Už pri vzniku starovekého Izraela sa židovský národný príbeh začal odvíjať netradičným spôsobom. Je prepletený so vznikom dvoch monoteistických náboženstiev, ktoré dodnes intenzívne ovplyvňujú históriu celého ľudstva. Okrem tradičných historických udalostí, ako sú vyhrané boje alebo potupné prehry, ktoré nájdeme v dejinách rôznych národov sveta, sa v židovskej histórii môžeme stretnúť so zvláštnou diskontinuitou. Dostala názov diaspóra. Židia sa počas nej stali všadeprítomnou menšinou. Dokonca aj na území, na ktorom sa kedysi rozprestieral ich staroveký štát. Pre stredovekú Európu a moslimský svet boli dlho jedinými výraznými nositeľmi kultúrnej odlišnosti. A keďže tolerancia je pomerne vzácna ľudská vlastnosť, okrem termínu diaspóra sa v židovských dejinách stretávame častejšie ako v dejinách iných národov s ďalšími zvláštnymi názvami – pogrom, geto a nakoniec holokaust. V 19. storočí časť Židov zatúžila po „normalizácii“ svojho postavenia medzi ostatnými národmi, čo v období národno – emancipačného pohybu v Európe znamenalo žiadať vlastný štát. Vzniklo sionistické hnutie a neskôr aj moderný Izrael, originalita sa však ani potom zo židovských dejín nevytratila. Sionizmus a veľmocenská politika pred rokom 1948 Približne od štyridsiatych rokov 19. storočia silnie židovská migrácia na územie Palestíny. Väčšinou bola reakciou na pogromy a narastajúci antisemitizmus v Európe. K jej zosilňovaniu prispelo aj emancipačné hnutie židovského národa. V roku 1894 vypukla vo Francúzsku známa Dreyfusova aféra. Theodor Herzl o dva roky neskôr vydal knihu Židovský štát, v ktorej udalosť opisuje ako bod obratu v jeho presvedčení – stal sa sionistom. Uveril, že vznikom židovského štátu sa zo židovského národa stane národ „ako každý iný“ a antisemitizmus zanikne. Založil Svetovú sionistickú organizáciu a naplánoval Prvý sionistický kongres. Kongres sa zišiel v Bazileji a dohodol sa na podpore osídľovania Izraela židovskými farmármi, remeselníkmi a obchodníkmi, na organizovaní židovských lokálnych aj medzinárodných inštitúcií, posilňovaní židovského národného povedomia a získavaní medzinárodnej podpory pre sionistické ciele. V roku 1890 bola Palestína súčasťou Otomanskej ríše. V krajine s 550-tisíc obyvateľmi žilo približne 20-tisíc Židov. Po prvej svetovej vojne západné mocnosti Otomanskú ríšu rozdelili a Spoločenstvo národov poverilo správou Palestíny Britov. Už od Balfourovej deklarácie mala britská vláda k židovskej migrácii do Palestíny pozitívny vzťah, napriek tomu, že sa proti nej často búrilo väčšinové arabské obyvateľstvo. Nevraživosť medzi Arabmi a Židmi narastala, začali vznikať paramilitaristické organizácie. Obe strany používali veľmi kruté metódy boja, ktorého obeťami boli často civilisti. Niektoré židovské a arabské skupiny sa postavili aj proti britskej vláde. Britská vláda neskôr niektoré z nich vyhlásila za teroristické organizácie. V rokoch 1920 až 1945 sa do Palestíny legálne prisťahovalo asi 370-tisíc Židov a 33-tisíc Nežidov. Ďalších 50 až 60-tisíc Židov prišlo nelegálne. Arabi nakoniec proti Židom a Britom v rokoch 1936-1939 povstali. Briti na odporučenie Peelovej komisie prijali ako odpoveď na povstanie v roku 1939 tzv. Bielu knihu, ktorá obmedzovala židovskú migráciu do Palestíny. Peelova komisia tiež navrhla, aby na jej území vznikli dva štáty – židovský a arabský. Ilegálna migrácia Židov do Palestíny sa však počas druhej svetovej vojny v dôsledku holokaustu aj napriek britským plánom prudko zvyšovala a pokusy o jej kontrolu vyvolávali konflikty medzi Židmi a Britmi. Od roku 1945 prebiehala v Palestíne občianska vojna. Židovské teroristické organizácie počas nej vyvolali prvú väčšiu utečeneckú vlnu, svoje domovy násilím opustilo približne 30-tisíc Arabov. V roku 1947 sa pokúsila situáciu vyriešiť Organizácia spojených národov. Vytvorila komisiu, ktorá mala navrhnúť vhodné štátoprávne usporiadanie v oblasti. Komisia nakoniec dospela k výsledku, podľa ktorého mali na území mandátnej Palestíny vzniknúť dva štáty, židovský a arabský a neutrálny Jeruzalem, ktorý zostane pod správou OSN. Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu, na základe ktorej mal židovský štát získať 56 percent mandátneho územia, i keď Židia tvorili len tretinu jeho obyvateľov a vlastnili približne 20 percent obrábanej pôdy. Arabi neprijateľný plán odmietli. Na základe tejto rezolúcie však nakoniec Izrael bez ohľadu na názor väčšiny obyvateľov Palestíny vznikol. Zároveň sa tak zrodil dlhotrvajúci izraelsko – arabský konflikt. Vojna so susedmi ako modus vivendi Štrnásteho mája 1948, deň pred ukončením britskej správy v Palestíne, David Ben Gurion vyhlásil samostatnosť Izraela. Hneď na druhý deň arabské krajiny Izrael napadli. Obsadili územie, ktoré OSN vyhradila pre arabský štát. Arabi mali k dispozícii dostatočnú vojenskú silu a existencia Izraela bola ohrozená. Arabsko – izraelská vojna sa však paradoxne skončila taktickým a diplomatickým víťazstvom Izraela. V nasledujúcom roku uzavrel separátne prímeria so všetkými susednými štátmi a s Jordánskom sa dokonca dohodol na rozdelení časti územia, ktoré malo pôvodne pripadnúť palestínskym Arabom. V čase ohrozenia sa tak Izraelu podarilo rozšíriť svoje územie a pod jeho vládou sa od roku 1949 ocitlo až 78 percent bývalej mandátnej Palestíny. Najvyšší židovskí politici podporili hneď po vzniku štátu etnické čistky. Za všetkých stačí citovať slová prvého izraelského premiéra Davida Bena Guriona z roku 1948: „Arabi žijúci na izraelskej pôde majú jedinú úlohu, ktorá im ostala – utekať preč.“ Výsledkom genocídnej politiky bolo viac než 700-tisíc ďalších arabských utečencov. V roku 1950 prijal Kneset Zákon o návrate, ktorý garantoval všetkým Židom právo na imigráciu do Izraela. V rokoch 1948 až 1958 vzrástol počet obyvateľov Izraela z 800-tisíc na dva milióny. V prvej skupine imigrantov boli predovšetkým Židia, ktorí prežili holokaust a Židia z arabských krajín. Vzťah arabských krajín k Židom sa po vzniku Izraela zhoršil. Saudská Arábia zakázala Židom vstupovať na svoje územie. Niektoré arabské krajiny ich zo svojho územia vyhnali. V roku 1955 začalo Československo zásobovať Egypt zbraňami. V roku 1956 Egypt zakázal izraelským lodiam plávať cez Suezský prieplav a začala sa Suezská vojna. Izrael uzavrel tajnú dohodu s Francúzskom a Veľkou Britániou o opätovnom ovládnutí prieplavu silou. V súlade s touto dohodou Izrael uskutočnil inváziu do pásma Gazy a na Sinajský polostrov. Okupáciu ukončil, keď sa pod nátlakom USA a Sovietskeho zväzu dohodol s Egyptom o voľnom prístupe do Suezského prieplavu. Sinajský polostrov sa dostal ako demilitarizovaná zóna pod správu OSN. Egyptský prezident Gamal Abd-El Násir sa ho v roku 1967 pokúsil získať pod svoju kontrolu. V máji vstúpila egyptská armáda do demilitarizovaného pásma. Pod nátlakom stiahlo OSN svoje jednotky z polostrova. Egypt následne pre izraelské lode uzavrel Tiranskú úžinu. Izrael to považoval za hrubé porušenie medzinárodného práva a vojnový akt. Rozhodol sa pre preventívny úder – začala sa Šesťdňová vojna. Egypt ešte predtým podpísal spojenecké zmluvy s Jordánskom a Sýriou. Prvý deň vojny zničil izraelský nálet 90 percent egyptského letectva. Izrael ovládol vzdušný priestor a začal inváziu na Sinaj. Na konci vojny Izrael okupoval pásmo Gazy, Sinajský poloostrov, východný Jeruzalem, západný breh Jordánu a Golanské výšiny. Izrael získal pod kontrolu územie, na ktorom žil jeden milión Arabov. Nasledovala ďalšia utečenecká vlna, len zo západného brehu Jordánu utieklo 300-tisíc ľudí do Jordánska. Izrael bol so svojimi susedmi v neustálom konflikte. Opotrebovávacia a Jomkipurská vojna žiadne veľké zmeny neprinesli. Prvou skutočnou zmenou bola mierová iniciatíva Anwara Sadata, ktorá vyústila do rokovania v Camp Davide a prvej mierovej dohody Izraela so susedným štátom. Egypt získal späť Sinaj a stal sa prvým susedom, ktorý uznal Izrael. Neskôr sa k nemu pridalo Jordánsko. Boje so susedmi sa presunuli na sever – prebehli dve vojny s Libanonom. Okrem toho sa v Izraeli otvoril „vnútorný front“, Palestínčania z okupovaných území a utečeneckých táborov sa vzbúrili a v rokoch 1987–1993 bojovali za palestínsky štát v Prvej intifáde. Po dohodách z Oslo povstanie utíchlo, v roku 2000 však znovu vypuklo a trvá dodnes. Vznik Izraela sprevádzali veľké nádeje, jeho história je však veľmi krvavá. Začína sa i pokračuje násilím. Na začiatku je holokaust, na konci zatiaľ okupácia Palestíny a päť miliónov Palestínčanov v utečeneckých táboroch. Izrael od svojho vzniku expandoval a namiesto pôvodných 56 percent mandátnej Palestíny ju zaberá celú. Pre arabský štát nezostalo miesto. Ani pre Arabov samotných. Na začiatku boli možno Židia zraniteľní, dnešnú situáciu však charakterizuje skôr „prezývka“ palestínskej intifády – Vojna kameňov. Na ulici stojí mladík s kameňom v ruke a oproti nemu stojí obrovský tank. Kto je pre koho väčšou hrozbou?
