Ekumenická akademie Praha za podpory nadácie Rosy Luxemburgovej usporiadala v Prahe 10. 12. 2016 konferenciu, ktorú avizovalo aj Slovo. Nebolo uvedené, čo sa skrýva pod tajomnou skratkou «DiEM 25». Ide o Hnutie za demokratizáciu Európy (Democracy in Europe Movement) v horizonte najbližších desať rokov, jedným z jeho protagonistov je Janis Varufakis. Bol prítomný prostredníctvom videokonferenčného spojenia.
DiEM 25: Manifest za demokratizáciu Európy
Kniha „Globálny Minotaurus“ (Amerika, Európa, kríza a budúcnosť ekonomiky) v českom preklade je u nás vypredaná. Varufakis bol gréckym ministrom financií, ktorý mal pripravený „plán B“ ako reagovať na zavretie bánk. A povedal aj to, že predtým bol tento scenár odskúšaný na Cypre, na čo upozornil budúceho premiéra už v roku 2013. Vo funkcii nás Alexis Tsipras napokon „podrazil“ (doslovne J. V.) Došlo k brutálnemu nátlaku zo strany EÚ (to povedal), čím sa z Grécka fakticky stal protektorát (to takto doslovne nepovedal). Zdôraznil však, že nikdy by z EÚ neodišiel, svoju stratégiu označil ako „konštruktívnu neposlušnosť“, čo znamená neuposlúchnuť diktát. V prípade zavretia bánk by zrušil dlhopisy za 27 miliárd € . Uvažoval o tom, ako zariadiť, aby ľudia mohli v takom prípade nakupovať a predávať, posledným krokom mohlo byť zavedenie národnej meny.
Východisková téza DiEM25 spočíva v tom, že EÚ nie je udržateľná bez demokracie. Rozpadá sa preto, lebo v Bruseli sa vytvorila zóna bez demokracie. EÚ vznikla ako kartel, ktorý distribuuje zisky v dobrých časoch, nie je však nastavená na riadenie kríz ako v roku 2008. Vo svojom vystúpení Varufakis tiež pripomenul Pražskú jar ako pokus o demokratizačný proces. Dnes sa k moci dostávajú fašisti, šíri sa xenofóbia a rasizmus, vplyv strachu z migrácie a utečencov. Establišment EÚ využíva nacionalizmus, aby svoju kartu prezentoval ako racionálnu. Pokiaľ ide o Európsku centrálnu banku, vkladatelia musia platiť bankám, čo znehodnocuje úspory najmä strednej triede. Porazená grécka jar má byť lekciou pre ostatných. Odchod z eurozóny však nie je riešením, lebo investície a hospodárstvo sú prepojené; EÚ nie je klubom (doslovne). Nedá sa vyskočiť, po exite bude politika ešte toxickejšia. Bankovníctvu treba vrátiť dôveru, dôležité sú malé banky pre verejné investovanie. Chybou bolo, že EÚ nemá ústavu, iba súbor veľkého množstva predpisov. Varufakis si predstavuje simuláciu federácie. Skutočnú demokratickú opozíciu predstavuje DiEM25. Nový ekonomický program pre Európu – „Zelený Nový údel“ (New Deal) má byť založený na slobode, identite a udržateľnosti.
Niekoľko poznámok
Kritická ekonómka Ilona Švihlíková vo svojom vystúpení vysvetlila, že v súčasnosti je hlavným problémom globálny mechanizmus regulácie prebytkov. Obrovský prebytok platobnej bilancie Nemecka (9 – 10 %) tlačí na ceny a mzdy, Nemecku vyhovuje tvrdá mena, asymetria, ktorá ničí južné krídlo EÚ.
Na spornú idealizáciu národných demokratických systémov poukázal v diskusii filozof globalizácie Marek Hrubec. Nemôže ísť iba o formálnu reprezentatívnu demokraciu, ale o etablovanie nielen politickej, ale aj ekonomickej demokracie.
V prvej bezprostrednej reakcii na Brexit som napísal, že EÚ by sa mala posilniť v podobe federácie a usporiadať konečne spoločnú obrannú politiku. To druhé zrejme od EÚ očakáva aj novozvolený americký prezident. V turbulenciách formovania nového svetového poriadku by EÚ mala byť jedným z globálnych aktérov. Toto postavenie nemôže mať žiadny európsky štát sám osebe. Scenár, pred ktorým nové hnutie varuje, že pokračovanie v doterajšej politike povedie k rozpadu EÚ do desať rokov, je vysoko hodnoverný. Podľa akého konceptu sa vlastne rozhoduje v Bruseli a v koho záujme? Napriek rétorike o udržaní európskeho výdobytku sociálneho štátu je to koncept neoliberálny, za ktorým stojí finančná oligarchia. Táto je dokonale internacionálna, nie je ani európska, ani americká. Pritom funguje personálne prepojenie medzi EÚ a NATO (podľa O. Krejčího). Globálna plutokratická oligarchia sa už etablovala ako „trieda pre seba“ (K. Marx). Táto cieľavedome nastoľuje šialenú utópiu unifikácie a delenia sveta medzi korporáciami. Občianska vojna sa nemusí viesť krvavo, ako boli nútení Lenin a Trockij pred sto rokmi v Rusku. Pokiaľ ide o dôsledky marginalizácie, pauperizácie až likvidácie prevažnej väčšiny svetovej populácie, prekonáva všetky výčiny boľševikov a ich vzoru – jakobínov. A to aj keby nedošlo k ďalšej svetovej vojne, čo je v rámci uvedenej trajektórie málo pravdepodobné.
SÚVISIACE:
Alena Krempašská, Peter Weissenbacher: Manifest za demokratizáciu Európy DiEM25: posledná šanca?
Eduard Chmelár: Demokratizácia ako posledná šanca Európy
