvy zaviazalo, že v budúcnosti nebude na svojom teritóriu trpieť organizácie, ktoré vyvíjajú nepriateľskú činnosť voči Spojencom vrátane revizionistickej propagandy, čo Budapešť od roku 1989 v novom nástupe revizionistickej a iredentistickej propagandy očividne nerešpektuje. Aj v súčasnosti sa teda v trianonskom gordickom uzle slovensko-maďarských vzťahov koncentrujú problémy maďarskej politiky, ktorá robí všetko pre to, aby sa maďarská spoločnosť s tzv. trianonskou traumou nevyrovnala nikdy. A to v súčasnej integrujúcej sa Európe veru nemá miesto. Súčasní protagonisti revizionizmu u našich južných susedov by mali mať stále na pamäti slová jedného z hlavných a symbolických dobových (medzivojnových) predstaviteľov maďarského revizionizmu grófa Istvána Bethlena. Ten napokon dospel k poznaniu, že politika revízie trianonských hraníc je samovražedná: „Revízia je najväčším nebezpečenstvom, ktoré nám hrozí… Revízia nás bude ničiť, ona nás dostane do vojny.“ Vieme, že sa to stalo a Maďarsko sa znovu ocitlo na strane porazených. Autor je historik z Ústavu politických vied SAV
