Pre vojenský pakt je 77 rokov tiež úctyhodný vek, ale tento rok sa výročie príliš nespomínalo. Za čas od podpisu Severoatlantickej zmluvy 4. apríla 1949 sa z NATO stalo silné medzivládne bezpečnostné spojenectvo. Pateticky sa o ňom hovorí ako o Aliancii a zdôrazňuje sa, že svojim členom poskytuje výhody kolektívnej bezpečnosti. Vôbec však nemá tú nablýskanú podobu, ktorú šíria fundamentálni „natoidi“. A v posledných rokoch pakt potrebuje veľa, veľmi veľa peňazí.
Ilustračné foto: Flickr
O NATO sa dnes nesmie pochybovať, lebo sa „prišlo“ na to, že po rozpade bipolarity zostalo už asi jediným fungujúcim prvkom euroatlantizmu, popr. aj jednoty celého Západu. Jeho pôsobenie sa však stalo značne protirečivé i pokrytecké, čo obnažil Donald Trump svojou neokrôchanou zlomyseľnosťou.
Pokrytecká nekritizovateľnosť NATO skončila
Vojenská dimenzia NATO sa opiera o politickú moc v členských štátoch, lebo donedávna si nijaká vplyvná vládna sila v nich nedovolila pakt kritizovať. Len výnimočne, aj to s malými výhradami, sa objavili pripomienky k fungovaniu NATO. Viac sa vzoprelo iba Francúzsko, ktoré v roku 1966 stiahlo z vojenských štruktúr NATO všetky svoje jednotky a všetky jednotky NATO zo svojho územia vykázalo. Späť sa vrátilo až v roku 2009 v čase neoliberálneho globalistického ošiaľu. Iným prípadom bolo krátke vystúpenie Grécka z v 70. rokoch minulého storočia za vlády čiernych plukovníkov, ktoré malo len epizódny charakter.
V roku 2025 Španielsko nesúhlasilo s výškou vojenských výdavkov, ktoré de facto nadiktoval Trump. Bežné je, že vlády členských štátov súhlasia, najmä od roku 2014, s výškou „dohodnutého“ vojenského rozpočtu, ale ho neplnia.
Aký to je rozdiel oproti stavu v EÚ, ktorá je hlava-nehlava bitá „vlastnými“ z každej strany. Je to však vina jej súčasného zatuchnutého diletantského vedenia, ktoré trestá sankciami aj vlastných členov. Pri tlaku zo strany USA či NATO však len bľaboce a poslušne stiahne chvost ako bitý pes. Nedivme sa, že aktuálne najmä Maďarsko, ale aj poľský prezident útočia proti Bruselu a podporujú USA (Trumpa) a NATO. Výhrady voči súčasnej podobe fungovania EÚ má aj vláda Roberta Fica a vlna nespokojnosti bude rásť.
V ekonomickej ani kultúrnej oblasti sa na Západe o jednote hovoriť nedá a je už len nostalgiou. V ekonomike i kultúre sa proti NATO ozývalo málo hlasov. V súčasnej situácii možno narastú protestné prejavy proti paktu, hoci budú mať rozličné dôvody.
Výroky predstaviteľov NATO sú bežne nekultúrne, ale čoraz častejšie sa dostávajú už za „čiaru“ elementárneho humanizmu. Spomenieme výrok generálneho tajomníka Marka Rutteho, ktorý sa stal ukážkovým užitočným pronatovským idiotom. „Zaskvel“ sa tým, že povedal, že vojenské výdavky v štátoch paktu treba zvyšovať, aj keď bude málo na sociálne a zdravotné výdavky. Zato sa hanebne všade tam, kde môže, podkladá Trumpovi, u ktorého však nejakú silnú pozíciu nemá.
Možno Rutte prežíva trpké chvíle, po tom ako Trump označil NATO za papierového tigra a iste bude za ním doliezať, aby tento názor zmenil. Nechceme moralizovať, ale z hľadiska historickej spravodlivosti, aj keď je otázne, či existuje, ako i bežnej ľudskej morálky, si Rutte nezaslúži nič iné, len aby vypil kalich horkosti úpadku NATO do dna.
Pochybná konsenzuálna jednota pri rozhodovaní v NATO
„Duch“ NATO sa udržiava vysokou mierou „bdelosti“ pred bezpečnostnými hrozbami. Historicky to bola hrozba komunizmu (najmä ZSSR). Po krátkom období po rozpade bipolarity pakt tápal a vyhlasoval sa takmer za humanitárnu organizáciu, ktorá zaručí bezpečnosť a stabilitu nielen v severnom Atlantiku, ale aj na celom svete. Medzinárodné právo, ktoré síce príliš nefunguje, však inú globálnu bezpečnostnú organizáciu ako OSN nepripúšťa. Západ vedený USA si z porušovania medzinárodného práva ťažkú hlavu nerobí, vyhlásiť NATO oficiálne za globálnu organizáciu si však nedovolil.
Psia hlava bola nasadená znovu Moskve, tentokrát nie už sovietskej, ale len ruskej. Medzi hrozby sa inovatívne zaradil aj terorizmus, ktorý je často dôsledkom dlhodobej deštrukčnej činnosti Západu. Otázne je, ako okrem vyhrážok dokáže vojenská mašinéria NATO zasiahnuť proti teroristom, ale zato sa o tom veľa hovorí. V snahe zapáčiť sa USA viaceré štáty paktu vidia nepriateľa aj v Číne i v Iráne, Severnej Kórei, niekedy aj v Bielorusku či v iných „zlých“ štátoch.
Celé fungovanie NATO má veľký háčik, lebo je dobré len vtedy, keď sa podriaďuje cieľom Washingtonu. Jediným základom „natoidmi“ oslavovaného princípu konsenzuálneho rozhodovania je vôľa USA. Niektoré členské štáty servilne nájdu témy, ktoré potrebuje Washington a aktivisticky ich presadzujú. V USA si potom priam „chrochtajú“, akí sú tí naši spojenci rozumní.
Vznik NATO má skryté, ale významné ekonomické pozadie, o ktorom sa mlčí
Niektoré pramene tvrdia, že za vznikom paktu sa skrývalo zaistenie financií USA vložených do Európy Marshallovým plánom (oficiálne Plán obnovy Európy.) Tvorca plánu George Marshall nebol nikdy ekonómom. Po absolvovaní Vojenského inštitútu od roku 1902 slúžil v ozbrojených silách USA. V rokoch 1939 – 1945 bol náčelníkom štábu pozemných síl. V decembri 1944 ho povýšili ako prvého z tých, ktorí pôsobili v druhej svetovej vojne, na „päťhviezdičkového“ generála (išlo celkom o 5 generálov). Od decembra 1945 do januára 1947 bol na neúspešnej diplomatickej misii v Číne, kde mal prispieť k vytvoreniu spoločnej vlády komunistov a čankajškovcov. Od januára 1947 do januára 1949 bol ministrom zahraničných vecí a od septembra 1950 do septembra 1951 ministrom obrany USA. V roku 1953 dostal asi ako jediný generál v dejinách Nobelovu cenu mieru.
So svojím návrhom Marshall vystúpil 5. júna 1947 v prejave pri preberaní čestného doktorátu na Harvardskej univerzite. Projekt s cieľom zorganizovať americkú pomoc Európe poškodenej druhou svetovou vojnou Kongres USA prijal v apríli 1948. Išlo však o veľký „fígeľ“, lebo v ekonomike USA boli „voľné“ peniaze, ktoré sa takto, ako sa neskôr ukázalo, veľmi výhodne investovali. Po tom, ako sa stanovila požiadavka, že sa poskytne len štátom, kde nebudú vo vláde komunisti a im podobné sily, slúžil aj zabraňovaniu rozširovania komunizmu. V duchu vďačnosti za pomoc sa vychovali generácie vodcov lojálnych USA viac ako vlastným občanom a neznášajúce komunistov a najprv ZSSR a potom Rusko.
Od apríla 1948 do júna 1952 prišlo do Európy vyše 13,3 miliardy dolárov. Vzhľadom na profesionálnu dráhu Marshalla si nemožno robiť ilúzie o nezištnej pomoci. Skrývali sa za ňou plány USA zaistiť si vojenskú kontrolu nad Európou, v ktorej mal vysokú prestíž ZSSR a vo vládach viacerých štátov aj mimo „sovietskej sféry vplyvu“ boli zastúpení komunisti (Francúzsko, Taliansko a Grécko). USA neverili príliš ani Nemcom.
Washington pokrytecky a v tichosti požadoval od európskych štátov, aby prosba o pomoc vyšla od nich. V júni 1947 sa na konferencii v Paríži stretli zástupcovia európskych štátov (bez tých, ktoré boli v sovietskej zóne vplyvu) a predložili výšku pomoci, ktorú by od USA potrebovali. Asi nie náhodou sa v tejto atmosfére v marci 1948 vytvorila Západná únia (nazývaná aj Bruselský pakt), ktorej členmi boli Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko a Veľká Británia. Išlo v nej o sociálnu, kultúrnu, hospodársku a vojenskú spoluprácu ako aj o kolektívnu obranu a platila 50 rokov. V roku 1951 sa na jej základe založilo Európske spoločenstvo uhlia a ocele.
Signatári Bruselskej zmluvy s ďalšími európskymi štátmi (Dánsko, Island, Nórsko, Portugalsko, Taliansko) ako aj s USA a Kanadou podpísali v apríli 1949 vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu. Nikde nenájdeme oficiálne potvrdenie toho, že táto zmluva zaistila vojenskú kontrolu prostriedkov USA vložených do Marshallovho plánu, ale všetci európski zakladatelia NATO boli do neho zahrnutí. Okrem toho sa pomoc poskytla aj štátom, ktoré do NATO vstúpili neskôr: Grécko a Turecko (1952), NSR (1955) a Švédsko (2023). Mimo NATO zo štátov, ktoré boli zapojené do Marshallovho plánu, zostali len Írsko, Rakúsko a Švajčiarsko. Fínsko nebolo účastníkom projektu.
Stručne o štruktúre NATO najmä jej vojensko-organizačných aspektoch
Orgány NATO sa vytvárali postupne a boli upravované. Vznikla pri tom zvláštna logika jeho správania. Naivne možno tvrdiť, že každý členský štát má rovnaký hlas ako USA. Kto však už v reálpolitike preferujúcej silu bude brať vážne štáty s „vreckovými vojskami“. Najmenej vojakov v aktívnej službe majú v Estónsku (7 700), Albánsku (7 500), Slovinsku (7 000), Čiernej Hore (2 350) a Luxembursku (1 200). (pozn. autora – údaje sú z webovej stránky Global Firepower 2026). Len pre poriadok, Island nemá vôbec nijaké ozbrojené sily. Pre porovnanie uvedieme, že veľkosť pešej brigády pozemných síl USA v tabuľkách počtov z roku 2014 je 4 413 vojakov. Len pozemné sily USA majú 59 brigád, z ktorých je 32 v Národnej garde.
Najvyšším orgánom NATO je podľa čl. 9 Severoatlantickej zmluvy Severoatlantická rada, ktorá funguje od jeho začiatku (presný termín vytvorenia nie je uvedený). Tvorí ju jeden delegát z každého členského štátu spravidla v hodnosti veľvyslanca. Zasadá raz do týždňa a raz za pol roka by to malo byť na úrovni predsedov vlád alebo ministrov zahraničia. Od roku 1967 sa rada schádza v Bruseli (predtým to bol Paríž).
V októbri 1949 bol menovaný predseda Vojenského výboru NATO. Stal sa ním Omar Bradley, tiež päťhviezdičkový generál USA. Od roku 1962 už nebol predsedom Vojenského výboru generál alebo admirál z USA. Od začiatku 70. rokov sa predseda Vojenského výboru volí na 3 roky. Nechceme dehonestovať túto funkciu, ale ako hlava kolektívneho orgánu nemá rozhodovacie právomoci a je na úrovni hovorcu, popr. poradcu.
Meniaca sa vojenská organizácia NATO je na prvý pohľad jasná, ale z hľadiska kompetencií je stále upravená tak, aby USA mohli presadzovať svoje záujmy. V štruktúra paktu sú dve najvyššie zložky, ktoré formálne podliehajú Vojenskému výboru, hoci ten nemá rozhodovacie právomoci. Ide o Veliteľstvo spojeneckých síl pre operácie (v Monse, Belgicko) a Veliteľstvo spojeneckých síl pre transformáciu (v Norfolku, USA).
Veliteľstvo spojeneckých síl pre operácie, ktoré by malo veliť všetkým operáciám NATO na celom svete, existuje pri Najvyššom veliteľstve spojeneckých síl v Európe. Vojensko-organizačnou anomáliou je, že šéfom oboch veliteľstiev je Veliteľ veliteľstva USA v Európe, teda generál alebo admirál USA. Nebudeme to ďalej rozoberať, ale je zrejmé, že bude brániť najprv záujmy USA (ktorým slúži a platia ho) a až potom Európy.
V rámci Veliteľstvo spojeneckých síl pre operácie sú Veliteľstvá spojeneckých spoločných síl v Brunssume (Holandsko), Neapole (Taliansko) a Lisabone (Portugalsko). Poznamenáme len, že nie je asi náhoda, že v Neapole je aj štáb 6. flotily vojenského námorníctva USA. Do detailov nižších organizačných štruktúr nebudeme zachádzať, ale sú roztrúsené po všetkých štátoch paktu.
Funkcia generálneho tajomníka NATO, jeho politickej „hlavy“, tiež predsedu kolektívneho orgánu bez rozhodovacích kompetencií, sa vytvorila až v čase kórejskej vojny v apríli 1952. Post zastáva vždy európsky politik. Štrnástym v poradí je od októbra 2024 Holanďan Mark Rutte. Dosiaľ boli na funkcii politici len zo siedmich štátov, pričom až štyria boli Holanďania. Rutte a jeho predchodca Jens Stoltenberg si príliš zvykli na mediálnu slávu a donekonečna omieľajú ruskú hrozbu a potrebu zvyšovania vojenských výdavkov. Na procesoch, ktoré spustil Donald Trump, však vidieť, že platí len to, čo chcú vo Washingtone. A ako by niekedy povedali na slovenskej dedine, všetok slávny konsenzus je ta tam.
V decembri 1957 sa uskutočnil prvý samit hláv štátov a vlád NATO v Paríži. Od roku 2021 sa uskutočňujú už každoročne. Od roku 1991 sa na samitoch teatrálne prijímajú strategické koncepcie NATO. Prvú strategickú koncepciu paktu NATO prijala v januári 1950 Severoatlantická rada. Na samite v Madride v júni 2022 sa prijala 8. strategická koncepcia.
Pakt si aj vytvoril obľúbený západný nástroj na dokazovanie demokratickosti – Parlamentné zhromaždenie. Funguje od roku 1955.
O vývoji NATO do zániku ZSSR
Vývoj NATO je rozobraný z pochvalného i kritického pohľadu. Podáme ho preto len stručne. Možno však počítať aj s tým, že v podmienkach narastajúcej krízy vyplávajú na povrch aj veci, o ktorých sa doteraz „taktne“ mlčalo, podobne ako sa to často deje v rozvádzajúcom sa manželstve…
Po svojom vytvorení NATO určitý čas pôsobilo v „tichosti“ v tieni „hrozby komunizmu (ZSSR)“, ktorej sa na Západe báli viac po tom, ako v roku 1949 ZSSR vyrobil atómovú bombu. Často sa parafrázuje výrok prvého generálneho tajomníka NATO Hastingsa Ismaya, že úlohou paktu bolo udržať Rusko mimo západnej Európy, Ameriku v Európe a Nemecko pri zemi.
Pakt reagoval na vojnu v Kórei, ale najmä na vývoj vojenskej techniky a zbraní v ZSSR. Kvalitatívny zlom vo vývoji NATO v Európe znamenalo prijatie NSR, na ktoré v máji 1955 socialistický tábor odpovedal vytvorením Varšavskej zmluvy. Vzhľadom na bipolaritu o krízových javoch v socialistickom tábore, predovšetkým v Maďarsku a Poľsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968, pakt vydával len vyhlásenia, popr. uviedol na vyššiu úroveň bojovú pohotovosť. Nijakú otvorenú akciu nepodnikol, hoci spravodajské služby sa činili ostošesť.
Spomenieme hanebnú operáciu Gladio, v ktorej sa pripravovali za pomoci spravodajských služieb najmä USA a Veľkej Británie spiace bunky pre tajné operácie ozbrojeného odboja v západnej Európe, v prípade, že by ju obsadili vojská z Východu. Okrem štátov NATO sa pripravovali aj v Rakúsku a Švajčiarsku. Operácia sa začala v roku 1952 a jej existencia bola odhalená až na prelome osemdesiatich a deväťdesiatich rokov minulého storočia.
NATO s nevôľou hľadelo na novú východnú politiku NSR, proces uvoľňovania napätia ako aj dohody o znižovaní počtov jadrových zbraní. Od svojich agresívnych plánov proti ZSSR a Varšavskej zmluve však neustupovalo. V roku 1982 došlo po dlhom čase aj k rozšíreniu paktu, keď bolo prijaté Španielsko.
Na rozpad bipolarity NATO nebolo pripravené. Vzniklo krátke niekoľkomesačné váhanie, čo s jeho budúcnosťou, ale už na samite v Londýne v júli 1990 sa prijala deklarácia o transformácii Severoatlantickej aliancie. Hoci vojenská organizácia Varšavskej zmluvy bola rozpustená vo februári 1991, na samite paktu v Ríme v novembri 1991 bola prijatá Nová strategická koncepcia Aliancie.
Prejavom pokrytectva NATO bolo porušenie sľubu západných mocností, ešte pre ZSSR pri zjednocovaní Nemecka v októbri 1990, že sa nebude rozširovať na východ. Naopak, konanie NATO v nasledujúcich rokoch, napriek tomu, že ZSSR sa na konci roku 1991 rozpadol, pokračovalo ťaženie proti Rusku, ktoré vyústilo do jeho ohrozovania. Vladimir Putin na to upozornil vo februári 2007 v prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Nebolo to nič platné a dlhodobá politika NATO sa stala aj jednou z hlavných príčin vojny na Ukrajine.
NATO sa pri bombardovaní Juhoslávie dalo na cestu vojnových zločinov
V nepokojných 90. rokoch Európu traumatizovali udalosti, ktoré sa označujú za vojny v Juhoslávii. NATO sa do nich zapojilo v rôznych misiách. Išlo najmä o pomoc OSN pri monitorovaní dodržiavania sankcií v Bosne a Hercegovine z rezolúcií BR OSN. Viackrát pri tom zaútočilo na srbské ciele.
Západ uplatňoval pri vojnách v Juhoslávii dvojaký meter a bol voči Srbom prehnane nepriateľský. Vyvrcholilo to zákerným bombardovaním „malej“ Juhoslávie od 24. marca do 10. júna 1999, aby prijala požiadavky Západu pri „riešení“ kosovskej otázky. Išlo o bezprecedentné narušenie medzinárodného práva prinajmenšom z dvoch aspektov. Bombardoval sa suverénny štát bez schválenia BR OSN a NATO, ktoré sa pokrytecky vydáva za „obrannú“ organizáciu, zaútočilo mimo priestoru svojich členských štátov. Od tohto bombardovania, pri ktorom došlo aj k viacerým vojnovým zločinom, sa NATO stalo zločineckou organizáciou. To sa však tiež nesmie spomínať, lebo však pakt je dobrodením, ktoré do „roztrhania tela“ chráni Západ a jeho demokraciu.
Niektoré zdroje uvádzajú, že možnou príčinou tejto barbarskej akcie bolo v podmienkach USA odpútanie pozornosti od sexuálnej aféry prezidenta Billa Clintona so stážistkou v Bielom dome. Dnes sa podobne objavujú názory, že Trump zaútočil na Irán, aby doma prehlušil Epsteinovu aféru, do ktorej je údajne tiež namočený. Rozdiel je v tom, že Clinton konal premyslenejšie a NATO na túto vojnovú akciu dlhšie „pripravoval“. Trump znovu dokázal svoju politickú nekonzistentnosť a nevypočítateľnosť a NATO začal volať na pomoc, až keď ani v „spolupráci“ s Izraelom nesplnil to, čo chcel. Ak by sa nejaká takáto otázka dostala na program rokovania Severoatlantickej rady, konsenzus o podpore USA by sa nedosiahol.
Dôraz na rozširovanie NATO, ktoré zašlo do slepej ulice
Najdôležitejší smer pôsobenia NATO predstavuje po roku 1991 jeho rozširovanie. Oficiálne sa hovorí eufemisticky o „pozvaní“.
Boli dve veľké vlny rozširovania paktu. V roku 1999 vstúpili ČR, Maďarsko a Poľsko, ktoré boli hneď podrobené skúške z podpory bombardovania „malej“ Juhoslávie. V roku 2004 bolo prijatých 7 štátov: Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko.
V nasledujúcich rokoch do paktu už len osamote vstúpili Chorvátsko, Čierna Hora a Severné Macedónsko. Ďalší kvalitatívny skok vo vývoji NATO v Európe predstavovalo prijatie tradičných neutrálnych štátov Fínska (2023) a Švédska (2024).
Vo vývoji NATO dochádzalo aj k zhoršovaniu vzťahov s RF. Bolo to najmä po vojne v Južnom Osetsku v auguste 2008. V septembri 2009 však nezávislá vyšetrovacia komisia EÚ uviedla, že vojnu vyvolalo Gruzínsko a Rusko prispelo k eskalácii konfliktu.
Ďalšie zhoršenie vzťahov nastalo po neústavnej zmene moci na Ukrajine vo februári 2014 a nasledujúcich udalostiach, ktoré vyústili do vojny. V NATO sú stále sily, ktoré aj napriek vojne na Ukrajine ju stále chcú prijať za člena, ale zatiaľ to zostáva pri abstraktných sľuboch.
Ani v prípade poskytnutia priamej vojenskej pomoci NATO Ukrajine by sa na zasadnutí Severoatlantickej rady konsenzus nedosiahol. Pakt však poskytuje podporu Ukrajine rôznymi cestami. Problémom je, kde sa nachádza hranica medzi NATO a jeho členskými štátmi. Takto sa však otázka pre istotu nikdy nepoložila.
Od septembra 2014, keď sa na samite vo Walese rozhodlo o „sľube“ vydávať každoročne min. 2 % HDP na vojenské účely, sa pakt stal vlastne filiálkou anglosaského vojensko-priemyslového komplexu. Pre mnohé štáty to bolo veľmi náročné. „Splnenie“ úlohy sa síce ohlásilo v roku 2024, ale cifry neboli príliš dôveryhodné. Potom prišla Trumpova bomba, keď donútil na samite v Haagu v júni 2025 štáty NATO zvýšiť výdavky na vojenské účely až na 5 %. V súčasných sociálno-ekonomických krízových procesoch to môže mať nepredvídateľné následky.
Sily, ktoré držia NATO pri dobrom a pevnom vojensko-politickom zdraví
Po rozpade bipolarity a zániku ZSSR sa ukázalo, že antikomunizmus a antisovietizmus zapustil na Západe hlboké korene. Historicky stará je nevraživosť až nepriateľstvo západnej a severnej Európy voči Rusom, ale aj ďalším Slovanom, ktorí sú navyše nejednotní. Vznikol aj problém, či Slovania patria na Západ a niektoré slovanské štáty sa snažia po vstupe do paktu dokázať svoju prozápadnú orientáciu príliš ostentatívne, aj keď si tým škodia.
NATO vo svojej „ideológii“ tieto prvky využíva, opiera sa o ne a rozpad bipolarity považuje za dôkaz svojej sily i víťazstvo. Hoci do NATO vstúpilo až 13 postsocialistických štátov, z toho osem takých, ktoré sa dajú považovať za slovanské, jeho orientáciu to nemohlo zmeniť. Predstavujú v ňom menšinu ako z hľadiska počtu štátov, ale ešte viac z hľadiska obyvateľstva, nehovoriac už ekonomickej a vojenskej sily.
Rozšírenie NATO je v podstate jediný úspech Západu po páde bipolarity, najmä vo vzťahu ku krízam, v ktorých sa zmieta. Došlo k fiktívnemu posilneniu Západu, podriadením sa mu východnejších častí Európy. Stále sa však nevzdáva strašením „hrozby z Východu“, rozumej z Ruska. Zdá sa, že vlastne to je jediné „lepidlo“, ktoré rozheganý Západ ako tak drží ešte pokope.
Doteraz zdanlivo neotrasiteľná pozícia paktu sa zakladá však viac na materiálnych a personálnych základoch ako spoločenskej atmosfére, aj keď sa v nej stále straší „ruskou hrozbou“. NATO sa tak hlboko zažralo do svojich členských štátov, že z jeho objatia sa ťažko vymaniť a proces jeho rozpadu sa zdá nemožným. V dejinách, však okrem nich samotných, nič nie je večné.
Za politikmi ospevujúcimi pakt stoja v prvom rade predstavitelia vojensko-priemyslového komplexu vo všetkých členských štátoch, predovšetkým však v anglosaskom priestore, kde sú napojení na veľké bankové domy. Na manipulatívnu propagáciu NATO neľutujú vydávať veľmi vysoké prostriedky do médií hlavného prúdu, ktoré o ňom šíria oslavné reči. Grantové prostriedky NATO využívajú aj akademické kruhy, ktoré vedecky a „objektívne“ dokazujú nezastupiteľnosť paktu v medzinárodnej bezpečnosti.
Vplyvnú skupinu predstavujú, samozrejme, generáli a dôstojníci ozbrojených síl, pre ktorých sú v NATO stupne kariérneho postupu, ktoré by najmä v malých vojskách nemali. Vo všetkých členských štátoch si okrem toho pakt vytvára rozličné organizačné zložky, často len malé, ktorými však ich ozbrojené sily vťahuje do svojho pôsobenia. Okrem toho pôsobia aj diplomati s „natovskou“ agendou, ktorí sú neraz nediplomaticky agresívni. NATO nešetrí prostriedkami na školenia vojakov, diplomatov, štátnych úradníkov i iných osôb, ktoré šíria jeho nafúknutý obraz.
V širšom pohľade poukážeme aj na to, že pakt má určitý i keď veľmi protirečivý sociálno-ekonomický význam pre zamestnávanie. NATO vyžaduje neustále vyzbrojovanie a jeho inováciu a vytvára tak vrstvu dobre platených ľudí nielen vo vojenskej výrobe, ale aj vo vojenskom výskume a vývoji. Z hľadiska života bežných ľudí by sa tieto prostriedky dali vynaložiť oveľa lepšie a účinnejšie na sociálne, zdravotné a vzdelávacie účely, ale to by prišli o zisky nenásytní arogantní zbrojári a bankári.
Pre NATO pracujú aj zamestnanci administratívy a služieb. Predstavme si, k čomu by došlo najmä v Bruseli, kde by po zániku NATO prišlo o zamestnanie ľudia nielen v jeho zložkách, ale aj ďalšie tisíce, ktoré pre neho pracovali nepriamo v komunálnych i iných službách. Podobná situácia by vznikla aj v iných mestách, kde sú veľké strediská paktu. Mnoho ľudí pracuje aj v menších nespočetných zariadeniach NATO, resp. vykonáva rôzne služby pre ne.
Najnovšie reči Donalda Trumpa o úpadku NATO sú prejavom jeho frustrácie z neúspechu vojny s Iránom
Pri Trumpovi si svet už zvykol na jeho veľkohubé a zmätené výroky. Vedenie EÚ, ale aj viaceré jej členské štáty však majú strach zo straty podpory USA. Európa (k EÚ pripočítame nielen Veľkú Britániu a Nórsko, ale aj štáty, ktoré nie sú v NATO) na jednej strane v poslednom čase nezmyselne rinčí zbraňami a má veľké reči o bezpečnosti, ale od strachu, čo bude robiť sama bez USA, má ľudovo povedané veľké oči. A tak úpadok EÚ sa prehlbuje, lebo ho zhoršuje aj to, že sa zmieta medzi tým ako vníma realitu a čo by chcela urobiť.
S Trumpom malo NATO už problémy v jeho prvom mandáte. Doviedol Emanuela Macrona k tomu, že vyhlásil, že NATO je v štádiu klinickej smrti, čo spôsobilo šok. Pakt sa pechoril, aby toto tvrdenie vyvrátil, ale bolo už vonku.
V druhom mandáte Trump v rámci „America first“ bezohľadne ekonomicky zaútočil nielen na protivníkov, ale aj na spojencov. Opakovane uvedieme, že reakcia EÚ, ktorú Trump počastoval aj nelichotivými názvami, bola mizerná a nepripomínala silu, ktorá chce pôsobiť globálne. Brusel uzavrel s Washingtonom hanebné dohody o veľkom nákupe energií, ale aj zbraní.
Pre Trumpa ako dravého bezohľadného amerického obchodníka sa NATO z posvätnej kravy euroatlantizmu premenilo na dojnú kravu pre vojensko-priemyslový komplex USA. Ide o hypotetickú otázku, ale čo sa bude diať, keď Európa už bez NATO prestane nakupovať zbrane v USA?
Na EÚ sa Trump surovo oboril už v afére s Grónskom. Viedlo to k pochybnostiam o transatlantickom spojenectve. Týchto plánov sa nevzdal, len o nich v súvislosti s vojnou o Iráne nehovorí.
No a práve súčasná vojna v Iráne, do ktorej Washington zatiahol Tel Aviv, sa stala kameňom úrazu Trumpovho vzťahu k NATO. Rozčúlilo ho, že mu zvyšok NATO neprišiel na pomoc v Iráne, kde mu nevyšli veľkohubé reči o veľmi skorom víťazstve. Spolčil sa síce s Izraelom, ale od NATO pomoc nežiadal.
Zatiaľ sa v bojazlivých štátoch európskych štátoch NATO nenašiel nikto, kto by Trumpovi vmietol do tváre, že čl. 5. Severoatlantickej zmluvy je síce gumový, ale hovorí jasne, že „ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich (zmluvným stranám – pozn. autora) v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým“. Na USA v Severnej Amerike však teraz nikto nezaútočil.
Možno má Trump v rečiach o NATO v iných súvislostiach aj nejakú tú pravdu. Príčinou jeho frustrácie z neúspechov USA v Iráne je, že sa aj podľa názorov v západných médiách utrhol z reťaze viac, ako sa očakávalo. Nesmiernu hanbu sebe, USA i celému Západu, ktorý ho kritizuje len veľmi opatrne, robí svojimi vulgárnymi a hlúpymi rečami o Iráne a vojne s ním.
Záver – zatiaľ NATO nezaniká
Ospravedlňujeme sa čitateľom za dlhý článok, ktorý však nemôže dokázať, že NATO sa v dohľadnom čase rozpadne. Je príliš hlboko zažrané do svojich členských štátov a vychovalo si garnitúru vodcov, ktorí sa zániku NATO boja oveľa viac ako sa vodcovia socialistických štátov v Európe báli zániku Varšavskej zmluvy a socializmu. Okrem toho úplné vystúpenie z paktu by bolo spojené s množstvom ústavnoprávnych problémov. Ani v USA by to nebolo také jednoduché, ako to líči Trump, ktorý stráca sebaovládanie.
Jasné je, že po Trumpovom vyčíňaní už NATO nebude také, ako bolo doteraz. Zdôrazníme, že v dejinách nič nie je večné. Pakt sa v súčasnej situácii začal oslabovať tak, ako to dosiaľ nebolo, ale zatiaľ nie sú náznaky jeho skorého konca. A ešte raz hypoteticky i nadčasovo dodáme, že v dejinách prichádzajú aj nečakane okamihy, keď sa ich beh zrýchľuje a v tej rýchlosti zomelie aj to, čo sa zdalo pevným, neotrasiteľným.
