Keď nacisti začali spojeneckým a satelitným vládam naznačovať, že chystajú „konečné riešenie židovskej otázky“, nenašli zväčša takú podporu, akú očakávali. Nepochopenie a odpor dali najavo Benito Mussolini, Miklós Horthy či bulharský cár Boris. O odpor sa pokúsil protektorátny prezident Emil Hácha a dánsky kráľ Kristian X. sa dokonca na protest zjavil so žltou hviezdou, ktorú museli Židia nosiť v okupovanej Európe. Prekážky nacistom nekládli iba hlavy dvoch štátov: chorvátsky „poglavnik“ Ante Pavelić a slovenský prezident Jozef Tiso. Jeho postoj mal dve hlavné príčiny. Veľmi dobre si uvedomoval, že štátny útvar, na čele ktorého stál, existoval iba na základe „dobrej vôle“ nacistického Nemecka, antifašistickí spojenci uznávali Edvarda Beneša ako exilového prezidenta ČSR, ktorú sľúbili po vojne obnoviť. Navyše Horthy sa stále usiloval o obnovu Veľkého Uhorska, takže Tiso aj preto chcel dokazovať, že je najlepší Hitlerov vazal. Propaganda vojnového slovenského štátu tvrdila, že sa so Židmi deje iba to, čo za stredoveku a čo požehnávala vtedajšia katolícka cirkev: Židia boli občanmi druhej kategórie a vladári ich nezriedka vyháňali zo svojich krajín. Lenže stanovisko Vatikánu k nacistickej politike bolo jednoznačne odmietavé a s týmto postojom bola oboznámená aj ľudácka vláda. Hitler sám v knihe Mein Kampf dávno pred uchopením moci oboznámil svet so svojimi plánmi, v prípade Židov i Slovanov boli jednoznačné. Spoluvina na holokauste navyše nemohla zachrániť pre budúcnosť nielen slovenský štát, ale po nacistickom víťazstve bol neistý aj osud nášho národa. Práve v 20. storočí sa ukázalo, že existujú mravné zásady, ktoré politik nesmie porušiť, a ak tak urobí, bude to znamenať hrozbu katastrofy nielen pre neho, ale aj pre jeho národ. Našťastie v SNP „hlasovanie zbraňami“ jasne ukázalo, že slovenský národ je súčasťou protifašistickej koalície a vina za účasť na holokauste bola osobnou katastrofou prezidenta Tisa a jeho spolupracovníkov. Skúsenosť z druhej svetovej vojny je zároveň trpkým poučením, že povestná voľba „menšieho zla“ by nemala viesť k narušovaniu základných mravných princípov, pretože vždy prichádza čas, keď za to treba splatiť účet.
