Vízia Slovensko 2040: výhrady a kritika

Na začiatku septembra predstavili najvyšší funkcionári štátu dokument dokument Vízia Slovensko 2040, ktorú vypracovala skupina odborníkov pod vedením Slovenskej akadémie vied (SAV). Tento dokument v rozsahu 105 strán (aj so zdrojmi) má svoje pozitíva a niektoré časti vízie sú inšpiratívne, iné časti textu však obsahujú zbytočné množstvo všeobecných floskúl, ako aj problematických tvrdení a nedostatkov. Viaceré výhrady voči dokumentu však považujem za zásadné a v nasledujúcom texte sa budem venovať hlavne im. Svoju kritiku rozdelím do týchto desiatich bodov:

1. Otázky mieru a bezpečnosti
2. Demokracia a referendum
3. Právny štát a právna istota
4. Suverenita a právo veta
5. Predvídateľná regulácia a byrokracia
6. Odolnosť a strategická komunikácia štátu
7. Znižovanie deficitu verzus nové výdavky
8. Odvodové zaťaženie verzus dôchodcovia
9. Ochrana zdravia a zdravý život
10. Energetická a ekologická transformácia

1. Otázky vojny a mieru

Za najzávažnejší nedostatok v celom dokumente možno považovať zásadné podcenenie otázok mieru a mierového súžitia. Pojem „mier“ sa v texte objavuje jediný raz, a to ako „nový fiškálny mier medzi štátom, samosprávami, občanmi a firmami“ (s. 79). Pojem „mier“ v zmysle mieru medzi štátmi sa tam však neobjavuje ani raz, čo je nemilým prekvapením. Samozrejme, že v SR existujú politické sily, ktoré sa o otázky mieru príliš nezaujímajú, ale súčasne tu žije mnoho ľudí, pre ktorých je mier kľúčovou hodnotou. Je na škodu, že mier sa neobjavuje ani pri výpočte hodnôt pod názvom „Hodnoty, ktoré chránime“ (s. 8). Zato sa tam objavujú hodnoty ako „bezpečnosť“ alebo „odolnosť“. A hoci aj toto sú dôležité témy, nie je dôvod význam mieru takto ostentatívne ignorovať. Okrem toho ani spracovanie témy bezpečnosti na s. 40-41 predloženého dokumentu nepôsobí presvedčivo. O SR sa tam hovorí predovšetkým ako o „relevantnom spojencovi“ a tiež o našom plnení záväzkov. Vo vízii pre rok 2040 by sme však mali zdôrazniť, že ani spojenectvo so západnými mocnosťami nesmie byť dôvodom pre slovenskú účasť na protiprávnych agresiách – už nikdy žiadny ďalší Irak 2003!

Osobne som síce nečakal, že sa vo Vízii Slovensko 2040 objaví predstava o novom ústavnom práve na mier, aké by som si želal (pozri tu), ale dokument mohol zohľadniť aspoň víziu pápeža Františka I., ktorý na Slovensku videl potenciál „posolstva mieru v srdci Európy“. Mnohých z nás táto vízia inšpirovala a mohla by sa stať základom budúcej vízie celej našej krajiny: v nasledujúcich rokoch bude poslov mieru v Európe naozaj treba a SR by mala využiť svoju schopnosť rozprávať sa s rôznymi stranami vo vojenských konfliktoch. Vízii Slovensko 2040 však možno vyčítať aj to, že autori obišli riziko otvorenej vojny a uviedli: „V kontexte scenárov nepracujeme s alternatívou otvorenej, potenciálne jadrovej vojny v Európe, alebo ďalšej devastujúcej pandémie.“ Riziko vojny je však už dnes vysoké a s „plnením záväzkov“, najmä s rastúcim zbrojením, bude iba narastať. Podľa autorov ide síce o zriedkavú „divokú kartu“, ale v najbližších rokoch bude viacero konfliktov v Európe a jej okolí doslova latentných – podľa názoru mnohých z nás by preto Slovensko malo namiesto zbrojenia pre mier pracovať a usilovať sa, aby sa z EÚ nestal vojnový projekt.

