Spomeňme si na Vietnam Koncom minulého roka uverejnil Daily Telegraph tvrdenie, že americká rozviedka vyfabrikovala fakty na opodstatnenie vtrhnutia USA do Vietnamu a že úrad pre národnú bezpečnosť o tom vedel celé tie roky. Čo sa to teda sfalšovalo? 2. augusta 1964 boli dve mínolovky, Maddox a Turner Joy, atakované silami Severného Vietnamu v Tonkinskom zálive. Vznikol okolo toho šum, nedobrá nálada a rôzne dohady. A preto keď o dva dni neskôr Maddox údajne oznámila opakovaný obstrel, nikto o ničom nezapochyboval a veci sa dali do nekontrolovateľného pohybu. Bez ohľadu na to, že veliteľ mínolovky akýkoľvek obstrel od začiatku popieral. Za pravú sa považovala len údajne zachytená správa severných Vietnamcov, ktorí „obetovali dve plavidlá“. Čo nasledovalo? L. Johnson vydal príkaz na letecké útoky proti objektom Severného Vietnamu a kongres sankcionoval „všetky nevyhnutné kroky, vrátane použitia ozbrojených síl“ na ochranu Južného Vietnamu. Americký vojenský historik zistil, že v čase zachytenia kľúčovej správy sa zamenili dva pojmy. Namiesto straty dvoch námorníkov pri prvom konflikte sa uvádzala strata dvoch plavidiel. A hoci si tvorcovia informácie svoj omyl vzápätí uvedomili, napriek tomu ho obyčajne ľudsky, a nie politicky, zamaskovali. V minulosti sa už uvádzalo, že na vstupe amerických vojsk do Vietnamu bol osobne zainteresovaný aj L. Johnson, čomu nahrávajú aj takéto fakty. Pravdou je aj to, že konflikt v Tonkinskom zálive slúžil ako dôkaz pri všetkých ďalších zdôvodneniach nevyhnutnosti tejto vojny pred kongresom a občanmi. Vojny, ktorá stála 58-tisíc amerických a 1 milión vietnamských životov. O židovskej otázke inak Článok nemeckého periodika Süddeutsche Zeitung z minulého roka znie určite veľmi nepravdepodobne, pri bližšom pohľade si však možno všimnúť, že celkom zapadá do agresívnej politiky nemeckých národných socialistov voči židom. V roku 1940 sa ich vraj pokúsili presídliť do Sovietskeho zväzu. To však Stalin odmietol. Otázkou motívov takéhoto nemeckého i sovietskeho konania sa zaoberal ruský historik Pavel Poljan. V ruskom štátnom archíve sa našiel dokument, ktorý sa prvýkrát objavil až v práci G. Kostyrčenka Tajná politika Stalina. Ide o list z 9. februára 1940, v ktorom sa hovorí.: „Presťahovalecké vedenie obdržalo dva listy z Berlínskeho (podpis A. Eichmann) a Viedenského (podpis zrejme A. Brunner) presťahovaleckého výboru k otázke organizácie presťahovania židovského obyvateľstva z Nemecka do ZSSR, konkrétne do Birobidžanu a na Západnú Ukrajinu.“ Podľa návrhov mali evakuácii podliehať len Ukrajinci, Bielorusi a Rusi. Žiaľ, v nemeckých a ani v ruských archívoch sa nenachádzajú k tejto téme nijaké ďalšie dokumenty a tak sa predpokladá, že tieto texty sú originály. Ak je to tak, podstata nemeckého listu je vraj jasná: Hitler navrhuje Stalinovi prijať všetkých židov nachádzajúcich sa na nemeckom území. Ruské stanovisko je lakonicky vyjadrené nejakým vtedy kompetentným Čekmenevom: Prijať týchto židov nemôžeme, aj bez toho máme dosť svojich. Atentát na Kennedyho a Fidel V poslednom čase sa v súvislosti s atentátom na J. F. Kennedyho pomerne často uvádza aj tzv. kubánska cesta. Jedna z nich naznačuje, že ho mohla zlikvidovať mafia za úsilie zvrhnúť F. Castra. Otázkou sa zaoberá kniha s názvom Ultimate Sacrifice. Nedávno odtajnené dokumenty totiž hovoria, že Kennedy plánoval na 1. decembra 1963 prevrat, zvrhnutie F. Castra a vpád amerických vojsk na ostrov. Lenže atentát na Kennedyho to 22. novembra 1963 prekazil. Prečo sa nikdy poriadne nevyšetril? Lebo to vraj nešlo bez prezradenia plánovania atentátu na Castra. Bez poukázania na prevrat, na čele ktorého mal stáť prezidentov brat a minister justície Robert.
