Zúfalé ťaženie končiacej prezidentky proti vláde Roberta Fica

Končiaca prezidentka SR podporovaná výkrikmi opozície urobila v ťažení proti vláde Roberta Fica kontroverzný krok aj v súvislosti s menovaním nového riaditeľa Slovenskej informačnej služby (ďalej len SIS). „Kauzu“, ako sa jej to občas stáva, za prispenia svojich poradcov, urobila zbytočne, len štýlom „však ja im to ukážem“… Znovu sa ukázalo, že ak sa neoprie o silu svojho obľúbeného Ústavného súdu SR, jej argumenty i výsledky konania sú chabé.

Zaoberať sa analyticky problémami spravodajských (tajných) služieb predstavuje chúlostivú záležitosť. Ich činnosť je utajovaná, mediálne informácie na túto tému sú špecifické a ich hodnota môže byť rozdielna. Najväčší záujem je o aféry z ich činnosti (o ktoré nie je núdza) a ich personálne aspekty. K obľúbeným témam v médiách patria aj konšpiračné „teórie“ o sprisahaniach spravodajských služieb vnútri štátov i v medzinárodných vzťahoch.

Zjednodušene možno povedať, že médiá a spravodajské služby sú v podmienkach liberálnej demokracie „na nože“. Služby nie sú rady, ak sa o nich veľa píše a hovorí a naopak, médiá považujú „úlovky“ zo sveta služieb za úspech. Zložitou otázkou, ktorá má politický charakter, je hranica, pri ktorej môžu byť médiá obvinené z trestného činu prezrádzania utajovaných skutočností, popr. protištátnej činnosti. Od čias zvýšeného vplyvu médií na spoločensko-politický život existuje aj špecifický fenomén, keď sa ich služby snažia niektoré kruhy využívať pri plnení svojich úloh na ovplyvňovanie (manipuláciu) názorov doma či v zahraničí.

Budeme sa zaoberať len konkrétnym prípadom politického sporu v súvislosti s menovaním riaditeľa SIS. Predtým však urobíme širší vstup do problematiky.

Zákon č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe (§ 1, čl. 1) vymedzuje SIS ako všeobecnú bezpečnostnú a spravodajskú službu SR. Táto formulácia je v zákone len od jeho doplnenia v roku 2016. Ponecháme bokom objasňovanie pojmu bezpečnostná služba a z hľadiska teórie spravodajských služieb uveďme, že SIS predstavuje „veľkú“, integrovanú civilnú (nevojenskú) službu. Do jedného celku sú v nej spojené domáce a zahraničné spravodajstvo, ako aj technické spravodajstvo. Súčasná organizačná štruktúra SIS je uvedená na jej webovej stránke.  

Sídlo Slovenskej informačnej služby

SIS nemá vyšetrovacie právomoci, a preto nie je „silnou“ službou. Nie je ani jedinou spravodajskou službou na Slovensku, lebo v rámci ministerstva obrany pôsobí Vojenské spravodajstvo, ktoré však nie je súčasťou Ozbrojených síl SR. Spravodajskú činnosť v rôznom rozsahu v závislosti na základe ustanovení príslušných zákonov môžu vykonávať aj ozbrojené bezpečnostné zbory, najmä Policajný zbor SR a Zbor väzenskej a justičnej stráže, ako aj Kriminálny úrad Finančnej správy a Národný bezpečnostný úrad.

Odborníci nemajú jednotný názor na to, či je lepší systém integrovanej „civilnej“ spravodajskej služby alebo samostatne pôsobiacej kontrarozviedky a rozviedky, popr. iných špecializovaných služieb. V niektorých štátoch sú spravodajské služby označované aj za agentúry, úrady či riaditeľstvá. Spravodajské služby nepôsobia vždy ako samostatné zložky v rámci mocenských orgánov, ale často sú súčasťou (najčastejšie) rezortu vnútra, niekedy zahraničných vecí, výnimočne iných.

Vo svete je rozšírenejší systém „oddelených“ služieb. Prehľad začneme súčasnou situáciou v štátoch V4. V širších súvislostiach je pôsobenie spravodajských služieb podmienené tým, že ich „zlaté časy“ sa pominuli a sú nútené výrazne sa prispôsobovať meniacim bezpečnostným, politickým i spoločenským pomerom. Častejšie ako v minulosti sa reorganizujú a pri ich prehľade uvedieme aj to, od ktorého roku v tejto podobe jednotlivé služby fungujú.