2. Demokracia a referendum

Medzi výhrady voči dokumentu možno zarátať aj podceňovanie ďalších zásadných tém. Medzi ne patria otázky demokracie a referenda: pojem referendum sa vo vízii neobjavuje ani raz a pokiaľ ide o demokraciu, autori si zjavne idealizujú súčasný stav. V kapitole „Hodnotové princípy: čo chránime“ (s. 11) uvádzajú: „Slovensko je demokraciou a právnym štátom založeným na Ústave Slovenskej republiky. Podporuje demokratické procesy, ktorými sa vôľa občanov mení na rozhodnutia štátu.“ Takéto tvrdenia síce možno odvodiť z čl. 1 a 2 ústavy, v skutočnosti sa však zo Slovenska týmito ustanoveniami nestane ani demokratický ani právny štát. Veď podobné formulácie majú vo svojich ústavách aj Rusko či Bielorusko, ktoré demokratickými štátmi rozhodne nie sú. V SR sa navyše vôľa občanov obvykle nemení na rozhodnutia štátu. O podstatných veciach sa v SR rozhoduje bez ohľadu na názor občanov, či už ide o privatizáciu strategických podnikov, fungovanie zdravotníctva alebo účasť na zahraničných agresiách. A vo všeobecnosti možno povedať, že víťazi volieb až príliš rýchlo zabúdajú na to, čo sľubovali občanom pred voľbami. Naopak, mnohí z nich sa po voľbách zaujímajú hlavne o názor konkrétnych oligarchických skupín.

Rovnako závažným problémom SR je nefunkčné referendum a vo vízii pre rok 2040 by sme si mali želať jeho sfunkčnenie. V súčasnosti je referendum v ústave upravené doslova absurdne: na jedno rozhodnutie občanov ako suveréna sa požaduje účasť nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov, hoci politici, ktorí robia stovky podobných rozhodnutí, takúto účasť vo voľbách pre svoje zvolenie nepotrebujú. Známym problémom tiež je, že veľa ľudí sa na žiadnych voľbách ani referende nezúčastňuje a tak stačí, aby tí, ktorí s referendovou otázkou nesúhlasia, odhovorili od účasti svojich voličov a celé referendum bude neplatné kvôli nedostatočnej účasti. Ďalšou prekážkou pre funkčnosť referenda je, že prezident nemusí referendum vyhlásiť, a ani sa pritom obrátiť na ústavný súd – potom 350 000 ťažko zozbieraných podpisov upadne do zabudnutia. Podobne sú však nefunkčné aj ďalšie inštitúty priamej demokracie, napr. ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta. Celkovo tak platí, že hoci niektoré demokratické princípy v SR existujú, politický systém pripomína skôr oligarchický než demokratický štát. Preto by súčasťou Vízie Slovensko 2040 malo byť obnovenie demokratického štátu, a nie ochrana toho, čo tu existuje v súčasnosti – vlády oligarchie s nálepkou demokratického a právneho štátu. 

3. Právny štát a právna istota

Veľkým problémom dokumentu sú aj tvrdenia o právnom štáte. SR má v oblasti právneho štátu dlhodobo zásadné nedostatky, najmä z hľadiska princípov ako právna istota, zákonnosť, atď. Vo vízii pre rok 2040 by sme si mali želať, aby sa tieto princípy v našom právnom poriadku viac rešpektovali. Uplatňovanie princípov právneho štátu si musíme želať najmä v oblasti trestného práva – aby ľudia nekončili v prísnych podmienkach väzby na viac ako rok a potom ich prepustili bez podania obžaloby. Aby väzba neslúžila ako nástroj nátlaku na vynucovanie priznania, aby médiá nespolupracovali s orgánmi činnými trestnom konaní pri diskreditácii konkrétnych ľudí a aby informácie zo spisov neunikali k novinárom spriazneným s vyšetrovateľmi. Takisto si musíme želať, aby sa nenadužíval inštitút spolupracujúceho obvineného, zvlášť bez dôsledného preverenia výpovedí takýchto osôb. Samozrejme, okrem trestného práva treba princípy právneho štátu presadzovať aj v iných právnych odvetviach, napr. v správnom alebo ústavnom práve.  

