Nie prepisovaniu dejín!

Kolektívna pamäť spoločnosti je dynamická záležitosť a mení sa v závislosti na vývoji spoločnosti a generácií, ktoré ju tvoria. Vytvára ju aj spôsob a obsah vzdelávania, masová kultúra a médiá, ktorých pôsobenie je v posledných desaťročiach veľmi protirečivé. Preto je pochopiteľné, že generácia súčasných sedemdesiatnikov má iné pohľady na vývoj, ako päťdesiatnici či dvadsiatnici. S tým nemožno nič robiť, ale nesmie sa pripustiť zámerné prepisovanie dejín v prospech rôznych síl, ktoré sa aj tým snažia o upevnenie svojich mocenských pozícií.  

Vztýčenie zástavy ZSSR na budove nemeckého Reichstagu v Berlíne

Druhá svetová vojna je dávno skončená záležitosť. Pri každoročnom pripomínaní jej konca v Európe 8. mája treba poukázať na nebezpečnú tendenciu, že v medzinárodnom rámci sa stala predmetom systematických „úprav“ a manipulovania. Už viac rokov najmä pod vplyvom čoraz agresívnejšej rusofóbie, predovšetkým na Ukrajine, v Poľsku a Pobaltí, sa rozširujú skreslené i lživé hodnotenia jej priebehu a výsledkov.

Mnoho zla robí aj skrytá neoliberálna propaganda, ktorá vidí pupok sveta už nie v Európe, ale v anglosaskej časti Západu. Problém je však v tom, že či na Západe, v anglosaskom svete alebo aj v Európe je vidieť i cítiť ich čoraz zreteľnejší úpadok. Chce sa to prekryť vytváraním  „nového“ obraz sveta a zneužíva sa pri tom aj zmenená interpretácia druhej svetovej vojny.

Podľa niektorých panických prozápadných názorov je to potrebné najmä preto, lebo sa šíria dezinformácie, na ktorých má záujem Kremeľ (a vraj na Slovensku obzvlášť, ako o tom  blúznia aj v kruhoch blízkych vláde rozpadnutej a rozhádanej štvorkoalície, ktorá napriek alibizmu prezidentky konečne padla). Možno len varovne dodať, že ktovie, čo všetko sa ešte raz ľudia o dejinách dozvedia, keď do takéhoto štádia nenávisti prerastie sinofóbia…

V súčasnej situácii považujeme za mimoriadne dôležité, aby sa opakovali základné údaje o tom, aký bol priebeh a výsledky druhej svetovej vojny, aké sily v nej stáli proti sebe a čo robili. Je to dôležité najmä pre tých politikov, ktorí si myslia, že dejiny sa začali ich vymenovaním do funkcie, analytikov, ktorí začiatok dejín spájajú s obsahom svojich „aktuálnych“ textov, ale aj pre novinárov, ktorí sa opierajú často len o správy zo západných tlačových agentúr a médií spred niekoľkých dní. Všetci tí sú schopní v záujme udržania svojej pozície nielen uveriť rôznym výmyslom a lžiam, ale poniektorí ich aj aktívne vytvárajú.

Vzhľadom na rozsah druhej svetovej vojny sa zamyslíme len nad niektorými vybranými súvislosťami jej konca v Európe.

Dva podpisy aktu o záverečnej kapitulácii Nemecka

V západnej mediálno-politickej interpretácii druhej svetovej vojny jej začiatok, ktorým je 1. september 1939, keď nacistické Nemecko zaútočilo na Poľsko, nie je spochybňovaný. Vojna sa oficiálne skončila podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka. Ideu nastolil prezident USA Franklin D. Roosevelt 13. januára 1943 na tajnej konferencii v Casablance za účasti predsedu britskej vlády Winstona Churchilla, vodcu Slobodného Francúzska Charlesa de Gaullea a amerických a britských vojenských veliteľov.

Alfréd Jodl pri podpise bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka
dňa 7. mája 1945 v Remeši

Kapitulácia Nemecka bola prvýkrát oficiálne podpísaná 7. mája 1945 v francúzskom Remeši (Reims), kde bolo dislokované veliteľstvo Spojeneckých expedičných síl. Za Nemecko ju podpísal generálplukovník Alfréd Jodl (*1890 – †1946, neskôr bol zatknutý a v norimberskom procese odsúdený na trest smrti), náčelník operačného štábu a zástupca náčelníka Vrchného velenia Wehrmachtu (OKW – Oberkommando der Wehrmacht).

Za Spojencov dokument podpísal náčelník štábu Spojeneckých expedičných síl generálporučík William Bedell Smith (*1895 – †1961). K podpisu bol prizvaný aj náčelník vojenskej misie ZSSR pri Spojeneckých expedičných silách generálmajor Ivan Alexejevič Susloparov. Na požiadanie hlavného veliteľa týchto síl generála Dwighta Davida Eisenhowera (*1890 – †1969, v rokoch 1953 – 1961 prezidenta USA) poslal návrh textu do Moskvy. Z Moskvy však odpoveď neprichádzala, a tak sovietsky generál na vlastnú päsť, v záujme toho, aby sa vojna nepredlžovala, dokument podpísal. A. Jodl totiž žiadal, aby kapitulácia vstúpila do platnosti až 48 hodín po podpísaní, aby sa mohli vydať príslušné rozkazy pre vojská. Neskôr sa chválil, že tým zachránil niekoľko stotisíc vojakov pred sovietskym zajatím a bolo by ich ešte viac, keby bol D. D. Eisenhower súhlasil s ďalším predĺžením vstupu kapitulácie do platnosti.

Na žiadosť I. Susloparova a so súhlasom prítomných západných predstaviteľov bol do textu pridaný článok 4, ktorý umožňoval neskôr pripraviť aj druhé oficiálne znenie dokumentu. Až po podpise kapitulácie prišiel z Kremľa nesúhlas s jej znením a spôsobom, ako bola podpísaná. Nie je pravda, že I. Susloparov (*1897 – †1974, v rokoch 1939 – 1941 bol vojenským atašé v Paríži) upadol do nemilosti, čo rôzne zdroje kritizujúce ZSSR často uvádzajú. Zúčastnil sa aj na novom podpise kapitulácie a po vojne prednášal na utajovanej Vojenskej diplomatickej akadémii. Penzionovaný bol v marci 1955. Ako svedok kapituláciu podpísal zástupca náčelníka francúzskeho štábu národnej obrany, zborový generál François Sevez (*1891 – †1948).

Sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin požiadal prezidenta USA Harryho Trumana a predsedu britskej vlády W. Churchilla o druhé podpísanie kapitulácie. Zdôvodňoval to tým, že spôsob podpisu kapitulácie vyzerá tak, ako keby sa Nemci pred ZSSR vlastne nevzdali. Vyslovil aj obavu, že nemecké vojská na východnom fronte by po takomto podpise kapitulácie mohli pokračovať v boji.

Podpis bezpodmienečnej kapitulácie fašistického Nemecka
dňa 8. mája 1945 v Berlíne-Karlshorste

K opakovanému podpisu nemeckej kapitulácie došlo 8. mája 1945 pred predstaviteľmi ZSSR, USA a Veľkej Británie v Berlíne, presnejšie v berlínskej štvrti Karlshorst.

Za nemeckú stranu okrem generála-poľného maršala, náčelníka OKW Wilhelma Keitela (*1882 – †1946, v norimberskom procese bol tiež odsúdený na trest smrti) kapituláciu podpísali aj generálplukovník Hans-Jürgen Stumpff (*1889 – †1968, bol zatknutý britskými vojskami a v roku 1947 prepustený na slobodu), veliteľ letectva (Luftwaffe) a generál-admirál Hans-Georg von Friedeburg (*1895 – †1945, spáchal samovraždu pred zatknutím), veliteľ vojenského námorníctva (Kriegsmarine).

Kapituláciu prijali maršal ZSSR Georgij Konstantinovič Žukov (*1896 – †1974) a maršal letectva Veľkej Británie Arthur W. Tedder (*1890 – †1967), zástupca hlavného veliteľa Spojeneckých expedičných síl. Ako svedkovia ju podpísali generál armády USA Carl A. Spaatz (*1891 – †1974), veliteľ strategického letectva v Európe, priamo podriadený hlavnému veliteľovi Spojeneckých expedičných síl a armádny generál Jean de Lattre de Tassigny (*1889 – †1952), veliteľ 1. francúzskej armády.

Maršal Georgij Žukov (stojaci) pri akte bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka dňa 8. mája 1945

Bezpochyby išlo o reprezentatívnejšie zloženie predstaviteľov Spojencov ako v Remeši. Sú zdroje, ktoré uvádzajú, že W. Churchill, hlboko nenávidiaci Rusov i ZSSR, urobil všetko preto (intrigoval), aby sa D. D. Eisenhower na podpise kapitulácie nezúčastnil, a tým formálne znížil jej úroveň. Podarilo sa mu to.

Text druhej kapitulácie sa líšil od prvej len v detailoch. Obsahoval však novú klauzulu, že akt je vyhotovený v ruskom, anglickom a nemeckom jazyku, pričom len ruský a anglický text je autentický (platný).

Vzhľadom na to, že kapitulácia vstúpila do platnosti 8. mája o 23.01 stredoeurópskeho času, ale v ZSSR bolo už 9. mája 01.01, sa Deň víťazstva (porážky nacizmu) začal pripomínať rozdielne. V Európe to je 8. mája a v ZSSR (dnes už len v Rusku a Bielorusku) 9. mája.

Niektoré pramene uvádzajú, že dokumentom, ktorý súvisí s článkom 4 textu prvej kapitulácie, je vlastne Berlínska deklarácia z júna 1945, ktorou víťazné mocnosti prevzali najvyššiu moc nad Nemeckom a riešili aj jej základné administratívne aspekty. Jej plný názov je Deklarácia o porážke Nemecka a prevzatí najvyššej moci vládami ZSSR, USA, Veľkej Británie a Dočasnej vlády Francúzska. Podpísali ju spojeneckí velitelia: za ZSSR G. K. Žukov, za USA D. D. Eisenhower, za Veľkú Britániu poľný maršal Bernard Law Montgomery (*1887 – †1976) a za Francúzsko J. de Lattre de Tassigny.

Skutočný koniec bojov v Európe

Niekoľko dní po podpise kapitulácie Nemecka dochádzalo na území Európy stále ešte k bojom. Na území dnešnej ČR to bolo až do 14. mája, keď si časti nemeckej 16. tankovej divízie prebojovali cestu do zóny USA.

Nemecká skupina vojsk v Kurónsku (Heeresgruppe Kurland) kapitulovala až 10. mája. Doplníme, že Kurónsko (niekedy aj Kurland) je historický názov časti územia Lotyšska, ktoré malou časťou  zasahuje aj do Litvy.

Na území Slovinska došlo k Poljanskej bitke (slovinsky Bitka na Poljani), keď sa ustašovci snažili prebiť do Rakúska, aby sa mohli vzdať britskej armáde. Vzdali sa až 15. mája Juhoslovanskej armáde, pričom boli prítomní aj predstavitelia 5. britského zboru.

Kedy bolo oslobodené Slovensko?

Oslobodenie Československa sa do čias „havlovlády“ oslavovalo 9. mája. Potom sa prešlo k pripomínaniu konca druhej svetovej vojny 8. mája. Nechceme komplikovať dejiny druhej svetovej vojny, o ktorých, zdá sa, niektoré sily aj tak stále diskutujú a hľadajú ako ihlu v kope sena možnosti ich nového výkladu.

Na Slovensku si však nepripomíname deň oslobodenia nášho územia od nacizmu. Niekedy sa hovorí, že štát bol oslobodený vtedy, keď bolo oslobodené jeho hlavné mesto. Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945, ale na území súčasného Slovenska sa bojovalo takmer do konca mesiaca. Ako príklad možno uviesť, že rieku Moravu prekročili vojská 2. Ukrajinského frontu maršala ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského až 11. a 12. apríla. Ospravedlňujeme sa za historickú neznalosť, ale boli by sme vďační historikom, keby uviedli, kedy bola oslobodená posledná obec na Slovensku (iste sa to dá nájsť v ich kronikách) a vojna sa dostala za naše súčasné hranice.  

Zamyslenie nad čínskym výkladom druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna nebola len v Európe a na Západe, ale aj v Ázii, na Východe. Historicky sa druhá svetová vojna skončila 2. septembra 1945 podpísaním kapitulácie Japonska na palube bojovej lode USA Missouri.

Japonský minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu pri podpise bezpodmienečnej kapitulácie Japonska
dňa 2. septembra 1945

Len stručne uvedieme, že  kapituláciu Japonska podpísali náčelník generálneho štábu Jošijirō Umezu a minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu. Prijal ju Douglas MacArthur, veliteľ síl USA v juhozápadnom Tichom oceáne a najvyšší veliteľ spojeneckých síl. Spolu s ním ju podpísali vojenskí predstavitelia západných štátov: Austrálie, Francúzska, Holandska, Kanady, Nového Zélandu a Veľkej Británie. Podpisy na dokument pripojili aj vojenskí predstavitelia ZSSR a Číny.

Potiaľto je všetko v poriadku. Čínski odborníci však pripomínajú, že ak sa druhá svetová vojna skončila podpísaním kapitulácie Japonska, tak aj jej začiatok by sa mal uvádzať v spojení s Áziou. Za začiatok druhej svetovej vojny sa považuje prepadnutie Číny Japonskom 7. júla 1937.

Dnes sa pri 8. máji uvádza, že ide o koniec druhej svetovej vojny v Európe. Tak by sa aj 1. september 1939 mal označovať za začiatok druhej svetovej vojny v Európe, čo sa zatiaľ takmer neobjavuje. Prekonanie zotrvačnosti eurocentristického (západocentristického) myslenia vo výklade svetových dejín bude zrejme ešte nejaký čas trvať. Politickú, ekonomickú, ani kultúrnu silu Západu spomínanie na „svetovládne“ časy však už nevráti.

Aktuálne možno doplniť, že z historicko-sociologického pohľadu je otázne vnímanie ukrajinskej krízy. Zopakujeme, že Rusko svojou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine porušilo medzinárodné právo. Problémom sa však sa stalo aj to, či medzinárodné právo neporušujú aj sily, ktoré chcú dosiahnuť porážku či aspoň výrazné oslabenie Ruska krvou a inými obeťami Ukrajincov.

Napriek všetkej tragickosti ukrajinskej krízy ide o fenomén, medzi príčiny vzniku ktorého patrí aj konanie Západu voči Rusku. Kríza má bezpochyby aj globálne dopady. Nejde však o problém, ktorý by mal riešiť celý svet, lebo v skutočnosti z krízy USA urobili zástupnú vojnu s RF, do ktorej rôzne zatiahli „spojencov“ z NATO a EÚ, popr. aj niekoľko ďalších štátov odinakadiaľ. Na zamyslenie je, prečo sú USA a ich spojenci nervózni, keď ČĽR zachováva v kríze neutrálne stanovisko a odmieta sa zapojiť do protiruského ťaženia.

Peking síce už v minulosti viackrát povedal, že sa nebude zapájať do riešenia problémov, ktoré spôsobil Západ. Tentokrát hoci prišiel s víziou politického riešenia krízy, na Západe ostali voči návrhu chladní, lebo nie je rusofóbny.

Záver

Zvýrazníme to, čo sme už viackrát v minulosti uviedli, že rozhodujúci, svetodejinný podiel na porážke nacistického Nemecka mal ZSSR – bez neho by potenciál ani schopnosti Západu na to nestačili. Okrem toho ZSSR sa výrazne podieľal aj na porážke Japonska. To sú fakty, ktoré sa nedajú vyvrátiť. A ak sa o to niekto pokúsi, nič dobré to neprinesie, hoci sily pretláčajúce súčasnú neoliberálnu finančno-právno-informačnú deštrukciu sveta si myslia, že môžu všetko.

Je však mimoriadne nebezpečné, ak sa kvôli rusofóbii prehliada oživovanie nacistických síl najmä na Ukrajine a v Pobaltí.

USA, ktoré podľa viacerých náznakov upadajú do čoraz hlbšej politickej, ekonomickej i morálnej krízy, chcú svojou krutou, zákernou politikou časť problémov zištne riešiť tak, že roztáčajú špirálu násilia v Európe. Doma svoje ťažkosti, minimálne za súčasného obdobia vlády Joea Bidena, ktorý je čoraz dopletenejší, nedokážu prekonať. Je nešťastím, že tento do očí bijúci fakt nevidia vodcovia EÚ a väčšiny jej štátov.

Na obete druhej svetovej vojny sa nesmie zabudnúť. Zároveň však treba robiť všetko preto, aby sa vojnové tragédie nielen v Európe, ale ani inde vo svete neopakovali. Každý deň pokračovania ukrajinskej krízy a bojov v nej prináša obete na životoch nielen medzi vojakmi, ale aj medzi civilistami. Okrem toho spôsobuje aj nesmierne materiálne škody a prehlbujúce sa krízové procesy, v ktorých sa zmieta svet.

Snímky: wikipedia a wikimedia commons

(Celkovo 510 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter