Revolúcia zhora (ďalšia)

Zamyslenie nad knihou Vek kapitalizmu dohľadu

Medzi šibeničnými básňami Christiana Morgensterna, nemeckého básnika z prelomu 19. a 20. storočia ma zaujala krátka báseň pod názvom Medzi časmi. Pripomeniem ju v českom preklade:
Jednou perfekt a imperfekt
pili sekt
Na budoucnost připili si
(nic už není jako kdysi)

Souslednost a přítomnost
měli dost!
(Preklad Ján Janota, Jana Pokojová)

Dnes 72-ročná Shoshana Zuboffová, ktorá je potomkom ukrajinských utečencov z roku 1908 z Kyjeva do Spojených štátov, napísala knihu Vek kapitalizmu dohľadu (v češtine vyšla pod názvom Věk sledovacího kapitalismu). Bola to aj jej výprava z prvej moderny do druhej, po ktorej nám predstavuje tretiu moderna. Podobne ako náš priateľ Ján Keller. Jej rodičia prežili život v dobe priemyslu a Shoshana dospela už v 70. rokoch 20. storočia v tekutej modernite, ako ju pomenoval poľský sociológ Zygmunt Bauman. Bola to doba, keď sa modernizované sociálno drobí a rozpadá. Indivíduum už nemá byť viazané k druhým a k celku žiadnymi pevnejšími putami, má sa o seba postarať samo vo svojom úspechu i neúspechu. Spoločnosť ako keby strácala pevnejšie obrysy a začínala sa podobať akýmsi rozvlneným tekutým pieskom (Keller, Dějiny klasické sociologie, 15).

Dopady tejto zmeny pociťujeme doteraz. Začala sa naftovou krízou v 70. rokoch. Napriek slovám o kolektivizme v nej mimoriadne vzrástol individualizmus. Najmä rozvinutý sociálny štát ponúkol nebývalý priestor pre jeho rast. Zuboffová to považuje za existenciálny rozpor druhej moderny. Individualizácia nás prinútila hľadať zdroje, ktoré potrebujeme k zabezpečeniu efektívneho života, ale na každom kroku musíme bojovať s ekonomikou a politikou, z pohľadu ktorých sme obyčajné nuly. Žijeme s vedomím, že naše životy majú jedinečnú hodnotu, ale správajú sa k nám, ako by sme boli neviditeľní. Najhlbším rozporom našej doby podľa Baumana je priepasť medzi sebapresadením a schopnosťou ovládať spoločenskú situáciu, ktorá takéto sebapresadenie umožňuje. Z tejto priepasti vychádzajú najjedovatejšie výpary, ktoré zamorujú životy dnešných ľudí (Zuboffová, 65). Práve tu musí sa začať každá nová kapitola v stáročných dejinách ľudskej emancipácie. Môže nestabilta druhej moderny ustúpiť novej syntéze? My očakávame socializmus, Zuboffová vek kapitalizmu dohľadu. Na túto cestu sa kedysi vydal Apple a chvíľu sa zdalo, že jeho spojenie kapitalizmu a digitálnych technológií by mohlo viesť smerom k tretej moderne, ku kapitalizmu dohľadu.

Nový ekonomický poriadok

Kapitalizmus dohľadu formuje nový ekonomický poriadok, tvrdí Shoshana Zuboffová. Po Snowdenovi a Assangeovi vieme, že téma sa netýka iba zhromažďovania informácií, ale že ide o zhromažďovanie dát, ktoré veľké technologické spoločnosti ako Google a Facebook využívajú na to, aby predvídali naše správanie a zároveň ovplyvňovali a korigovali. Stávame sa materiálom, ktorý kapitalizmus dohľadu mení na dáta, informačné údaje. Niektoré z nich sa využívajú na zlepšenie produktov či služieb a zo zvyšku sa stáva súkromne vlastnený behaviorálny prebytok. Dáta obsahujú našu polohu, vek, profesiu, životný štýl, zvyky a množstvo osobných a profesijných preferencií. Spoločnosť, v ktorej sme sa ocitli, má jedno slovo – horor. Spočiatku to vyzeralo, že prichádza významná ekonomická mutácia. V nadšení a závislosti sa zabúdalo, že sily kapitálu v reálnom svete ekonomiky sa prihlásili k vlastníckym právam na digitálnu sféru. V roku 2007 Mark Zuckerberg prehlásil, že súkromie už nie je spoločenská norma (Zuboffová, 67). Objav on-line zmlúv bol ríšou zázrakov. Posvätné pojmy ako „dohoda”, „sľub”, od dôb antiky zásadné pre vývoj inštitúcie zmluvy, degenerovali na čarovný signál, ktorý len naznačuje, že firma, ktorá používa štandardizovaný formulár zmluvy, si chce príjemcu zmluvy zaviazať. Je to jednostranné uchvátenie práv bez súhlasu užívateľa. Ak chce príjemca služby uskutočniť transakciu s firmou, musí vstúpiť do právneho vesmíru, ktorý vymyslela. Práve vtedy, keď sa objavil behaviorálny prebytok (obrovská masa informácií, dát, údajov), ktorý priniesol nekonečný regres podmienok vyvlastňovania.

Kapitalizmus dohľadu je systém, ktorý zbiera osobné dáta užívateľov, aby získal informácie o ich správaní a následnou analýzou týchto informácií vytvára „behaviorálnu predikciu” (predstavu, ako sa bude užívateľ správať), ktorú potom využíva na nadobudnutie zisku. Vytvorili nadbytok dát, ktorý má tento čarovný názov: „behaviorálny prebytok”. Čo nasledovalo?

Forma kapitalizmu, o ktorej píše Zuboffová, sa nezrieka zavedených kapitalistických „zákonov” (konkurencieschopná výroba, produktivita a rast), ale predošlá dynamika funguje v kontexte novej logiky akumulácie. Pre potrebný rozvoj prostriedkov modifikácie správania ako „výrobný prostriedok” využíva strojovú inteligenciu v komplexnejšom systéme činností, vďaka čomu vzniká rámec pre nebývalú inštrumentalistickú moc a jej spoločenské dôsledky. Začalo sa to optimisticky, invenciou spoločnosti Google. Bolo to v roku 2002, keď kapitalizmus dohľadu zapustil korene. Náhodou išlo o zhodnocovanie „behaiorálneho prebytku” (ľudského správania vo forme dát). Dátové protokoly zistili, že medzi najčastejšie vyhľadavanými otázkami na Googli bolo spojenie „dievčenského mena Carol Bradyovej”. Táto televízna postava zo 70. rokov sa stala otázkou v televíznom programe, známom aj u nás „Chcete byť milionár?“ (vlastne to všetko funguje doteraz, nielen reality show, ale aj ďalšie napodobeniny). Pri tejto otázke server Google zaplavila vlna otázok. Úložisko týchto dát sa stalo prediktívnou silou a informačný kapitalizmus sa stal lukratívnym projektom dohľadu (Zuboffová, 99). Potom nasledovala inštitucionalizácia neobvyklej štruktúry správy a riadenia. Google začal vytvárať dynastickú líniu firmy. To prebehlo v roku 2011 a šéfovia Googlu Page a Brin vytvorili novú akcionársku štruktúru akcií s tromi triedami akcií A a B, ku ktorým pridali tretiu akciu „C” bez hlasovacích práv. Oklieštené akcie „C” zabezpečujú, že si Page a Brin udržia kontrolu do ďalekej budúcnosti. V roku 2017 už ovládali 83 % akcií triedy so superhlasovacím právom, čo znamenalo 51 % hlasovacích práv. Tento ich prístup začali napodobňovať mnohí zakladatelia firiem v Silicon Valley. Najvýraznejšie to bolo vidieť na Facebooku. Zuckebergovi pomohli akcie triedy „C” bez hlasovacieho práva upevniť osobnú kontrolu, i keď neskôr ju pod tlakom investorov stiahol.

Prehlásenie, stvorené z ničoho

Na tomto mieste Zuboffová cituje Hannah Arendtovú, ktorá skúmala export kapitálu britských kapitalistov do Ázie a Afriky v polovici 19. storočia a skonštatovala, že v zaostalých regiónoch bez priemyslu a politických organizácií, kde malo násilie viac voľnosti, než v ktorejkoľvek západnej krajine, mohli takzvané zákony kapitalizmu vytvárať realitu (Zuboffová, 129). Filozof jazyka John Searle vysvetlil pojem deklarácia ako konkrétny spôsob reči a konania, ktorý z ničoho vytvára fakty a ustanovuje novú skutočnosť z „ničoho”. Deklarácia opisuje svet, ako by žiaduce zmeny už boli pravdou. „Niečo uskutočňujeme tým, že sa tvárime, že to existuje”, napísal Searle (podľa Zuboffovej, 212). Niekoľko storočí pred Googlom to urobili s Amerikou španielski conquistadori. Google prišiel s prehlásením, stvoreným z ničoho. V ňom hlásané skutočnosti sa očakávali (po vyvlastňovaní firiem). Z tejto invázie  a dobytia, ktoré sa v prehlásení skrývali, boli zakladatelia Googlu, jeho fanúšikovia a oddaná tlač vo vytržení (podobne ako ESET a Denník N u nás).  Deklaráciu tvorí šesť prehlásení:
– Ľudskú skúsenosť prehlasujeme za surovinu, ktorá je voľne k dispozícii. Na základe tohto tvrdenia môžeme ignorovať ohľady na práva jednotlivcov, ich záujmy, informovanosť, či porozumenie.
– Na základe nášho tvrdenia si osobujeme právo previesť skúsenosť na behaviorálne dáta.
– Naše právo brať – nám na základe nášho nároku na voľné suroviny – priznáva právo vlastniť behaviorálne dáta, odvodené z ľudských skúseností.
– Naše práva brať a vlastniť nám priznávajú právo vedieť, ktoré údaje zverejňovať.
– Naše práva brať, vlastniť a vedieť nám priznávajú právo rozhodovať o tom, ako svoje poznatky využijeme.
– Naše práva brať, vlastniť, vedieť a rozhodovať nám priznávajú práva na podmienky, ktoré nám naše práva brať, vlastniť, vedieť a rozhodovať zachovajú.

Vek kapitalizmu dohľadu bol touto „deklaráciou” slávnostne prehlásený a začalo obdobie dobývania (Zuboffová, 216). Potom nasledovalo hľadanie možností, ako vyťažovať dáta pre nositeľné technológie (napríklad výskumným laboratóriom Massachusettského technologického inštitútu MIT Media Lab), kam patrí napríklad aj streamovanie etc. prakticky až po digitálnu vševedúcnosť.

Moc nespútaná demokraciou

Najkontroverznejšou a najvplyvnejšou osobnosťou americkej psychológie ako vedy o ľudskom správaní bol B. F. Skinner (1904 – 1990). Väčšinu kariéry strávil na katedre psychlógie Harvardskej univerzity. Zuboffová ho poznala osobne a podľa jej slov viedla s ním dôverné debaty. Behaviorizmus vyvolával a vyvoláva rozhorčenie, Zuboffovú ale zaujal vedecký pohľad behavioristov na pojem „iné”. Vedeckému výskumu sa ľudské správanie poddá iba vtedy, až sa psychológovia naučia pozerať na ľudí ako na iné. Týmto novým pohľadom je predstava ľudskej bytosti ako organizmu. Znovu sa ľudská bytosť premýšľa ako „ono”, „druhí”, “oni”. Organizmus medzi organizmami, ako dážďovky, šalát, či piadivka. Sloboda v konaní bola pre Skinnera tým, čím je pre fyziku náhoda (Zuboffová, 418). Poznanie nás neoslobodzuje, ale skôr nás zbavuje ilúzie slobody. Tu je teda v kocke ukážka toho, čo sa skrýva za jednýn z najpoužívanejších termínov dneška, inakosť. Príklady nemusím uvádzať.

Skinnerovu predstavu o spoločnosti dnes uskutočňujú a realizujú veľké dáta, všadeprítomné digitálne zariadenia, vyššia matematika, rozsiahle teórie, množstvo uznávaných autorov, inštitucionálna legitimita, štedré financovanie a vysoko postavení priatelia v korporáciách bez toho, aby vyvolali celosvetovú odozvu a morálny odpor… Toto je svedectvom (Skinnerovej) vízie spoločnosti 21. storočia, uskutočňovanej prostriedkami, ktoré Skinner nemal k  dispozícii.

Akumulácia slobody a vedenia v spojení s nedostatkom organických vzťahov medzi ľuďmi vytvára pre „kapitalizmus dohľadu” orientáciu na koletív, ktorý sa líši od počiatkov kapitalizmu a našlo vyústenie v neoliberalizme. Je to nova forma kolektivizmu, v ktorom  „kolektívna kolónia”, nie je sústredená štátom, ale trhom. Kolónia napodobňuje „štát termitov”. Veľkňazi neoliberalizmu praktizujú aplikované umenie radikálnej ľahostajnosti, čo je v podstate asociálny spôsob poznania. Hayek v roku 1978 to vyznal takto: „Ovlyvňujem verejnú mienku. Neverím ani, že zmena zákona bude k niečomu dobrá, než sa zmení verejná mienka… hlavná vec je zmeniť názor.“ To isté si myslí aj Milton Friedman (podľa Zuboffovej, 589).

Keďže v tomto svete je sloboda náhoda, človeku, ktorý prijíma vedecký názor, že ľudská spoločnosť je skupina organizmov, pripadá návrh rozdeľovať ju do tried absurdný. Zuboffová sa obáva ťažkostí s modernými koncepciami behaviorizmu nie preto, že sa mýlia, ale preto, že by sa   pravdou modernej spoločnosti mohli stať. Sľubný rozmach ľudskej činnosti môže skončiť najvražednejšou, najsterilnejšou pasivitou, akú kedy dejiny poznali (Zuboffová, 438). To bola aj myšlienka Hannah Arendtovej, nemeckej filozofky, autorky knihy Pôvod totalitarizmu, ktorú Zuboffová citovala.

V kapitalizme dohľadu sme dátami v informačnej spoločnosti. Ironicky vyznieva ponuka tohoto nového veku: Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb, ibaže nie podľa mojich potrieb, ale našej ponuky. Navyše ťažko sa zbaviť predstavy, že kapitalizmus dohľadu nie je geopolitikou. Potom to vysvetľuje všetko.

Moc nespútaná demokraciou môže viesť k zúfalstvu a k vyhnanstvu. Preto sa Zuboffová vracia k Thomasovi Paineovi, ktorý vyzval každú generáciu, aby presadzovala svoju vôľu, akonáhle sa nelegitímne sily zmocnia budúcnosti a my sa ocitneme vo vleku osudu, ktorý sme si nevybrali. Ak je súčasná, či akákoľvek iná generácia ochotná podrobiť sa otroctvu, neznižuje to právo nasledujúcej generácie na slobodu: krivdy nemajú zákonný dôvod. V Právach človeka odmietol dedičný a monarchický systém, obhajoval suverenitu ľudu a občianske práva. Odmietol myšlienku minimálneho štátu a obhajoval program sociálne zodpovedného štátu. Odporučil, aby štát financoval podporu nezamestnaných, starobné dôchodky, národný systém sociálnej podpory, materské príspevky, príspevky pre siroty, navrhol progresívnu daň z majetku, obhajoval redistribučné zdanenie. Paine, odporca cenzúry a zbavenia politických práv žien, nepriateľ fanatizmu, zástanca tolerancie, zomrel v zabudnutí v Spojených štátoch…

Napokon som si spomenul na priateľa Egona Bondyho: „A keby aj nedošlo k III. svetovej vojne, bude dosť podnetov pre to, aby sa aj v krajinách I. sveta stále viac stávala z buržoáznej demokracie fraška a zásterka totalitarizmu so všetkými jeho ohavnosťami, počínajúc monopolným ohlupovaním obyvateľstva – pretože toto ohlupovanie je najstrašnejšou zbraňou vládnucej triedy nového typu: nikdy doteraz v dejinách nebola premyslenejšia a postavená na vedeckých základoch.“ (Neusporiadaná samovrava, 58). Bondy neveril nádeji, že by problém dokázali vyriešiť chartisti.

Literatúra
Bondy, E. Neusporiadaná samovravaL. Marek Brno 2002.
Morgenstern, Ch.: 77 šibeníc. Vyšehrad. Praha 2020.
Paine, T.: Práva človeka. Vydavateľstvo Osveta. Bratislava 1959.
Zuboffová, Sh.: Věk kapitalismu dohledu. Boj o budoucnost lidstva u nové hranice moci.  Nakladatelství ARGO, Ediční řada CROSSOVER. Praha 2022.

Ilustračné snímky: www.pixabay.com

(Celkovo 403 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter