Vzťahy medzi Čínou a Japonskom prechádzajú najvážnejším otrasom za poslednú dekádu. Pritom ešte v roku 2024 po uvoľnení pandemických obmedzení sa zdalo, že obidve krajiny smerujú k pomalému zlepšeniu vzťahov. Tento trend sa však v posledných týždňoch narušil, keď sériu diplomatických pošmyknutí vystriedali otvorené spory.
Impulz prišiel z Tokia, keď premiérka Sanae Takaičiová verejne vyhlásila, že prípadný čínsky útok na Taiwan by predstavoval „existenčnú hrozbu pre Japonsko“. V regióne, kde sa otázka Taiwanu považuje za najcitlivejší geopolitický bod celej Ázie, ide o výrok s ďalekosiahlymi dôsledkami. Navyše, Takaičiová krátko predtým navštívila taiwanských predstaviteľov počas summitu APEC – len pár hodín po tom, ako s čínskym prezidentom deklarovala potrebu stabilných vzťahov, čo bolo v Pekingu vnímané ako úmyselný signál, a nie ako diplomatická náhoda.
Nie je preto prekvapením, že reakcia Pekingu bola okamžitá a rázna. Čínska diplomacia vyjadrila ostrý protest, pričom čínsky veľvyslanec pri OSN Fu Cong, deklaroval, že Takaičiová porušuje medzinárodné právo, ohrozuje globálny mier a aj samotný povojnový medzinárodný poriadok. Posunutie sporu na pôdu OSN pritom nie je bežné, ale signalizuje, že Peking vníma japonskú rétoriku ako kvalitatívne nový moment. Z čínskej perspektívy predstavujú podobné vyhlásenia zásah do samotného jadra jeho politickej identity a otázky suverenity. Peking opakovane trvá na požiadavke odvolať tieto výroky. „Ak je základný postoj japonskej strany k Taiwanu skutočne taký, aký je uvedený v spoločnom čínsko-japonskom vyhlásení z roku 1972, dokáže premiérka Takaičiová tento postoj presne a úplne formulovať? Prečo japonská strana nie je ochotná jasne uviesť záväzky, ktoré prijala, a svoje právne povinnosti? Aká je logika a motív tohto postoja? Japonská strana dlhuje Číne a medzinárodnému spoločenstvu vysvetlenie, – uviedol hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí Lin Jian. Pre Čínu Taiwan nie je bežná regionálna agenda, ale existenčný princíp, ktorý moderná Čína nie je ochotná relativizovať.
Ďalej Peking vydal cestovné upozornenia, obmedzil turistickú a kultúrnu výmenu a zrušili sa viaceré plánované podujatia s japonským kultúrnym sektorom. Straty na japonskej strane sa dostavili rýchlo: Japonské hotely, aerolínie aj maloobchodné reťazce pocítili prepad už v priebehu niekoľkých dní. Podľa japonských cestovných agentúr prišli o približne 80 % rezervácií z čínskeho trhu, ktorý tvorí jednu z najdôležitejších zložiek japonského cestovného ruchu, ktorý má 7-percentný podiel na japonskom HDP. Pri prípadnom stupňovaní obchodnej a diplomatickej vojny by straty zaznamenali obe strany, pretože vzájomne pre seba znamenajú významných partnerov v oblasti obchodnej výmeny a investícií, avšak Čína vďaka dlhodobému posilňovaniu domácej ekonomickej sebestačnosti, širšej ekonomickej základni a silnejšiemu vnútornému trhu, dokáže podobné otrasy absorbovať výrazne ľahšie.
Kultúrna a spoločenská dimenzia krízy len dokresľuje jej hĺbku. Narušené kultúrne výmeny, zrušené koncerty a filmové premiéry ukazujú, že spor neostáva na úrovni diplomacie. Zasiahol práve tie oblasti, ktoré si obidve krajiny roky pestovali ako stabilizačný priestor mimo geopolitiky. Ak sa rúca už aj tento „mäkký most“, znamená to, že vzťahy vstúpili do obdobia dlhodobého ochladnutia.
Slová premiérky Takaičiovej vyvolali kontroverziu aj doma. Opoziční predstavitelia, ústavní právnici aj časť akademickej obce upozornili, že jej postoj prekračuje rámec japonskej legislatívy o kolektívnej obrane. Japonsko je stále viazané pacifistickým článkom 9 ústavy a verejnosť nie je pripravená akceptovať rétoriku, ktorá posúva krajinu k otvorenému konfliktu. Takaičiová však postupne opustila dlhoročnú „strategickú ambiguitu“, ktorú Tokio presadzovalo v otázke Taiwanu, a jej tón vyvoláva dojem, že okrem návratu k militarizmu slepo kopíruje americkú stratégiu, namiesto toho, aby reflektovala vlastné japonské záujmy.
Táto prudká zmena atmosféry sa premietla aj do vojenskej roviny. V novembri prešli čínske pobrežné hliadky okolo sporných ostrovov Senkaku/Diaoyu, čo Tokio interpretovalo ako eskaláciu a vyslalo vlastné plavidlá aj stíhačky. Japonsko zároveň ohlásilo posilnenie vojenských kapacít na ostrove Yonaguni, ktorý leží len 110 km od Taiwanu. Z pohľadu Pekingu však ide najmä o preventívne monitorovanie priestoru, ktorý sa stáva čoraz nepriehľadnejším v dôsledku nejednoznačných japonských signálov. Incident s dronom pri Yonaguni len potvrdil, že rétorické posuny okamžite menia aj vojenskú realitu.
To, čo dnes sledujeme, má hlbšie korene. Japonsko je už desaťročia pevnou súčasťou americkej bezpečnostnej architektúry. Jeho obranná politika – vrátane postoja k Taiwanu – sa riadi americkými strategickými prioritami viac než vlastnou autonómiou. Washington v reakcii na nové napätie poskytol Tokiu bezpečnostné garancie a americká diplomacia v posledných týždňoch vystupuje jednoznačne proti „akýmkoľvek jednostranným zmenám status quo v Taiwanskom prielive“. Tento vzorec však zároveň obmedzuje schopnosť Japonska konať nezávisle a prehlbuje nedôveru, ktorú Peking voči japonskej politike dlhodobo pociťuje. Ak vezmeme do úvahy uvedené fakty ohľadne obrannej stratégie a vazalského vzťahu Japonska voči USA, dá nám to možnosť pochopiť prehnané sebavedomie a aroganciu japonskej premiérky.
Aktuálnym cieľom USA je spomaliť čínsky technologický vzostup, ktorý by mohol ohroziť americkú globálnu dominanciu. Pre USA sa Čína javí ako čoraz nebezpečnejší súper v globálnom obchode a technologickom vývoji. S tým je spojený aj rastúci vojenský potenciál, ktorý už presiahol regionálny význam. Americká politika tzv. „zadržiavania“ svojich významných konkurentov by mohla byť pravdepodobnou príčinou vzniknutej krízy. Tradičný anglosaský militarizmus pri tom neustále hľadá „užitočných idiotov“ v oblastiach svojho záujmu. Títo budú aktivovaní v prípade potreby ako nástroj na jedno použitie. História nám poskytuje nepreberné množstvo dôkazov o tom, že krajiny ako USA a Veľká Británia nemajú priateľov. Majú iba sluhov a súperov.
V tejto situácii je legitímne klásť otázku, do akej miery je Japonsko schopné určovať svoju vlastnú zahraničnú politiku a do akej miery sa necháva vtiahnuť do strategických hier, ktoré určujú iní. Tokio riskuje, že sa ocitne v pozícii krajiny, ktorá bude niesť ťažké dôsledky konfliktu, ktorý sama neriadi. A v regióne, ktorý už dnes čelí jedným z najväčších preusporiadaní mocenských pomerov, ide o mimoriadne nebezpečnú pozíciu.
Súčasná kríza zároveň nie je len epizódnou roztržkou, ale prejavom hlbších globálnych posunov. Čína v nej vystupuje ako aktér, ktorý si chráni vlastné hranice, historickú pamäť a dlhodobo deklarované princípy. A robí to spôsobom, ktorý je predvídateľný, konzistentný a zakotvený v presvedčení, že stabilita regiónu závisí od jasných pravidiel, nie od nevyváženej agresívnej rétoriky. Je to zároveň pripomenutie, že svetové konflikty nevznikajú v abstrakcii ani náhle. Často majú hlboké historické korene, ktoré pramenia z bezpečnostných závislostí a geopolitických ilúzií. Indo-pacifický región sa mení pred našimi očami a bez dôkladného pochopenia jeho historickej a strategickej hĺbky riskujeme, že si symptómy zameníme za príčiny.
Úvodné foto: Wikimedia