V právnom štáte by tiež malo platiť, čo je napísané v čl. 2 ods. 3 ústavy: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané…“ V súčasnosti však nemusíte porušiť vôbec žiadny zákon, aby nasledoval prísny trest. Stačí si spomenúť na kauzu Jozefa Hambálka, ktorého zničili štátno-mocenskými prostriedkami bez toho, aby porušil zákon alebo ho za niečo odsúdil súd. Súčasný právny stav umožňuje, aby Rada EÚ občanovi SR zmrazila majetok, obmedzila slobodu pohybu, zakázala zamestnať sa, atď. Navyše, finančný prospech mu nemôžu poskytovať ani príbuzní a tak je otázne, z čoho má dotyčný vyžiť. To všetko napriek tomu, že dotknutá osoba neporušila žiadny zákon, žije v EÚ a nevyhýba sa žiadnym právnym konaniam. Do určitej miery možno rozumieť tomu, ak Rada EÚ uvalí sankcie na zahraničných oligarchov, ktorých nedokáže dostať pred riadny súd, ale podobný postup by sa nemal uplatňovať voči tým, ktorých možno bez problémov trestne stíhať. Do roku 2040 by bolo dobré zastaviť tento celoeurópsky trend sankcionovania, ktorý vedie faktickej likvidácii mnohých nepohodlných novinárov a kritikov v EÚ. Vážne problémy so slobodou prejavu či zhromažďovania však majú aj konkrétne členské štáty (pozri tu), a preto by bolo dobré, keby sme v roku 2040 mohli konštatovať, že SR sa zasadila o to, aby sa v EÚ viac rešpektovala sloboda – aspoň na tej úrovni ako začiatkom 21. storočia.

4. Suverenita a právo veta v EÚ

Medzi dôležité témy, ktorým Vízia Slovensko 2040 venuje len malú pozornosť, patrí aj problematika suverenity. Autori konštatujú, že SR je suverénny štát, nevenujú sa však výzvam voči tejto hodnote. Zásadnou témou pri vízii pre rok 2040 by bola odpoveď na otázku, či si SR zachová právo veta pri rozhodovaní v Rade EÚ. Nejde len o okrajovú záležitosť, ale o veľmi dôležitú poistku pri vážnych rozhodnutiach. Právo veta slovenskej vláde umožňuje napr. to, aby zablokovala uloženie sankcií občanovi SR, ktorý neporušil žiadny zákon a nikto ho neodsúdil. V prípade, ak by toto právo neexistovalo, hrozilo by, že slovenskí občania budú trestaní bez súhlasu slovenských orgánov. Keby sa napr. Berlín hypoteticky rozhodol, že na sankčný zoznam treba bez akýchkoľvek dôkazov zaradiť „nepohodlnú“ skupinu slovenských publicistov, Eduarda Chmelára, Daga Daniša či ďalších, tak by ich napriek protestom vlády SR mohli spojenci Nemecka kvalifikovanou väčšinou v Rade EÚ odsúdiť. A následne by to boli orgány SR, ktoré by im museli zmraziť majetok, obmedziť slobody či zbaviť ich ďalších práv. Rovnako dôležitou témou vo vízii by mala byť otázka vzťahu ústavy SR a práva EÚ, kde budeme v najbližších rokoch čeliť veľkým výzvam.

Vo vízii pre rok 2040 sa celkovo vychádza z určitého európskeho a transatlantického optimizmu, ktorý bol typický na začiatku 21. storočia. V roku 2040 však už Západ zrejme nebude takým dominantným centrom sveta, čo priznávajú aj autori vízie. Preto sa bude treba hlbšie zamýšľať aj nad vzťahmi voči iným svetovým mocnostiam – to však vo vízii chýba. Autori sa tiež odmietli zaoberať negatívnym scenárom vývoja EÚ: „V rámci scenárov tiež nepracujeme s možnosťou úplného rozpadu, zániku či vystúpenia z Európskej únie.“ (s. 19) Samozrejme, ešte pred desiatimi rokmi sa zánik EÚ javil ako nereálny, v súčasnosti sa však objavujú vážne problémy a pre rok 2040 už nie je zánik nemožným scenárom. Pred vážnymi výzvami stojí aj transatlantické partnerstvo, pričom vzťah USA a EÚ sa komplikuje. Je otázne, ako sa bude toto partnerstvo vyvíjať po odchode prezidenta Trumpa, avšak USA majú vo vzťahu k SR a väčšine iných členských štátov oveľa lepšie nástroje než NATO – dohody o obrannej spolupráci (DCA). Tie im poskytujú viac práv než dohody typu NATO SOFA a ukladajú im oveľa menej povinností. Keďže však DCA nie je dohodou v rámci NATO a SR sa pri nej vzdala viacerých svojich suverénnych práv (napr. v čl. 12 ods. 1), bolo by dobré poznať víziu tejto dohody pre rok 2040. DCA je síce naformulovaná tak, aby bola prvých desať rokov nevypovedateľná, ale po roku 2032 ju už bude možné vypovedať.

5. Predvídateľná regulácia a byrokracia

Veľmi ambiciózne ciele sa vo Vízii Slovensko 2040 objavujú pri otázke regulácie a tvorby právnych predpisov. V texte sa hovorí o „prehľadnej tvorbe právnych predpisov a inteligentnej regulácii“ či o „predvídateľnej regulácii“ (s. 78). Vízia reaguje aj na želanie po nižšej kvantite predpisov pre podnikateľov: „Štát by mal limitovať množstvo regulačných zásahov…“ (s. 53). Vábivo znie aj požiadavka „… aby verejná správa vedela pripravovať kvalitné rozhodnutia“ (s. 76). To sú všetko ambiciózne predstavy a mnohé z nich patria k „evergeenom“ právnických diskusií, pričom časť z nich už bola vyjadrená aj v zákone 400/15 Z.z. o tvorbe právnych predpisov… Ich realizácia však dlhodobo naráža na objektívne faktory. Dôvodom vysokej kvantity predpisov nie je totiž len neefektívny štát a jeho byrokracia, ale aj prudký technologický vývoj, na ktorý zákonodarca reaguje s oneskorením. V rýchlo meniacom sa svete však nastávajú i ďalšie nepredvídateľné situácie, pričom štát na ne musí reagovať rýchlo, komplexne a bez dostatočnej analýzy – stačí si spomenúť na obdobie Covid-19. Do roku 2040 určite príde k ďalším nepredvídateľným situáciám, ktorými nemusia byť len vojny a pandémie, ale aj vážne ekonomické, environmentálne či energetické problémy.  

Dôvodom nárastu regulácie a jej nízkej kvality sú však často aj požiadavky demokracie. Právnici a ekonómovia si môžu myslieť, že určitá regulácia je nesprávna alebo zbytočne nákladná, politici by ju však mali i tak presadzovať. Často je totiž výsledkom predvolebných sľubov a tie by sa mali po voľbách plniť, aj keď s nimi odborníci nesúhlasia. Doteraz sa na Slovensku síce predvolebné sľuby príliš neplnili, ale nebolo by zlé, keby sa to do roku 2040 zmenilo. Treba tiež dodať, že predvídateľná a kvalitná regulácia či znižovanie regulačných zásahov nie sú pri predloženej vízii pravdepodobné, pretože sami autori navrhujú množstvo komplexných reforiem s nejasným koncom. Týka sa to rôznych sektorov, od energetickej až po od technologickú transformáciu. Zásadné zmeny sa tiež týkajú zdravotnej starostlivosti, verejnej správy, daní či ďalších regulačne náročných oblastí. Všetky dané reformy si budú vyžadovať nové predpisy, pričom sa dá predpokladať, že ich nedostatky sa odhalia až pri skúmaní následkov. To zasa povedie k  opakovanej novelizácii a výsledkom určite nebude predvídateľnosť ani znižovanie množstva regulácie. Veľmi podobné to bude aj s byrokraciou. Keďže sa vo vízii očakáva mnoho zmien a prerozdeľovania prostriedkov, dá sa predpokladať aj nárast administratívnej záťaže. To platí napr. pre požiadavku na lepšiu adresnosť sociálnej politiky a jej prepojenie s trhom práce (s. 13). V prípade adresnosti totiž treba viac úradníkov, ktorí rozhodnú o tom, či žiadateľ splnil stanovené podmienky.  

6. Odolnosť a strategická komunikácia štátu

Súčasťou vízie pre rok 2040 je aj téma odolnosti, strategickej komunikácie štátu či hybridných hrozieb. Vízia sa v tejto súvislosti snaží ubezpečiť, že sa budú dodržiavať princípy demokracie, právneho štátu a že „strategická komunikácia bude oddelená od politickej propagácie“ (s. 81). Súčasne sa však uvádza, že „Strategická komunikácia štátu bude pravdivá, rýchla a dôveryhodná“. Lenže predstava, že strategická komunikácia štátu bude pravdivá, je po minulých skúsenostiach nepresvedčivá. A v tejto veci pravidelne zlyhávali aj verejnoprávne médiá. Netreba sa vracať do dôb socializmu, ani do časov, keď štátna moc šírila lož o zbraniach hromadného ničenia v Iraku 2003, ale stačí si spomenúť, akým fiaskom skončila strategická komunikácia štátu v rokoch 2020-2023. Strategickej komunikácie sa vtedy ujali fanatici, ktorí sa správali arogantne a autoritársky. Zvlášť nebezpečných excesov sa dopustila polícia, ktorá sama šírila dezinformácie, vyzývala na porušovanie práv dôchodcov, označovala niektorých občanov SR za kolaborantov či za ovce, udeľovala im „Cenu hanby“ či „Cenu pre koňovho brata“ a za polemiku voči strategickej komunikácii na Facebooku sa vyhrážala „návštevou“ – pozri tu.

Domnievam sa, že namiesto šírenia „pravdy“ by mal štát poskytovať priestor pre pluralitu názorov. Treba sa zmieriť s tým, že na mnohé témy nebude existovať jednotný názor a pravdu musíme hľadať v diskusii. Odolnosti Slovenska a dôveryhodnosti komunikácie štátu by miesto šírenia pravdy prispelo to, keby občania získali pocit, že sa im „pravda“ nevnucuje, ale ponúka sa priestor pre tvorbu vlastného názoru na základe pluralitných informácií. Treba oceniť, že vo vízii sa uvádza: „Štát nebude zamieňať koordinované manipulatívne alebo nepriateľské pôsobenie za bežnú pluralitu názorov.“ Štát by si však mal do roku 2040 ujasniť i to, aký je jeho vzťah k cenzúre. Faktom je, že ústava cenzúru zakazuje (čl. 26 ods. 3), ale ústavný zákon č. 227/02 Z.z. ju otvorene pripúšťa (čl. 3 ods. 3). A to úplne opomeniem cenzorské praktiky vykonávané pod iným názvom či autocenzúru, ktorá je dnes medzi občanmi SR veľmi rozšírená. Nepresvedčivo znie i nasledovná predstava vo vízii: „Občianska spoločnosť by mala byť jedným zo základov súdržnej spoločnosti na Slovensku.“ (s. 50) To je opäť neprimeraná predstava, pretože práve občianska spoločnosť musí byť rôznorodá a ponúkať priestor aj pre najostrejších oponentov, pre Dúhový Pride i pre Pochod za rodinu. Ich spory v rámci občianskej spoločnosti však zrejme nepovedú k súdržnejšiemu Slovensku…

7. Znižovanie deficitu verzus nové výdavky

Výhradou voči vízii je aj existencia niekoľkých vnútorných rozporov. V dokumente sa uvádza, že „… do roku 2040 bude pokles verejného dlhu pod 50 % hrubého domáceho produktu.“ (s. 53) Samozrejme, takýto pokles verejného dlhu si treba želať, je však málo reálny a úspechom by bolo už aj zastavenie ďalšieho nárastu. Zásadným problémom ale je, že vízia súčasne so znižovaním dlhu sľubuje obrovské výdavky a investície. Ako bolo uvedené, v kapitole o ochrane Slovenska autori požadujú „dôsledné plnenie prijatých záväzkov“, aby bolo „relevantným spojencom“. A hoci to nehovoria priamo, takto vlastne požadujú, aby SR vydávala na obranu 5 % HDP ročne. Slovenský HDP predstavoval v roku 2025 asi 136,8 miliardy eur, zatiaľ čo príjmy štátneho rozpočtu asi 27,25 miliardy. Pri takomto pomere by výdavky na obranu každoročne spotrebovali asi štvrtinu príjmov štátneho rozpočtu. Pamätajme, že dokonca aj v Nemecku v roku 2025 kvôli rastu výdavkov na zbrojenie zrušili tzv. dlhovú brzdu. Vízia pre rok 2040 ale očakáva značné výdavky i do iných oblastí: do vedy a výskumu, vrátane náboru vysokokvalifikovaných akademikov zo zahraničia (s. 59), rozvoj konkurencieschopného poľnohospodárstva (s. 71), dostupné a kvalitné riešenia na trhu s bývaním pre rôzne sociálne skupiny (s. 47), dostupnosť služieb starostlivosti o deti (s. 49), atď. Predložená vízia tiež požaduje masívne investície do energetiky, menej závislej od fosílnych zdrojov, ako aj do ochrany životného prostredia, digitálnej transformácie, zdravotnej či sociálnej starostlivosti. Vízia sa tak trochu mení na utópiu, kde bude dosť peňazí pre všetko a súčasne sa bude znižovať deficit verejných financií…

Samozrejme, že väčšina z vyššie zmienených výdavkov by mohla byť zmysluplná, ale pri znižovaní deficitu určite vznikne problém s financovaním. Jednou z ciest na zabezpečenie množstva zdrojov pre podobné zámery by bolo zvyšovanie daňových príjmov. Vo vízii sa však hovorí len o zmene daňového zaťaženia: „Programovo by sa malo znižovať daňovo-odvodové zaťaženie práce,“ pričom sa počíta s „presunom záťaže na majetkové, nepriame či environmentálne dane.“ (s. 53) Autori síce neuviedli presne, akú zmenu sadzieb jednotlivých daní očakávajú, ale z viacerých formulácií sa možno domnievať, že chceli daňový mix zmeniť preto, aby nepriame či environmentálne dane nahradili výpadky príjmov pri znižovaní priamych daní. Zrejme si tiež uvedomovali, že zvyšovanie nepriamych daní, najmä DPH či nové environmentálne dane povedú k zdražovaniu, ktoré veľmi skomplikuje sľubovaný „dôstojný život“ občanov. Vo vízii pre rok 2040 by však bolo vhodné riešiť aj otázku tzv. daňových rajov, ktoré využívajú mnohí slovenskí podnikatelia. Podobne sa treba zaoberať aj subjektmi, ktoré na Slovensku vytvárajú obrovské zisky, daňové bremeno však takmer vôbec nezdieľajú, ako napr. kybernetické monopoly. Vo Vízii Slovensko 2040 by sa naša vláda mala zasadzovať za spravodlivejšie zdaňovanie týchto príjmov, a to nielen na národnej úrovni.

8. Odvodové zaťaženie verzus dôchodcovia

V dokumente sa okrem znižovania daní spomína zníženie odvodového zaťaženia práce na „konkurencieschopnú úroveň“, a to až na úroveň mediánu EÚ či dokonca OECD (s. 53). Medián v prípade OECD je ešte nižší, pretože ho „vylepšujú“ aj málo sociálne krajiny Latinskej Ameriky. Podobný krok by však pre Slovensko znamenal veľmi podstatný výpadok príjmov pre Sociálnu poisťovňu, ktorá má problémy už kvôli tzv. druhému pilieru dôchodkového sporenia. Určite sa treba pýtať, ako sa by sa dal výpadok pri znížení odvodového zaťaženia nahradiť. Pre rok 2040 však bude táto otázka aktuálna aj z iných dôvodov. Umelá inteligencia postupne nahradí celé skupiny ekonómov, právnikov, analytikov a ďalších profesií, ktoré vykonávajú viac alebo menej rutinnú intelektuálnu činnosť. Títo ľudia však predstavujú dôležitú súčasť strednej vrstvy a ich odvody budú v sociálnom systéme chýbať. Lenže stroje, ktoré daných profesionálov nahradia, žiadne odvody platiť nebudú. Preto sa treba do budúcna zamyslieť, či práve tu netreba hľadať nové zdroje pre sociálny systém. Otázka odvodov z práce strojov bude v roku 2040 určite aktuálna. Keby sa totiž odvodové zaťaženie odtrhlo od ľudskej práce, bola by to čiastočná odpoveď aj na problém starnúcej populácie. Odvodmi sa potom bude zaťažovať nielen klesajúci počet pracujúcich, ale aj bohatstvo, ktoré rastie bez ohľadu na nízku natalitu.

O nových príjmoch treba hovoriť i preto, lebo Vízia Slovensko 2040 predpokladá obrovský nárast rôznych výdavkov v systéme sociálneho zabezpečenia a na tie by nestačili ani súčasné zdroje zo sociálneho a zdravotného poistenia. Vízia očakáva rozvoj systému sociálnych dávok a sociálnych služieb (s. 45), zvýšenie dostupnosti služieb dlhodobej starostlivosti (s. 45), dostupnú paliatívnu a hospicovú starostlivosť, kvalitnú rehabilitáciu (s. 47), atď. Napriek týmto prísľubom sa však na dôchodcov pozerá hlavne ako na záťaž: z hľadiska starnúcej populácie, nákladov na zdravotnú či sociálnu starostlivosť a pod. Samotný pojem dôchodca, resp. dôchodkyňa sa v texte objavuje iba raz, aj to v zhrnutí (s. 7). Vo vízii pre rok 2040 by sa však na dôchodcov mohlo viac pozerať aj ako na stabilizujúci prvok spoločnosti, teda na ľudí, ktorí tak ľahko nepodľahnú nejakej novej ideologickej módnej vlne. Okrem toho, ide o ľudí, ktorí sú zdrojom cenných skúsenosti pre mladších spoluobčanov. Dôchodcovia im môžu sprostredkovať tradície a hodnoty a tým vytvárať určité kontinuum súdržnosti, ktoré sa stáva prínosom práve v neistých a nestabilných časoch. Opomenúť nemožno ani fakt, že dôchodcovia majú i časový priestor pre rôzne dobrovoľnícke aktivity. Aj o týchto úlohách dôchodcov mohla byť vízia pre rok 2040.  

9. Ochrana zdravia a zdravý život

Svoju predstavu o ochrane zdravia a zdravého života pre rok 2040 predložili autori najmä na s. 47 – 49. Ich vízia si však už prvý pohľad vyžaduje obrovské zdroje. Lenže v situácii, keď sa má zbrojiť a súčasne znižovať verejný dlh, nemusí byť dostatok zdrojov pre sľubované zámery: ani pre dostupnú paliatívnu a hospicovú starostlivosť, ani pre dostupnú ambulantnú starostlivosť, ani pre iné zámery v tejto oblasti. Ťažko zrealizovateľný bude aj cieľ „personalizovanej medicíny“: tá si totiž od lekára vyžaduje oveľa viac času na spoznanie konkrétneho pacienta. Súčasná schématická liečba je z veľkej časti výsledkom priveľkého počtu pacientov v ambulancii. Pri „personalizovanej medicíne“ by tiež bolo potrebné odmietnuť tlak na „efektívnosť“: s výrazne menším počtom pacientov totiž lekár menej „naboduje“. Z vízie 2040 však nie je jasné, ako sa má v roku 2040 pristupovať k „efektívnosti“, ktorú dnes presadzujú zdravotné poisťovne. Náročné bude aj zabezpečenie kvalitnejšej prevencie a manažmentu rizikových faktorov v malých obciach či dokonca v osadách. Ďalšou príťažlivou ideou vo vízii je: „… aby pacient už neblúdil medzi ambulanciami, nemocnicami a sociálnymi službami.“ Odstránenie chaosu v zdravotníctve je skutočne želaný cieľ, na jeho dosiahnutie však neexistuje známy recept. Preto by mali autori vízie trochu viac odhaliť, ako to chcú dosiahnuť: či si pre rok 2040 želajú viac centralizácie a chcú sa priblížiť k systému zdravotnej starostlivosti spred roku 1989, či chcú zachovať stav, v ktorom dominuje súkromný sektor alebo aké konkrétne predstavy majú do roku 2040.  

Samozrejme, vízia predkladá zaujímavé návrhy aj o tom, ako predchádzať chorobám, napr. požiadavku na zdravú stravu (s. 36). V populácii však často vôbec nejde o neochotu jesť zdravé potraviny, ale skôr o nemožnosť ich kúpy. Mnohí dôchodcovia, z hľadiska zdravia zraniteľná skupina, by si radi kúpili kvalitné potraviny, čerstvú zeleninu, ryby, atď., jednoducho však na to nemajú. Podobne aj myšlienka pravidelného pohybu a športu (s. 36-37) je v zásade dobrá, ale treba si uvedomiť, ako veľmi narástli v posledných rokoch náklady na pohyb, napr. na nájom školských telocviční. Samosprávy v tom vidia dobrý zdroj príjmov, pre mnohých sa tým ale dostupnosť pohybu obmedzuje. Pokiaľ ide o zodpovednosť za vlastné zdravie (s. 37), bolo by zasa dobré poznať, aké následky by pre občanov vyplývali za nedodržanie povinnosti chrániť vlastné zdravie. Rozumné by bolo investovať aj do duševného zdravia (s. 37), pri predstave o dostupnej ambulantnej starostlivosti v roku 2040 si však stačí uvedomiť, ako dlho sa dnes čaká na termín u psychiatra. Aj dosiahnutie naposledy menovaných cieľov by bolo očividne nákladné. Lenže v zdravotníctve, kde dnes existuje všeobecný chaos a obrovský investičný dlh, by bolo v roku 2040 úspechom i oveľa menej než vo svojej vízii vyjadrujú autori dokumentu.

10. Energetická a ekologická transformácia

Na záver aspoň v náznakoch spomeniem veľmi široký komplex tém, ktorý súvisí s otázkami ochrany životného prostredia, dopravy a energetiky. V texte sa spomínajú zaujímavé návrhy: podpora nových jadrových zdrojov (s. 66), rozvoj batériových úložísk, (s. 66), riešenie sociálnej otázky dostupnosti energií (s. 66), efektívnejšie a úspornejšie riešenia pri vykurovaní (s. 67), atď. Ďalej sa spomína prechod k uhlíkovo neutrálnemu priemyslu (s. 68), opätovné používanie a recyklácia (s. 68), investície do vodárenskej infraštruktúry (s. 69) atď. Vo vízii sa ale uvádza i toto: „Do roku 2040 znížia priemysel a služby vďaka investíciám a inováciám svoju závislosť od primárnych zdrojov, ako sú ropa, plyn, kovy a prvky vzácnych zemín.“ (s. 68). Tento cieľ je určite pozitívny, ale znižovanie závislosti od ropy a plynu sa môže ukázať ako podstatne zložitejšie než vo vízii. Aj v súčasnosti sa v EÚ objavuje snaha o zmiernenie niektorých požiadaviek tzv. Green Dealu a nemecký automobilový priemysel chápe, že v oblasti spaľovacích motorov má lepšie možnosti konkurovať s čínskymi výrobcami než v oblasti elektromobilov.

Navyše, hoci sa momentálne zdá energetická spolupráca EÚ a Ruska ako neperspektívna, v roku 2040 môže všetko vyzerať úplne inak. Kto by si napr. pred 14 rokmi predstavil, že EÚ preruší energetickú spoluprácu s Ruskom a že vybuchne plynovod Nord Stream 2? Je pritom celkom pravdepodobné, že v Nemecku a vo a Francúzsku sa do roku 2040 dostanú k moci politici, ktorí budú presadzovať inú politiku voči Rusku a zasadia sa aj o zrušenie sankcií v oblasti energetiky. Môže sa tiež stať, že plynovodu Nord Stream sa zmocnia americké firmy, ktoré budú chcieť obnoviť dodávky ruského plynu do Európy práve cez túto infraštruktúru. Tiež je možné, že v najbližších rokoch skončí vojna a obnoví sa aj možnosť dodávok plynu cez Ukrajinu. Na tieto možnosti by malo byť Slovensko pripravené už pred rokom 2040. Slovensko je totiž krajinou s mimoriadne vysokou plynofikáciou a prístup k zemnému plynu má okolo 94 % obyvateľov. Práve preto by bolo potrebné zamyslieť sa aj nad možnosťou zachovať tento potenciál. Ideálne by bolo, keby sa Slovensko do roku 2040 aktívne pokúšalo o čo i len čiastočné obnovenie tranzitu ruského plynu.   

Vo vízii sa ďalej uvádza: „Narastie podiel elektromobility a ďalších nízkoemisných vozidiel, bude tiež potrebné rozvíjať všetky formy zdieľanej mobility.“ A pre nákladnú dopravu: „Ťažisko sa presunie k multimodálnej preprave, ktorá kombinuje viaceré druhy dopravy, s cieľom realizovať čo najväčší podiel prepravy po železnici.“ (s. 70) Nie je to však tak dávno, čo sa znižoval počet vlakových spojení, pričom kvôli efektivite sa množstvo dopravy presúvalo k viac k automobilom. Mnohé železnice sú v SR zásadným spôsobom zanedbané a na ich stav sa sťažovali aj súkromné železničné spoločnosti zo zahraničia. V súvislosti s elektrifikáciou dopravy by mohol byť perspektívny aj projekt metra v Bratislave, pretože ide o zaujímavý spôsob, ako obmedziť automobilovú dopravu v meste. Žiaľ, opäť by išlo o veľké výdavky, hoci paradoxne, toto metro sa začalo stavať ešte za socializmu, i keď sa po roku 1989 nedokončilo. Podobne ako mnoho iných projektov z minulosti, na čele s diaľnicou Bratislava – Košice. Možno snáď len dúfať, že ekologické a energetické inovácie, ktoré sa do roku 2040 rozbehnú, nebudú iba dočasným módnym trendom, ktorý neskôr ustúpi iným predstavám a víziám.

Záver: Ako ďalej?

Samozrejme, v rámci tohto článku by bolo možné uviesť výhrady i pri ďalších témach, napr. pri výskume a vzdelávaní alebo pri produktivite ekonomiky, na záver však stačí iba konštatovať, že Vízia Slovensko 2040 zanecháva viacero otvorených otázok. Hlavnou otázkou je, čo daným dokumentom vládna koalícia vlastne sleduje. Nejde totiž o víziu, ktorá by dokázala zjednotiť Slovensko a najmä voliči vládnych strán sa ňou môžu cítiť oprávnene dotknutí – toto nie je vízia politiky, na ktorú dávali v roku 2023 mandát. Ak už túto víziu vládna koalícia nedokáže odmietnuť, nemala by ju ani schvaľovať. Určitým riešením by bolo, aby ju predložila do referenda. Uvedomujem si síce nedostatky inštitútu referenda v SR, ale keby sa konalo v deň nasledujúcich parlamentných volieb, mohlo by to aspoň trochu zvýšiť participáciu občanov či znížiť náklady. A dokonca aj v prípade nedostatočnej účasti by výsledok orientačne ukázal, nakoľko sú občania danej vízii naklonení.