V ČR sú dve „civilné“ spravodajské služby. Ide o Bezpečnostní informační službu (kontrarozviedka, pôsobí od roku 1994)  a Úřad pro zahraniční styky a informace (rozviedka, pôsobí od roku 1994).

V Maďarsku pôsobia Informačný úrad (Információs Hivatal, rozviedka, vytvorený v roku 1990) a Úrad ochrany ústavy (Alkotmányvédelmi Hivatal, kontrarozviedka, vznikol v roku 2010). Funguje aj špecializovaná Odborná služba národnej bezpečnosti (Nemzetbiztonsági Szakszolgálat, je zameraná na technické stránky spravodajskej činnosti, pôsobí od roku 1996).

Poľsko má tiež tri „civilné“ spravodajské služby – Agentúra vnútornej bezpečnosti (Agencja Bezpieczeństwa Wewnętrznego, kontrarozviedka, pôsobí od roku 2002), Agentúra rozviedky (Agencja Wywiadu, pôsobí od roku 2002). Špecifické poslanie má Ústredný protikorupčný úrad (Centralne Biuro Antykorupcyjne), ktorý pôsobí od roku 2006. V decembri 2023 po menovaní novej vlády ihneď odvolali starých riaditeľov týchto služieb a do týždňa boli vymenovaní noví riaditelia. Poľský prezident, ktorý je z opozičnej strany, zmeny neblokoval. 

Integrovanú civilnú spravodajskú službu z postsocialistických štátov má Slovinsko, kde to je Slovinská spravodajská a bezpečnostná agentúra (Slovenska obveščevalno-varnostna agencija), ktorá bola vytvorená v roku 1991. V Chorvátsko ide o Bezpečnostnú spravodajskú agentúru (Sigurnosno-obavještajna agencija), ktorá pôsobí od roku 2006.

Špecifickým prípadom je Rakúsko. V roku 2021 tam bolo vytvorené Riaditeľstvo ochrany štátu a spravodajskej služby (Direktion Staatsschutz und Nachrichtendienst), ktoré pôsobí v rámci spolkového ministerstva vnútra. Ide o kontrarozviedku, ktorá nemá tradičnú zahraničnú rozviedku a v tejto oblasti sa orientuje len na hrozby a ich prevenciu.

Vo veľmociach sú spravidla civilné kontrarozviedky a rozviedky oddelené. 

V USA je kontrarozviedkou Federálny úrad pre vyšetrovanie (Federal Bureau of Investigation), ktorý bol vytvorený v roku 1908. Francúzsko má od roku 2014 Generálne riaditeľstvo vnútornej bezpečnosti (Direction générale de la Sécurité intérieure). V Nemecku pôsobí od roku 1950 Spolkový úrad na ochranu ústavy (Bundesamt für Verfassungsschutz). V RF funguje od roku 1995 Federálna služba bezpečnosti (Федеральная служба безопасности).

Ako „civilná“ rozviedka v USA pôsobí od roku 1947 CIA (Central Intelligence Agency – Ústredná spravodajská služba). Vo Francúzsku to je od roku 1982 Generálne riaditeľstvo vonkajšej bezpečnosti (Direction générale de la Sécurité extérieure). Nemecko má od roku 1956 Spolkovú spravodajskú službu (Bundesnachrichtendienst). V Rusku ide o Službu zahraničnej rozviedky (Служба внешней разведки), ktorá bola vytvorená v roku 1991.

Vo Veľkej Británii, kde sa to aj v bezpečnostno-politickej oblasti hemží archaickými pojmami, je aj v oblasti spravodajstva v názvoch chaos. Kontrarozviedkou je MI-5 (Military Intelligence Section 5), ktorá vznikla v roku 1909. Rozviedkou je Tajná spravodajská služba (Secret Intelligence Service, neoficiálne aj MI-6 /Military Inteligence Deputary 6/), ktorá bola vytvorená tiež v roku 1909. Napriek týmto názvom ide už o „civilné“ služby, lebo pôsobia v rámci ministerstva vnútra, resp. zahraničných vecí. Pozoruhodné je, že v týchto názvoch sa nespomína „jeho veličenstvo“.

