Mohlo by ísť o vyjednávaciu taktiku, ktorá má prinútiť Rusko k ústupkom od jeho maximalistických cieľov v rámci konfliktu ako protihodnotu za to, že USA nezmenili prioritu zadržovania ohľadom Číny vo vzťahu k Rusku v oblasti prostredníctvom rozšírenia článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine; týmto znižujú pravdepodobnosť ich skutočného nasadenia.
Francúzsko a Spojené kráľovstvo sa nedávno zaviazali nasadiť jednotky na Ukrajinu v prípade prímeria ako súčasť svojich najnovších navrhovaných bezpečnostných záruk pre krajinu. Túto zásadu prvýkrát vôbec vyzdvihli Steve Witkoff a Jared Kushner, osobitní vyslanci USA pre rokovania s Ruskom. Francúzsko a Spojené kráľovstvo podpisom Parížskej deklarácie tiež prisľúbili podporu pre „Účasť na navrhovanom mechanizme monitorovania a overovania prímeria pod vedením USA“. To všetko určite vyvoláva obavy v Rusku.
Minister vojny Pete Hegseth vo februári minulého roka počas svojho prejavu v centrále NATO vyhlásil, že jeho krajina nebude považovať jednotky členských štátov na Ukrajine za vojská, na ktoré sa vzťahuje článok 5, ani tam nenasadí žiadne vlastné jednotky ako súčasť akejkoľvek bezpečnostnej záruky. Vzhľadom na Parížsku deklaráciu si však v Rusku môže niekto položiť otázku, či USA čoskoro plánujú zvrátiť tak politiky na ochranu jednotiek svojich spojencov v NATO po ich nasadení ako aj nasadenie svojich vlastných jednotiek na monitorovanie prímeria.
Sám Putin ešte v septembri minulého roka varoval, že Rusko bude považovať západné jednotky na Ukrajine za „legitímne ciele na zničenie“. Je zrejmé, že – na rozdiel od menšej neoficiálnej prítomnosti francúzskych a britských vojsk v Odese, ktorú ruskí špióni potvrdili v danom mesiaci o niečo neskôr – hromadné nasadenie západných jednotiek by sa mohlo vymknúť spod kontroly a prerásť do tretej svetovej vojny, ak by ich Rusko zameralo. Uvedené sa však nemusí stať, ak je podpora USA najnovším bezpečnostným zárukám len vyjednávacou taktikou (aspoň zatiaľ).
Na vysvetlenie. Trump 2.0 mohol naďalej zásobovať Ukrajinu zbraňami zadarmo a nemusel začať rokovania s Ruskom, ak by nebol úprimne odhodlaný ukončiť konflikt. Popri všetkom tom mohol postupne stupňovať eskaláciu proti Rusku ako súčasť prístupu „varenia žaby“ za účelom normalizácie cesty k tretej svetovej vojne. Upustiť od predmetných krokov iba preto, aby sa náhle zapojil do bezprecedentnej eskalácie prostredníctvom rozšírenia článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine a dokonca vyslaním vlastných je síce možné, ale nepravdepodobné.
„Trumpova doktrína“, o ktorej sa čitatelia môžu dozvedieť viac tu, odsúva Rusko do postavenia mladšieho partnera vo svetovom poriadku pod vedením USA. Všetko, čo chcú USA, je odoprieť Číne prístup k väčšiemu množstvu ruských zdrojov, ktoré potrebuje na udržanie rastu a teda svojej superveľmocenskej trajektórie, a to prostredníctvom rozsiahlych investícií do určitých ložísk. Ide o stimul pre kompromisy v rámci US bezpečnostných cieľov na Ukrajine a následne o preplatenie Číny v budúcnosti ohľadom prístupu k ďalším ložiskám. Predmetné „niečo za niečo“ však zostáva pre Putina neprijateľné.
Aj keby sa Trumpov postoj nezmenil a konflikt bude pokračovať, dosiahnutie horeuvedeného cieľa voči Rusku by sa mohlo stať pre USA čím ďalej tým menej dôležitým, ak čoskoro získajú kontrolu nad zdrojmi Iránu, Nigérie a ďalších významných krajín BRI po úspechu vo Venezuele. V takom prípade si ťažko možno predstaviť, že námestník ministra vojny pre politické záležitosti Elbridge Colby, ktorého „Stratégia konfrontácie“ je stredobodom „Trumpovej doktríny“, uprednostní ruský front novej studenej vojny pred čínskym.
Koniec koncov, horeuvedené doplnkové politiky obsahujú radikálne zvýšený multilaterálny vojenský tlak na Čínu súčasne s odopieraním prístupu k zdrojom (a trhom), ktoré potrebuje, čo by odvádzalo od vyostrenia ukrajinského konfliktu. Ak by nevojenské aspekty Colbyho „Stratégie konfrontácie“ napredovali v hlavných krajinách BRI a medzi americkými partnermi v Indo-Pacifiku, EÚ a Perzskom zálive, potom by cena tvrdohlavého pokusu o presadenie spomenutej stratégie s Ruskom neboli opodstatnená.
V súlade s tým by bolo menej pravdepodobné, že by USA rozšírili článok 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine a prirodzene by tam ani v tomto scenári nenasadili svoje vlastné jednotky. Namiesto toho by mohli navrhnúť kompromis, podľa ktorého by ich spojenci sústredili svoje jednotky v Poľsku a Rumunsku, zatiaľ čo USA by mohli monitorovať prímerie prostredníctvom vzdialených prostriedkov, ako sú satelity a drony. Kýžený navrhovaný kompromis by bol vynútený okolnosťami, lež Rusom by kontext pravdepodobne nepovedali.
Skôr by kontext prezentovali Rusku ako pragmatický kompromis, aby ono minimalizovalo svoje ciele, najmä tie, ktoré sa týkajú demilitarizácie a územia. Putin sa však zdráha, ale možno tiež nechce riskovať narušenie súčasného usporiadania v rámci US stálej vojenskej, spravodajskej a diplomatickej byrokracie („deep state“); v danom rámci má teraz zadržiavanie Číny prednosť pred zadržiavaním Ruska; niečo také by sa mohlo stať, ak odmietne kompromis a/alebo bude postupovať ďalej po Donbase.
Vzhľadom na nedočkavosť USA preniesť zadržiavanie Ruska v Európe po skončení ukrajinského konfliktu na poľskú „Iniciatívu Trojmorie“ v partnerstve s Nemeckom – čo by USA umožnilo plne uprednostniť zadržovanie Číny – bezpečnostná situácia Ruska by sa po konflikte mohla relatívne zlepšiť (hoci nie v predpokladanom rozsahu ako na začiatku špeciálnej operácie), pokiaľ Rusko bude súhlasiť s kompromisom. Táto príležitosť by mohla byť stratená, ak by Rusko naďalej sledovalo vlastné maximalistické ciele.
Vzniká preto päť otázok, odpovede určia, čo by mohlo nasledovať:
1. Nakoľko vážne to USA myslia s rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine a s prípadným nasadením vlastných vojsk, dokonca za cenu odklonenia plánov na silnejšie obmedzenie Číny?
2. Verí Putin, že to myslia vážne, alebo uvažuje, že blafujú? Ako by mohol reagovať na základe jedného alebo druhého vyhodnotenia a ktoré faktory by mohli zmeniť vnímanie US zámerov?
3. Aká je pravdepodobnosť, že sa dynamika „deep state“ USA zmení: namiesto toho, aby uprednostňovali zadržovanie Číny bude prioritou zadržovanie Ruska, ak Putin odmietne kompromis a/alebo bude postupovať ďalej po Donbase?
4. Ako by mohol úspech alebo neúspech USA ohľadom upierania prístupu Číny k zdrojom (a trhom) iných štátov, rovnako ako to urobili Venezuele, ovplyvniť horeuvedené, resp. ich flexibilitu pri kompromisoch s Ruskom?
5. Do akej miery by mohol Putin pristúpiť na kompromis v rámci vlastných maximalistických cieľov? Bolo by ho možné presvedčiť, aby po skončení konfliktu akceptoval jednotky NATO na Ukrajine, ak na tieto vojská USA nerozšíria pôsobnosť článku 5?
Putin môže na všetko nazerať viac-menej dvoma spôsobmi:
1. Plány USA silnejšie zadržať Čínu zostanú prioritou, najmä ak sa im podarí uprieť Číne prístup k väčšiemu množstvu energie a trhov, takže Rusko môže bezpečne odmietnuť kompromis v prospech zachovania svojich maximalistických cieľov a bude postupovať ďalej po Donbase; bez obáv, že USA zdvojnásobia svoju vojenskú podporu Ukrajine a/alebo na hrane vyvolajú kubánsku krízu rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, ktoré by tam potom mohli byť jednostranne nasadené spolu s US jednotkami.
2. Dynamika „deep state“ USA zostáva neistá (fluid), takže je možné, že odmietnutie kompromisu a následný postup ďalej po Donbase by mohli byť zmanipulované nepriateľmi Ruska, aby presvedčili Trumpa na zmenu priority zadržiavania ohľadom Číny. To by mohlo výrazne zvýšiť šance, že USA zdvojnásobia svoju vojenskú podporu Ukrajine a/alebo vyvolajú krízu na hrane podobnú kubánskej na základe rozšírenia článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, ktoré by tam potom mohli byť jednostranne nasadené spolu s US jednotkami.
Pokiaľ ide o USA, udávajú prednosť rýchlemu politickému ukončeniu konfliktu, aby následne silnejšie zadržali Čínu, lež nie podľa ruských podmienok, takže pravdepodobne uplatnia ďalšie sekundárne sankcie voči ruským partnerom v rámci svojho úsilia, ak Putin odmietne kompromis. Ak dôjde k významnému ruskému prielomu, mohli by dokonca pohroziť rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, ak sa Rusko nezastaví; potom nariadiť nasadenie vojsk na rozdelenie Ukrajiny, ak Putin ani potom neustúpi, s rizikom tretej svetovej vojny, ak budú jednotky napadnuté.
Uvedený prístup sa môže vypomstiť, ak by sa Čína a Rusko stali na sebe viac závislými, pretože USA by Číne odmietli prístup k väčšiemu množstvu zdrojov a Rusku prístup k väčšiemu množstvu trhov, na ktorých predáva svoje zdroje (podobne ako India, ak by došlo k väčšiemu tlaku sekundárnych sankcií a India by potom v rámci dohody nahradila ruskú ropu venezuelskou). Čína by potom mohla lacno získať prístup k celej ruskej zdrojovej základni, zatiaľ čo Rusko by získalo financovanie potrebné na nekonečne pretrvávajúci konflikt.
Takáto bezprecedentná vzájomná závislosť by sa im však mohla vypomstiť, ak by medzi nimi vyvolala nevraživosť a/alebo ak by USA náhle jednému z nich dali oveľa lepšiu ponuku ako predtým pod podmienkou, že sa druhého zbaví a tým nepriamo pomôžu USA strategicky ich poraziť. Aby bolo jasné, Putin a Si opakovane potvrdili, ako hlboko si navzájom dôverujú, takže tento temný scenár je nepravdepodobný, lež nemal by sa ani ľahkovážne zavrhovať, lebo táto možnosť stále existuje.
Ak sa vrátime k téme podpory európskych bezpečnostných záruk pre Ukrajinu po prvýkrát v histórii zo strany USA, v tejto fáze ide pravdepodobne iba o vyjednávaciu taktiku. Zároveň to signalizuje (či už úprimne alebo nie), že „hlboký štát“ USA nestojí pevne za uprednostňovaním čínskeho zadržovania; mohli by sa teda vrátiť k priorite zadržovania Ruska, ak Putin odmietne kompromis a/alebo bude postupovať ďalej po Donbase. To je zatiaľ všetko, čo možno usudzovať vzhľadom na zložitosť najnovšej fázy globálnej systémovej transformácie.
Text a foto:
https://korybko.substack.com/p/what-are-the-us-calculations-for?publication_id=835783&post_id=184523071 Jan 14, 2026
Preložil Ladislav Hohoš.
Dôvetok
Analytik Korybko vysvetlil, ako funguje „Stratégia konfrontácie“ pokiaľ ide o tzv. bezpečnostné záruky vo vzťahu k Ukrajine. Uviedol som, že táto stratégia je extrémne riskantná. Sú červené čiary. Pre RF sú to vojská NATO na teritóriu Ukrajiny, pre USA článok 5 NATO. Na tejto scéne sa pohybuje vojnychtivá časť európskej koalície ochotných, ktorá má podporu u časti americkej politickej elity. Vyvažovanie v mocenskom trojuholníku Veľkej trojky je veľmi zložité a nie celkom predvídateľné.
Práve som zhliadol tlačovú konferenciu dánskeho ministra zahraničia a grónskej ministerky po rokovaniach v Bielom dome s viceprezidentom Vanceom a ministrom Rubiom. Jednou vetou, „dohodli sa, že sa nedohodli“ ako povedal minister Lars Rasmussen. Bude sformovaná pracovná skupina na vysokej úrovni, ktorá má riešiť otázky bezpečnosti Grónska vo vzťahu k USA. Červenou čiarou Dánskeho kráľovstva je suverenita, prezident Trump vymedzil červenú čiaru ako nevyhnutné ovládnutie Grónska. To je ďalšia exemplárna ukážka „Stratégie konfrontácie“ v praxi. Uvidíme…