Zaužíval sa aj pojem spravodajskej komunity, čo označuje všetky spravodajské služby v štáte. Napr. v USA pôsobí celkom 18 spravodajských služieb a agentúr (10 z nich patrí pod ministerstvo obrany). V roku 2004 bola vytvorená funkcia národného riaditeľa spravodajstva, ktorý je členom kabinetu prezidenta. Vo viacerých štátoch sú ministri (napr. Poľsko) alebo štátni tajomníci (napr. Nemecko či Maďarsko), ktorí majú v kompetencii dohľad nad spravodajskými službami, resp. ich kontrolu.

Neexistuje nijaký jednotný systém štruktúry spravodajských služieb, ich riadenia a menovania ich šéfov. Zatiaľ to nedokázala urobiť ani EÚ, ktorá sa ináč všetko snaží byrokraticky „zglajchšaltovať“. V prípade menovania riaditeľa SIS sa teda ani opozícia ani prezidentka nemohli oháňať porušovaním pravidiel EÚ a vláda R. Fica problém formálnoprávne vyriešila.

V pôvodnom znení zákona o SIS z 21. januára 1993 bolo v § 3 čl. (2) uvedené, že riaditeľa SIS „vymenúva a odvoláva na návrh vlády Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky; návrh na odvolanie riaditeľa môže podať prezidentovi Slovenskej republiky aj Národná rada Slovenskej republiky.“ Toto znenie sa zmenilo 18. apríla 1994 potom, ako došlo ku konfliktu vlády SR vedenej Vladimírom Mečiarom s prezidentom SR Michalom Kováčom, ktorý odmietol vymenovať za riaditeľa Ivana Lexu, tak, že riaditeľa „vymenúva a odvoláva na návrh predsedu vlády Slovenskej republiky vláda Slovenskej republiky.“ Toto znenie sa zase zmenilo 19. októbra 1998 na riaditeľa „vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky.“ V úprave z 1. júla 2002 bol článok doplnený, že „Vo veciach služobného pomeru riaditeľa podľa osobitného predpisu (ide o zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov) rozhoduje prezident Slovenskej republiky.“ Toto znenie článku je stále platné, keď k poslednej úprave  zákona o SIS došlo k 1. januáru 2016.

Okrem toho, že menovanie riaditeľa služby prešlo z kompetencie prezidenta do kompetencie predsedu vlády a potom sa vrátilo späť do kompetencie prezidenta, sú povšimnutiahodné ešte dve úpravy. Dňa 18. apríla 1994 bola vzhľadom na zmenu kompetencií menovania riaditeľa vypustená pasáž, že „návrh na odvolanie riaditeľa môže podať prezidentovi Slovenskej republiky aj Národná rada Slovenskej republiky.“ V upravenom znení z 19. októbra 1998 ani neskôr sa táto klauzula však už nevrátila späť.

Doplnenie pasáže o služobnom pomere riaditeľa SIS z 1. júla 2002 nestanovuje, že musí byť v služobnom pomere. V širšom (politickom) pohľade teda môže ísť o politického nominanta. Podmienkou vykonávania tejto funkcie teda nie je ani odborná spravodajská alebo podobná (bezpečnostná) kvalifikácia či prax.

Podľa údajov na webovej stránke SIS bolo dosiaľ riadne menovaných 11 riaditeľov služby (z toho Vladimír Mitro dvakrát). Prevažná väčšina z nich boli politickí nominanti bez odbornej kvalifikácie či praxe v brandži. Aj v zahraničí sú často na funkcie týchto riaditeľov menovaní politickí nominanti aj v prípadoch, že služby majú dostatok skúsených odborníkov s riadiacou praxou.

Z dostupných údajov sa dá zistiť, že v služobnom pomere aj s hodnosťou boli riaditeľmi SIS len V. Mitro (od 19. 4. 1993 do 4. 4. 1995 a od 3. 11. 1998 do 31. 3. 2003), Rudolf Žiak (veľmi krátko len od 29. 10. do 2. 11. 1998) a Michal Aláč (od 6. 5. 2021  do 23. 8. 2023).

Špecifickým prípadom bol kontroverzný Ladislav Pittner, ktorý sa stal riaditeľom služby vo veku takmer 69 rokov a bol úzko napojený na SDKÚ. Ako bývalý disident začal v roku 1990 kariéru v službách ako námestník riaditeľa Úradu na ochranu demokracie a ústavy v Prahe. V rokoch 1990 – 2001 zastával funkciu ministra vnútra v štyroch vládach spolu v trvaní cca 5 rokov. V roku 1994 ho prezident Michal Kováč vymenoval za generála polície. Riaditeľom  SIS bol od 4. 4. 2003 do 26. 7. 2006, keď na post nastúpil skoro po dvoch rokoch politického dôchodku po neslávnom konci svojho pôsobenia ako ministra vnútra. V prameňoch z otvorených zdrojov je o L. Pittnerovi dostupných málo údajov a nie je možné z nich zistiť, či v čase, keď bol riaditeľom SIS, bol aj v služobnom pomere.

Ďalší riaditelia SIS boli politickí nominanti, pričom väčšina z nich bola úzko spojená s politickými stranami. I. Lexa s HZDS (od 18. 4. 1995 do 29. 10. 1998), Jozef Magala so Smerom (od 27. 7. 2006 do 25. 8. 2010) a Karol Mitrík s SDKÚ (od 26. 8. 2010 do 3. 5. 2012). Ján Valko (od 4. 5. 2012 do 6. 7. 2016) bol nominant Smeru, Anton Šafárik (od 6. 7. 2016 do 15. 4. 2020) nominant SNS a Vladimír Pčolinský (od 15. 4. 2020 do 18. 3. 2021) nominant Sme rodina.

Služba pôsobila bez riadne menovaného riaditeľa od 4. 4. do 18. 4. 1995 a pri úzkostlivom pohľade aj pár dní od 31. 3. do 4. 4. 2003. Z čias matovičovsko-hegerovsko-odórovského vládnutia, podporovaného prezidentkou, zostala SIS od 23. augusta 2023 dlhodobo bez menovaného riaditeľa. Z poverenia ju viedol do 7. marca 2024 Tomáš Rulíšek. Nahradil ho Pavol Gašpar, ktorý po zmene štatútu SIS schválenej vládou SR vedie službu naďalej len z poverenia.

V dôsledku „štýlu“ práce NAKA a ÚŠP v rokoch 2020 – 2023 sa Slovensko a jeho civilná spravodajská služba zapísali medzi svetové unikáty, keď dvaja riaditelia služby za sebou boli odvolaní z funkcie pre obvinenie z trestných činov. Boli aj uväznení a neskôr prepustení bez potrestania. Ich obvinenie v operácii Rozuzlenie, ktorú spustila NAKA v auguste 2023 (zdôrazníme, že to bolo len o niečo viac ako mesiac pred parlamentnými voľbami), ako uviedli viaceré médiá 21. marca 2024, bolo zrušené. Doplníme, že v operácii bol obvinený aj ďalší šéf zložiek bezpečnostného sektoru, riaditeľ NBÚ Roman Konečný.

Námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera s využitím § 363 vydal rozhodnutie o zrušení uznesenia o obvineniach v kauze Rozuzlenie. Odôvodnil to tým, že ,,v popise skutkov nemožno ani v hrubých črtách nájsť popis konania, ktoré je obvineným kladené za vinu a ich vydaním bol porušený zákon.“

A aby toho nebolo dosť, NAKA pri akcii Vírus 19. augusta 2023 obvinila z možných machinácií pri verejnom obstarávaní vo Vojenskom spravodajstve aj jeho dvoch bývalých riaditeľov Jána Balciara (2016 – 2020) a Ľudovíta Skuhru (2013 – 2016). O vyšetrovaní je po počiatočnom mediálnom rozruchu však minimálne informácií, ale „skutok“ bol vyšetrovaný aj predtým.

Akciou zahalenej tajomstvom štvorkoalície s mentalitou talianskeho manželstva, ktorej zmysel sa „rozplynul“, bolo stretnutie 10 osôb (prezidentka Zuzana Čaputová, predseda NR SR Boris Kollár, predseda vlády Eduard Heger, generálny prokurátor Maroš Žilinka, ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, minister vnútra Roman Mikulec, riaditeľ SIS Michal Aláč, špeciálny prokurátor Daniel Lipšic, policajný prezident Peter Kovařík a šéf Inšpekcie ministerstva vnútra Adrián Szabó) v „bunkri“ SIS 17. mája 2021.

Podľa medializovaných informácií sa na ňom mali oboznámiť „s podrobnosťami o určitých spravodajských informáciách“. Existovali údajne podozrenia, že vyšetrovanie niektorých veľkých korupčných káuz mohlo byť zmanipulované. Neskôr sa z médií problém stratil. Informácie zo SIS (ktovie, aké boli) asi nemali „význam“, lebo mašinéria svojvôle NAKA a ÚŠP pokračovala a ich mlyn neskôr zomlel aj troch účastníkov stretnutia (M. Aláča, P. Kovaříka a A. Szaba).

Možno v pozadí zmien riaditeľov SIS bolo aj to, že predsa len „hnutie“ Sme rodina nebolo hlavnou silou štvorkoalície. Pôsobenie SIS v týchto podmienkach vedie až k predpokladu surového charakteru, že v bezpečnostnom systéme SR má asi polícia nad službou „výrazne navrch“.

SIS patrí v postsocialistických štátoch k tým málo spravodajským službám, ktoré pôsobia pod pôvodným názvom. Vnútri nej dochádzalo k reorganizáciám, ale neviedli k zmene jej názvu. Dá sa predpokladať, že svoje poslanie plní na primeranej úrovni, hoci sa v nej v posledných rokoch objavilo viac afér ako v čase, keď bol riaditeľom I. Lexa. Prispelo k tomu bezprecedentné zneužívanie tzv. kajúcnikov, ktoré sa okrem dvoch spomenutých riaditeľov SIS dotýkalo aj jej ďalších vysokopostavených funkcionárov, napr. námestníka riaditeľa Borisa Beňu a bývalého šéfa kontrarozviedky Petra Gašparoviča.

Zakončíme tým, že prezident SR podľa ústavy nie je povinný zdôvodňovať svoje rozhodnutia, aj keď sú zamietavé, hoci sa to očakáva. Vyhlásenie prezidentky, že P. Gašpara nevymenuje a komentár k tomu mal znovu ďaleko od štátnického správania. V lepšom prípade ho možno považovať za márnomyseľné trucovanie a v horšom za gesto „na hulváta“. Ak chcela prezidentka ukázať svoju silu, mohla „elegantne diplomaticky“ požiadať o nový návrh na menovanie, ak s P. Gašparom mala dôvody nesúhlasiť. Zrejme však nešlo ani o P. Gašpara, ani o SIS, ale len o márnomyseľnú zaťatosť.

Z hľadiska stavu a vývoja slovenskej politiky má „kauza“ aj ďalšie súvislosti (možno aj vláda mohla reagovať skôr, lebo ani tak sa konfliktu s prezidentkou nevyhla). Predstavuje však ďalší dôkaz fiaska pôsobenia Zuzany Čaputovej, ktorým len potvrdzuje rastúcu frustráciu z toho, že sa stala najslabšou a najneúspešnejšou osobou na poste prezidentky SR. Len kto nič nechce vidieť ani počuť, za tým nevidí jej evidentnú snahu, pokiaľ sa to ešte dá, hádzať vláde polená pod nohy a škodiť obrazu Slovenska v zahraničí.

Bokom ponecháme krik opozície, ktorý je tiež len ďalším dôkazom jej diletantstva. Vytŕča z neho aj zúfalstvo navyše spojené s tým, že ani po pol roku sa nechce zmieriť s prehrou vo voľbách. Možno sa mýlime, ale opozície sa doteraz nikto na Slovensku nikdy nepýtal na to, koho menovať za šéfa SIS.

No a nakoniec P. Gašpar spĺňa kritériá na post riaditeľa SIS zhruba rovnako ako všetci doterajší 11 riaditelia. Jeho prednosťou je však právnické vzdelanie (mali ho len dvaja z doterajších riaditeľov) a krátka služba v Policajnom zbore SR. Možno k nim pridať aj skúsenosti z „boja“ s hamranovsko-lipšicovskou klikou, čo opozícii zrejme veľmi prekáža.

Snímky: www.wikimedia.commons

(Celkovo 708 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Zúfalé ťaženie končiacej prezidentky proti vláde Roberta Fica

  • 12. apríla 2024 at 6:58
    Permalink

    Teraz neviem, kto vlastne vytvára podhubie pre bezprávny štát a neviem ani, kto sa z pozície vysokého postavenia najviac zaslúžil o príkre rozpoltenie spoločnosti.
    (Poznámka: Redakcia pozná identitu autora príspevku)

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter