Národný súd a národné povstanie  

Retribúcia v mene republiky a slovenského národa

1.

Povstanie, slovenské a národné – to bola vojna, domáca vojna. Vliala sa do inej, ale korešpondujúcej vojny, ktorá ju prehĺbila a víťazne ukončila. Zjednotila sa s vojnou svetovou, globálnou, valiacou sa ako oslobodzovacia riava na Slovensko a na Európu z východu. Povstanie, domáca vojna, mala atribúty a parametre vojny občianskej. Proti väčšine národa, proti antifašistickým silám viedla vražedný boj jedna skupina ľudí, domáci zradcovia a kolaboranti, slúžiaci nacistickým nadľuďom (Übermensch) a tzv. panujúcemu národu (Herrenvolk). Slovensko dobýjali, obsadzovali na pozvanie „vodcu a prezidenta“ dr. J. Tisu, resp. s jeho súhlasom vpochodovali na jeho územie.  Podľa ustanovujúceho dokumentu SNR, Vianočnej dohody, viedol slovenský ľud boj  za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu, vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci. Ľudácki uzurpátori mali pre antifašistov dehonestujúci názov „partizánska čeliadka, bezuzdná luza zrelá pre boľševické peklo“. Hovorili o nich ako o Neslovákoch, čechoslovakistov, ako o židoboľševických hordách. Zapojením nemeckých vojsk do potlačenia povstania sa domáca občianska vojna stala vojnou za oslobodenie národa, proti okupantom a cudzím uchvatiteľom. Špeciálne protipartizánske vojenské jednotky wehrmachtu (48 000 až 50 000 vojakov)  hromadne vraždili povstalcov, vypaľovali a ničili dediny, ktorých obyvatelia im poskytli pomoc. Podľa situačnej správy nemeckého hlavného štábu z novembra 1944 mali na Slovensku 5 protipartizánskych zaisťovacích práporov, 2 divízie (14. haličskú a 18. Horst – Wessel), SS brigádu Dirlewanger, miešanú divíziu 178 Tatra, bojovú skupinu Schill (v počte brigády), jednotku Edelweis, Mussulmanský pluk SS a tvorili sa tu 2 nové divízie Volksheitsdienstu, t.j. slovenských Nemcov. Časť špinavej práce robili slovenskí zapredanci POHG (pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy), domobrana, žandári, Ústredňa Štátnej bezpečnosti, poľné roty HG. Proti tejto agresii  a zlobe okupantov sa postavilo okolo 16 000 partizánov a asi 60 000 vojakov povstaleckej armády.

2.

Represie, systematické vraždenia národov, vyhladzovania rás (Židia, Rómovia), prenasledovanie ľudí z politických dôvodov (komunistov, sociálnych demokratov), a to v mene nacistického štátu. Zamordovaných bolo takto do 12 000 ľudí. Určité kruhy tak uskutočňovali svoju štátnu politiku a nordickú ideológiu („plavý a modrooký nadčlovek“).

Všetko toto doviedlo antifašistický, civilizovaný a slobodný svet k náležitej odpovedi. Stali sa ňou dokumenty nového medzinárodného trestného práva, ktoré završovala Dohoda štyroch veľmocí o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi, prijatá 8. augusta 1945. K nej bol pripojený Štatút Medzinárodného vojenského tribunálu. Podľa svojho sídla v bavorskom meste Norimberg, kde sa konali v období tretej ríše „veľkolepé“ zjazdy nacistickej strany (NSDAP), dostal tento vojenský tribunál pomenovanie „norimberský“. Od Štatútu norimberského medzinárodného vojenského tribunálu sa odvíja klasické poňatie zločinov podľa medzinárodného práva s tromi kategóriami, a to: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Za prameň tohto novovznikajúceho medzinárodného práva trestného bolo uvedené priamo „svedomie sveta, svedomia ľudstva“, resp. podľa dikcie Deklarácie „zmysel civilizovaného sveta pre spravodlivosť“. V európskych krajinách sa týmto odkazom na svedomie ľudstva a na zmysel pre spravodlivosť presadila, možno po 200 rokoch, opäť koncepcia prirodzeného práva ako základu a prameňa práva. Nebol ním už jednoducho uzákonený paragraf, platný od minulosti, oddávna, bez ohľadu na nový typ zločinov hitlerovského štátu, ale prameňom sa stalo svedomie ľudstva. Ono adekvátne posudzovalo tieto atrocity, organizované a plánované zverstvá, realizované priamo industriálnym fabrickým spôsobom, s cieľom – zničiť Židov, Cigánov, slovanské národy, podľudí, menejcenné plemená (Untermenschen), duševne chorých. Nacistická „veda“ mala rozdelených ľudí ako zvieratá, ako živočíchy – na plemená, čeľade, triedy, podtriedy a určila im pritom rozličný stupeň menejcennosti, zotročenia a čas na likvidáciu v budúcnosti za tým účelom, aby sa vytvoril priestor  pre vyvolenú germánsku, teutónsku rasu.

Spolu so zmenou „za čo sa trestá“, dohoda a štatút o potrestaní hlavných vojnových zločincov  upravila a zmenila aj dôvody uloženia trestu a jeho cieľ. Trest sa mal uložiť aj za zločiny, ktoré sa stali pred účinnosťou medzinárodných trestných noriem (pred 8. augustom 1945). Zaviedla sa tým spätná účinnosť týchto noriem, tzv. retroaktivita a cieľom trestu nemala už byť ako v klasických trestných zákonoch iba prevencia, ale odplata podľa zásady: Musí sa  uložiť trest, lebo bolo spáchané zlo, zločin. Preto je pomenovanie týchto noriem ako retribučných zákonov adekvátne, zodpovedajúce pravde. Vyjadrovalo sa to vetou – trest sa ukladá dodatočne (teda retroaktívne), musí sa uložiť za už spáchaný zločin v minulosti, neukladá sa preto, aby sa takýto zločin nestal v budúcnosti.  Také boli osobitosti, špecifiká týchto zákonov, noriem, ktoré dostali v náuke i v praxi pomenovanie „retribučné zákony“.

Retroaktivita bola v tomto kontexte inštitúciou spravodlivou, revolučnou, znemožňovala, aby skôr spáchané zločiny boli netrestané – len pre oneskorené zostavenie a vydanie písaných zákonov. Dané zákony boli retribučné vzhľadom na to, že uloženie trestu za ne nepôsobilo preventívne, ale dodatočne ako odplata a konkrétne ako „náležitá odplata“ (retribution).

Dohoda štyroch veľmocí o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi z 8. augusta 1945, s pripojeným Štatútom Medzinárodného vojenského tribunálu, vytvorila aj právny základ pre zriadenie Medzinárodného vojenského tribunálu, ktorý bol zložený z predstaviteľov štyroch víťazných veľmocí (ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska). Sídlil v bavorskom meste Norimberg. Súdil od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946, a to viac ako dvadsať nacistických pohlavárov a početné nacionálne socialistické organizácie (medzi inými NSDAP, SS a Gestapo, hitlerovskú vládu). Viacerým nacistickým vodcom sa podarilo vyhnúť súdu (Hitler, Goebbels, Himmler, Borman…) samovraždou. Norimberský tribunál odhalil desivú hrôzu vyhladzovacích táborov. Vyniesol 12 rozsudkov smrti, ktoré boli vykonané obesením 16. októbra 1946 (pričom H. Göring spáchal pred popravou v cele samovraždu). Ostatní obvinení boli odsúdení na dlhoročný či doživotný žalár. Obžaloba vinila zodpovedných nacistických vodcov z toho, že úmyselne vyvolali svetový konflikt opakovanou agresiou v 30. rokoch, že používali metódy, ktoré boli a sú v rozpore s vojnovými konvenciami (mučenie, nútené práce zajatcov, zotročovanie civilistov a i.). A ďalej najmä, že okrem vojnových zločinov spáchali ešte zločiny proti ľudskosti bez akejkoľvek vojenskej nutnosti, iba v rámci ich plánu rasového vyhladenia Židov a Cigánov (prijatie konečného riešenia, Endlösung, na konferencii vo Wansee roku 1942).

K Dohode o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi, ktorú uzavreli Francúzsko, Veľká Británia, USA a ZSSR dňa 8. augusta 1945 v Londýne, pristúpila aj Československá republika. Dohoda pre ňu nadobudla účinnosť 26. septembra 1945.  Československá republika pristúpením k tejto dohode vzala na seba záväzok realizovať jej ustanovenia vo svojom vnútornom trestnom zákonodarstve a vyvodiť osobnú trestnú zodpovednosť voči páchateľom vojnových zločinov, ktorí ich vykonali na jeho území, resp. prevzala záväzok vymedziť (definovať) vo svojich národno-štátnych ustanoveniach trestného práva znaky konania osôb, ktoré na území ČSR spáchali konania proti životu, zdraviu a majetku jeho občanov, ktoré ďalej porušili základné atribúty československého štátu, jeho suverenitu, nedotknuteľnosť jeho štátnych hraníc, územnú celistvosť a ústavnú činnosť ústredných aj miestnych orgánov štátu. Signatári prijali pristúpením k Dohode o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi záväzok dohodu implementovať v domácom zákonodarstve, a to prijatím (recipovaním) zásad medzinárodnej úpravy a vytvorením (kreovaním) vlastnej legislatívy uzákoňujúcej špecifické domáce (vnútroštátne) konania, ktoré boli charakteristické pre okupačný, resp. kolaborantský, fašistický režim na ich území najmä v období 1938 – 1945, resp. aj pred týmto dátumom.

Ľudové súdy stíhali a uložili tresty fašistickým vodcom aj v susedných krajinách. V Maďarsku to bol Szálassy, v Rumunsku Antonescu, v Chorvátsku ustašovci, v Srbsku Nedič a vo Francúzsku Pétain a Laval, prezident a premiér kolaborantského štátu, ktorý sa oddelil od ostatného Francúzska okupovaného hitlerovcami a dal si názov État de France so sídlom v kúpeľnom meste Vichy. Retribučná spravodlivosť bola priestorovo univerzálna.

3.

Záväzok realizovať úlohy retribúcie, prevzaté zo Štatútu medzinárodného trestného súdu, pripadli SNR. S  relevanciou zákona mohla a mala určiť, ktoré skutky a konania spáchané od 6. októbra 1938 (teda od „autonómie Slovenska v Č-SR“), ďalej od 14. marca 1939 (vyhlásenie Slovenského štátu) až do 9. mája 1945 sa kvalifikujú ako zločiny, ako trestné činy a prečiny v intenciách a podľa medzinárodných dokumentov, a to od Svätojakubskej deklarácie až po Štatút medzinárodného vojenského tribunálu ako normy medzinárodného trestného práva. A z hľadiska národnej cti, svedomia a morálky bolo podstatné, že ako na osoby podozrivé a obvinené sa retribúcia vzťahovala na prezidenta vojnového slovenského štátu, na členov jeho vlády, resp. vlád a na poslancov Slovenského snemu. A tieto osoby mohol súdiť, bol legitímny ich súdiť len slovenský národný súd, resp. slovenské súdy vôbec. Nemohol ich súdiť český ani československý súd. V súlade a na základe tejto legislatívy bol zriadený Národný súd a ľudové súdy s vymedzenou pôsobnosťou, antifašistickým poslaním.

Všetky tieto dôvody viedli k rozhodnutiu o prijatí samostatnej slovenskej retribučnej právnej normy. Prijala ju SNR na svojom prvom zasadnutí (plenárnom) po oslobodení Slovenska, a to 15. mája 1945 (v historickej budove SNR, kde vyhlásili aj satelitný slovenský štát) ako nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Táto retribučná norma upravila tri druhy matérie:
a) skutkové podstaty retribučných trestných činov;
b) retribučnú justíciu, a to: Národný súd a ľudové súdy (okresné a miestne);
c) procesné právne normy, podľa ktorých tieto súdy pri svojej činnosti postupovali.

Národný súd bol mimoriadny súd zriadený podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR. Sídlil  Bratislave, jeho pôsobnosť sa vzťahovala na celé územie Slovenska. Rozhodoval v 7-člennom senáte, ktorý sa skladal z predsedu a zo 6 prísediacich. Predseda senátu a jeho námestník museli byť sudcovia z povolania. Menovalo a odvolávalo ich Predsedníctvo SNR, ktoré vykonávalo vlastne pôsobnosť hlavy Slovenska ako národnoštátneho útvaru. Obdobne prísediacich vymenúvalo a odvolávalo Predsedníctvo SNR. Mohli nimi byť iba „osvedčení vlastenci“, resp. osoby „politicky bezúhonné“. Rozsudok sa vyhlasoval, čo bolo kvalitatívne nóvum pre vývoj práva na Slovensku, „menom republiky a slovenského národa“. Prezidenta vojnového slovenského štátu, jeho vládu a ďalších exponovaných fašistických hodnostárov súdil nominálne i fakticky slovenský národ, slovenský ľud. Vyjadroval sa tým vtedajší stav vývoja Slovenska k vlastnej antifašistickej demokratickej štátnosti v Československu, ďalej skutočnosť, že súdne pojednávanie malo prameň vo veľkej epopeji národa a ľudu, ktorý sa tým vysporiadal aj s klérofašistickou štátnosťou darovanou ultimatívne A. Hitlerom, pri ktorej absentovala slobodná vôľa slovenského národa konštituovať národný štát. Ústavnoprávne to znamenalo, že táto právna udalosť, vyhlásenie slovenského štátu, bola neplatná od samého začiatku, že vojnový slovenský štát – prísne vzaté – neexistoval.  

Podľa politickej dohody boli prísediaci z Demokratickej strany a traja z Komunistickej strany. Národný súd i ľudové súdy, okresné (rozhodovali v 5-člennom senáte) a miestne (v 5- až v 11-člennom senáte). Termín ľudový súd do tejto sústavy mimoriadnych súdov zvolil slovenský zákonodarca preto, lebo chcel, aby do nej bolo vnesené, zakomponované ľudové chápanie spravodlivosti a politickej odplaty. Malo sa do značnej miery prekonať sparagrafované, skostnatené konanie, postup na súdoch sa mal naplniť obnoveným antifašistickým a demokratickým životom slovenského ľudu, ktorý sa prejavil počas SNP. 

Sudcovia z povolania a prísediaci mali rovný hlas. Pri pojednávaní rovnoprávne rozhodovali  o uložení trestu obžalovanému na základe dokázanej individuálnej zodpovednosti (zavinenia) za žalovaný protiprávny skutok. Konanie o vine a treste bolo kontradiktórne, viedlo sa ako diskusia, polemika strán (žalobca, obžalovaný) o predložených dôkazoch a argumentoch protistrany vo verejnom súdnom konaní, ktoré verejné muselo byť obligatórne. Pričom platilo, že súd rozhodoval len na podklade dôkazov, ktoré boli pred ním na pojednávaní bezprostredne vykonané (vypočutí svedkovia, znalci, prečítané písomné dokumenty). Nóvom bolo premietnutie filmového dokumentu, obdobne ako v Norimbergu. Obžalovaný mal právo na obhajobu samostatnú aj odbornú, zvoleným, resp. menovaným advokátom. Retribučná spravodlivosť mala byť rýchla, efektívna, ale nie decimujúca. Pojednávanie prebiehalo nie iba osem dní, ako bolo pôvodné ustanovenie v nariadení. Súd rozhodoval väčšinou hlasov.

Za predsedu Národného súdu vymenovalo Predsedníctvo SNR Igora Daxnera. Pôsobil aj ako predseda I. senátu a jeho námestníkom bol Karel Bedrna. Predsedom II. senátu bol Jozef Kostka, resp. Ľudovít Rigan, a Imrich Šavel. Podľa údajov zo spisov na Národnom súde tam pôsobilo jedenásť sudcov (sudcov z povolania). Počet prísediacich Národného súdu, ktorí zasadali pri konaniach v jednotlivých senátoch, sa približoval, podľa výskumu právneho historika dr. M. Malatinského, zverejnenom v roku 2019, na sto prísediacich. Podľa týchto údajov možno pokojne a zdôvodnene tvrdiť, že v retribučnom konaní pred Národným súdom v Bratislave bola zabezpečená a garantovaná nestrannosť súdenia, analýzy a hodnotenia dôkazov, celková objektivita súdneho pojednávania a vynášania trestov. V zozname obžalobcov pri Národnom súde, ktorý predkladali a prednášali obžalobu, je uvedených dvadsať obžalobcov. Tvorili Úrad obžaloby. Vedúcim obžalobcov, šéfom úradu bol Juraj Šujan, ďalšími členmi boli Ľudovít Rigan, Anton Rašla a ďalší.

Začatie práce na Národnom súde v Bratislave bolo, možno povedať, časove blízke činnosti Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu. Národný súd začal pojednávanie v najvýznamnejšie kauze, a to dr. Tiso, dr. Ďurčanský, Mach 2. decembra 1946. Medzinárodný tribunál  v Norimbergu viedol konanie proti hlavným vojnovým zločincom od 20. novembra 1946. Národný súd v Bratislave ukončil svoju činnosť vôbec posledným dňom roku 1947 (31. decembra). Takto v hlavných znakoch a črtách vyzerala retribučná justícia na Slovensku. Zhrnuté: jeho konanie sa nielen nerovnalo, ale ani nepodobalo metóde decimácie (ako to robili Rimania v staroveku v občianskych a dobyvačných vojnách, keď bol každý desiaty nepriateľ popravený). Nebolo to ani konanie typu pojednávania za stanného práva (keď každý obžalovaný, ktorý spáchal alebo bol podozrivý zo spáchania zločinu zapísaného v príslušnom nariadení, bol popravený). Retribúcia sa nepodobala ani postupu za jakobínskeho teroru a teroru za ruskej revolúcie v občianskej vojne. Bol to riadny typ trestného súdneho konania, keď retribučný súd na základe predložených dôkazov zisťoval vinu obžalovaného, jeho poľahčujúce okolnosti, príp. oslobodzujúce okolnosti, a podľa zisteného stavu určoval trest. Trest smrti mohol súd podľa retribučného nariadenia zmierniť, a to za významné konanie obžalovaného v období SNP, ktorým zachránil slovenské životy od represie domácich, ako aj nacistických hrdlorezov. Mal právo obrátiť sa na prezidenta ČSR so žiadosťou o udelenie milosti. Retribúcia teda zodpovedala požiadavke udeliť páchateľom náležitý trest, ale trest spravodlivý.

4.

Aké boli znaky, charakteristika skutkových podstát retribučných trestných činov podľa slovenského nariadenia, teda nariadenia SNR č. 33/1945 Zb.?

Všetky formy tejto trestnej činnosti boli vtesnané do piatich paragrafov. A po druhé, ich poradie vyjadrovalo závažnosť týchto zločinov, nebezpečnosť skutkov, ktoré patrili do príslušných skutkových podstát. Podľa textu pomenovanie paragrafov vyjadrovalo, o akú osobu, páchateľa príslušného konania ide. Možno povedať, že to bola výslovne identifikácia páchateľov podľa nadpisu, ktorý bol uvedený v jednotlivých paragrafoch, nie charakter a znaky jeho konania. Nebola do klasická definícia skutkovej podstaty, ale išlo o sociologickú koncepciu trestného činu, aký bol jeho páchateľ. Identifikácia páchateľov ako zločincov znela nasledovne: § 1 fašistickí okupanti, § 2 domáci zradcovia, § 3 kolaboranti, § 4 zrada na povstaní a § 5 previnilci fašistického režimu. Na prvom mieste boli ako fašistickí okupanti stíhaní cudzí štátni občania, ktorí sa pričinili o rozbitie ČSR, o zničenie jej demokratického štátneho poriadku, alebo sa zúčastnili na útlaku, terorizovaní alebo drancovaní slovenského ľudu. Ako takí boli stíhaní a odsúdení na absolútny trest generáli, ktorí potláčali SNP, Berger, Höffle a vyslanec Ludin a boli popravení.

Ako „domáci zradcovia“ boli retribučnou trestnou normou, podľa jej § 2, stíhané osoby, ktoré svojím postojom a konaním splnili znaky, že boli členmi slovenskej vlády, snemu alebo inak exponovanými činiteľmi, ktorí sa pričinili o rozbitie ČSR alebo odstránili jej demokratický poriadok a pričinili sa o zavedenie fašistického režimu, a to tým, že iniciatívne a exponovane pôsobili k 6. októbru 1938 a k 14. marcu 1939. Potrebné je pritom zdôrazniť a vysvetliť nasledujúce: trestný čin domácej zrady mohla spáchať iba osoba, ktorá bola v celom tomto období československým štátnym občanom. Teda aj prezident vojnového slovenského štátu, aj členovia vlády tohto útvaru, ako aj snemu – boli podľa platného právneho stavu „československými štátnymi občanmi“, aj po vyhlásení vojnového štátu, až do jeho faktického zániku. Vyplývalo to z toho, že ČSR ani Mníchovom, ani 14. a 15. marcom 1939 nezanikla, právne jestvovala naďalej, a teda jej štátni občania zostali a boli naďalej štátnymi občanmi ČSR a boli povinní dodržiavať jeho právny poriadok, byť verný československému štátu. Slovenský štát z hľadiska právneho, osobitne z hľadiska medzinárodného práva, totiž nejestvoval. Platilo, že nejestvoval z právneho hľadiska. V realite tu boli, jestvovali orgány tohto útvaru, t.j. slovenského štátu. V Bratislave mali sídla aj ambasády cudzích krajín spojených s hitlerovským Nemeckom, s jeho spojencami, s osou Berlín, Rím, Tokio. Sídlilo tu  asi 27 vyslancov iných štátov. Slovenský štát uzatváral aj s nimi zmluvy rozličného druhu a rozličnej právnej relevancie. Preto sa často tvrdilo a tvrdí, že vojnový slovenský štát bol uznaným štátom a mal právnu subjektivitu, právo samostatne konať. Právne však nejestvoval, právne jeho existencia bola fiktívna, nebola ani zdanlivá (putatívna). Na to sa zabúda, resp. historici politicky profilovaní, právne nevedomí ani o tom nevedia, resp. nemajú a nechcú mať o tom vedomosti. Vzhľadom na to sa dopúšťajú pri svojej odbornej práci závažných chýb a lapsusov. Našťastie, subjektívne o tom nevedia! Po ďalšie, samotné vyhlásenie slovenského štátu nebolo trestné, nebolo kvalifikované podľa tohto paragrafu termínom „domáci zradcovia“. Už v tom čase, od mierových zmlúv z rokov 1919 a 1920, platila v medzinárodnom práve zásada, princíp práva národa na sebaurčenie vrátane práva na vytvorenie vlastného štátu tohto národa. Podľa tejto zásady vznikla aj ČSR v roku 1918. Znaky trestného činu „domácej zrady“ spĺňalo konanie menovanej osoby, ak sa pričinila o rozbitie ČSR pri splnení ďalších znakov jej konania – a to, že sa pričinila o zavedenie fašistického režimu, ktorá najmä priamym vyjednávaním alebo iným spôsobom prispela k utvoreniu slovenského štátu pod ochranou Nemecka. Ak by sa takáto vyššie identifikovaná osoba pričinila o vyhlásenie slovenského štátu, ako štátu s demokratickým režimom, a s ďalším znakom, že tento štát by sa nevytvoril pod ochranou Nemecka (viď uzavretie ochrannej zmluvy, Schutzvertrag), ale bol by to štát suverénny, mal by demokratických spojencov, nedošlo by tým ku spáchaniu trestného činu, bolo by to konanie legitímne a legálne. Je to dôležité povedať aj vzhľadom na tvrdenia a výroky, že konkrétne Dr. Jozef Tiso bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest smrti preto a len preto, že „vyhlásil slovenský štát“. Nie je to tak! Bol uznaný za páchateľa zločinu „domácej zrady“, ktorú naplnil tým, že sa pričinil o rozbitie ČSR, o odstránenie jej demokratického poriadku, ďalej o zavedenie fašistického režimu najmä priamym vyjednávaním, ktorým prispel k utvoreniu slovenského štátu pod ochranou Nemecka! Slovenský štát, neskôr podľa svojej ústavy mal názov Slovenská republika (1939). Nevznikol na základe a podľa zásady práva slovenského národa na sebaurčenie, práva na národný štát. Slovenský štát bol vyhlásený na základe ultimáta Nemeckej nacistickej ríše ako produkt geopolitiky hitlerovského Nemecka, pod jeho patronátom, za podmienky, že svoju zahraničnú a vojenskú politiku bude viesť v súlade s nacistickým Nemeckom, t. j. bude pod jeho „ochranou“, teda bude jeho vazalom. Podľa § 2, domáca zrada, boli za zločin domácej zrady uznaní ako páchatelia Vojtech Tuka (predseda vlády), Jozef Tiso, Ferdinand Ďurčanský, Alexander Mach, Karol Sidor, Martin Sokol, Štefan Tiso a i.

Zločin alebo trestný čin „domácej zrady“ (vzhľadom na nedovŕšený vývoj povstaleckého Slovenska k vlastnej demokratickej štátnosti, a tiež nedoriešený vzťah k ČSR ako štátu, použil slovenský zákonodarca termín „domáca zrada“, „domáci zradcovia“ a nepoužil v prípade zvrchovaného štátu častejšie používaný termín „vlastizrada“) má okrem vyššie uvedeného a rozobratého ustanovenia ešte dve ďalšie podoby, naplnenie znakov ktorých viedlo k rezultátu, resp. k výroku Národného súdu – „je vinným“. Boli to ustanovenia, že tento trestný čin spáchal:
a) ten, kto sa akokoľvek pričinil o vypovedanie a vedenie vojny proti ZSSR a spojencom (t. j. USA a V. Británii), bral na nej významnú účasť, alebo svojím konaním, menovite násilnosťami a drancovaním, poškvrnil česť slovenského národa, alebo
b) kto činnosť a idey fašistických okupantov verejne propagoval, obhajoval alebo schvaľoval, verejne hanobil ZSSR, Spojencov alebo ich štátne zriadenie a armády.

A tieto zločiny spáchala tiež hlava slovenského štátu, ktorá podľa jeho ústavy mala právo vypovedať vojnu inému štátu, a tento zločin spáchal tiež predseda tejto vlády Vojtech Tuka, minister obrany Ferdinand Čatloš. Ďalej tiež veliteľ Hlinkovej gardy a minister vnútra Alexander Mach a šéf propagandy Tido Gašpar a ďalší. Menované osoby boli národnou prokuratúrou obžalované a Národným súdom odsúdené za zločin „domáca zrada“.

Tretím paragrafom retribučného nariadenia bol zločin „kolaborácie“, resp. sú v ňom znaky konaní, ktorými sa osoba ako páchateľ tohto skutku stane „kolaborantom“. Tieto znaky boli rozvedené a definované v piatich odsekoch. Po prvom v podstate všeobecnom vymedzení nasledovalo konkrétne definovanie pojmov kolaborácia, kolaborant, a to ako účasť na vykonávaní perzekúcie demokratických a protifašistických síl, ďalej spôsobenie iným osobám protiprávnej ujmy pre rasovú, národnú, alebo politickú príslušnosť, a patrí sem tiež vykonávanie vysťahovania slovenských ľudí do cudziny, do zaisťovacích táborov, alebo na prácu v prospech nemeckého vedenia vojny. Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že ide o trestanie najmä osôb, ktoré boli vinné, resp. zodpovedali za protižidovské perzekúcie, deportácie, t. j. za dosiahnutie holokaustu (Otomar Kubala, Anton Vašek). Kolaborantom sa stala osoba zodpovedná za zločin kolaborácie. Zločin tohto druhu spáchal aj ten, kto sa obohatil na úkor druhých občanov (prípady tzv. arizácie a kolaborácie v najelementárnejšej podobe), alebo kto dával svoje služby k dispozícii okupantom, fašistickému režimu, a kto činnosť kolaborantov verejne propagoval a schvaľoval (teda napríklad aj publicisti, novinári, propagandisti vôbec).

Trestným činom špecifickým pre protifašistické ozbrojené hnutie na Slovensku je zločin s názvom „zrada na povstaní“. V troch odsekoch boli v ňom definované znaky tohto činu, ako sa prejavili a uplatnili pred SNP (marenie príprav povstania, alebo marenie účasti vojenských jednotiek na ňom). Pred vypuknutím Povstania boli trestnoprávnym odrazom najmä situácia divízií na východnom Slovensku, resp. východoslovenskej armády. Stalo sa to tým, že ľudácka vláda poskytla toto slovenské územie ako „operačné pásmo“ wehrmachtu proti blížiacej sa Červenej armáde. Inými slovami, vzdala sa suverenity nad týmto územím Slovenska, aby ho mohli obsadiť nemecké jednotky. Zrada na povstaní sa stala ďalej konaním, ktorým sa znemožnila účasť, zapojenie východoslovenských divízií do SNP, pri ktorej sa zúčastnili gen. Augustín Malár, plk. Viliam Talský, minister gen. Ferdinand Čatloš). Konkrétny skutok uskutočnil plk. V. Talský, ktorý vykonával funkciu veliteľa dvoch východoslovenských divízií v čase, keď bol gen. Malár v Bratislave. Odletel od divízií za front na sovietsku stranu, kde sa pokúsil koordinovať operácie Červenej armády s východoslovenskými divíziami. Divíziám však nedal žiadne rozkazy ako majú postupovať v kritickom čase po rozkaze pplk. Jána Goliana začať povstanie. Nemecké velenie a vojská sa rýchlo zorientovali v situácii. Odzbrojili slovenských vojakov zanechaných bez veliteľa a náležitého rozkazu v operácii posmešne nazvanej ako „zber zemiakov“ (Kartofelernte) a väčšinu z nich zajali (30. 8. – 2. 9. 1945). Vzápätí ich transportovali do koncentračných lágrov. Konanie pplk. Talského nebolo možné ospravedlniť, aj keď sa stretol s maršalom Konevom a neskôr vstúpil do československého armádneho zboru. Škody na vojsku, pád možnosti vytvorenia koridoru cez Duklu a ďalšieho priesmyku pre Červenú armádu padol, bol absolútne stratený. Bolo to konanie, ktoré v najväčšom možnom rozsahu naplnilo znaky zločinu „zrada na povstaní“, absolútneho marenia realizácie povstania.

Podľa tvrdení vojenských odborníkov by úspešné využitie tejto veľkej možnosti, a to otvorenia slovenských karpatských priesmykov pre vojenský postup a útok Červenej armády, „koridoru na vojenský pochod a prienik“ jej ďalší postup na územie východného Slovenska a perspektívne celého Slovenska vytváralo možnosť, že by Slovensko bolo oslobodené za 48 hodín. Predpokladalo sa ďalej, že by táto úspešná koordinácia vojenskej činnosti vojsk ZSSR a povstaleckého Slovenska viedla k ďalšiemu v podstate dominovému efektu, a to ku kapitulácii horthyovského Maďarska a k postupu sovietskych vojsk na hranice nacistickej nemeckej ríše. Trvanie vojny by sa za týchto priaznivých okolností skrátilo o pol roka. Slovensko by bolo tak ušetrené od následkov zločinného vedenia vojny Nemeckom. Ušetrili by sa stovky a tisícky slovenských životov. Predišlo by sa, resp. by sa zredukovalo vojenské ničenie slovenských miest, obcí, ciest a osobitne železničných tratí, železničných mostov tunelov. Pozvanie nemeckých vojsk 28. augusta 1944 na Slovensko „prezidentom a vodcom“ za účelom likvidovania partizánov, znemožnenie zapojenia slovenských vojenských posádok do SNP, to bol vojenský a politický zločin nie iba proti ustanoveniu paragrafu zrady na povstaní. Znemožnila, paralyzovala sa tým realizácia optimálneho variantu začatia a priebehu Povstania. Bol to priamo zločin proti životným záujmom slovenského národa. Týmito slovami zhodnotil tieto konania prezidenta a vodcu ľudáckeho režimu vo svojich memoároch Dr. Anton Rašla. Sabotovaním povstania, pokusom znemožniť jeho vypuknutie najmä zapojením slovenských vojakov do neho, boli aj vystúpenia popredných vojenských a štátnych predstaviteľov ľudáckeho režimu v bratislavskom rozhlase 29. a 30. augusta 1944. Vystúpili takto minister obrany F. Čatloš, generál A. Malár, veliteľ východoslovenskej armády, ktorého prejav vojakom bol najúčinnejší svojou premyslenou demagógiou. Rozhlasový prejav samotného prezidenta a vodcu dr. J. Tisu vlastne dovŕšil vo veľkej miere váhanie, zmätok v radoch vojakov pripravených nastúpiť do Povstania. Uvedení hodnostári hovorili aj o tom, že oni majú svoj plán, svoj projekt postupu v tejto fáze vojny a že ešte nenastal čas pristúpenia k jeho uskutočneniu. Preto sa obracali na vojakov s výzvou či priam s rozkazom (gen. Malár), aby sa vrátili do kasární (vojaci urobte „Čelom vzad“) a nepodliehali agitácii iných síl. Týmito vyhláseniami s množstvom dezinformácií uviedli vojakov do omylu, do zmätkov. Pomýlením vojakov o reálnej situácii spôsobili, že určitá časť z nich, niektoré posádky sa nezapojili do organizovanej činnosti pre SNP. Trestnoprávne to bolo konanie, ktorými tieto osoby naplnili znaky trestného činu zrady na povstaní, a to marením účasti, marením začiatku, marením nástupu do povstania.

Takýmto konaním, ktoré znemožnilo, eventuálne sťažilo úspešný nástup do povstania, bolo konanie veliteľa posádky v Nitre, pplk Jána Šmigovského. Rozkaz začať s vystúpením posádky mu doručili z vojenského ústredia v B. Bystrici od pplk. J. Goliana popoludní 29. augusta. V tomto momente došlo k osudovému, kardinálnemu právnemu prelomu v situácii. Legitímnym veliteľom povstaleckých síl sa v momente prevratu objektívne právne stáva doterajší veliteľ, dovtedy podriadený bratislavskému režimu, t.j. pplk. Ján Golian. Rozkazy a nariadenia, ktoré on vydá, sa stávajú záväznými nielen pre všetky sily zapojené do povstania, ale aj pre všetky vojenské posádky na Slovensku. Nitriansky veliteľ túto zmenu, prevrat nezbadal, nepochopil. Obrátil na doterajšie  velenie v Bratislave – a to na ministerstvo obrany, na gen. Čatloša, prijal i telefonát od dr. Tisa, predstaviteľov vlády, aby posádku v Nitre nepostavil proti postupujúcim Nemcom. V čase vytvoreného akoby „dvojvládia“ – minister obrany v Bratislave contra vojenské ústredie v B. Bystrici – nepochopil, že práve nastala „revolučná“  mocenská zmena. Najvyšším platným veliacim dôstojníkom, autoritou je už pplk. V. Goliana, nie Čatloš, nie Tiso. Súhlasil s tým, aby Nitru obsadilo nemecké vojsko. Vojaci nitrianskej posádky boli odzbrojení. Pre nemecký vojenský postup sa vytvorila otvorená cesta –  smerom na Zlaté Moravce, ďalej Novú Baňu a Žarnovicu a celkove postup na hornú Nitru, na Prievidzu – kam sa dostali asi do 10. septembra. Znemožnilo sa tým získanie početnej a kvalitnej vojenskej posádky z Nitry pre obranu a vytvorenie obranných pozícií povstalcom na Ponitrí koncom augusta 1944. Bola to značná strata pre Povstanie. J. Šmigovský sa už v ďalšom vývoji nevyvinil (neexculpoval) z tohto konania, ktoré naplnilo znaky „zrady povstania“ ani tým, že v prvých dňoch mája 1945 sa zapojil do pražského povstania. Národný súd kauzu posádky v Nitre a jeho veliteľa plk. J. Šmigovs kého riešil ako prvý prípad, ním sa začala jeho činnosť. Národný súd, jeho prvý senát s predsedom dr. I. Daxnerom, prvýkrát odsúdil obžalovaného, uznal ho za vinného a uložil mu trest smrti.

Rýchla akcia nemeckých vojsk v Bratislave znemožnila aj začiatok SNP v hlavnom meste, so zámerom zadržať niektorých ústavných činiteľov ľudáckeho režimu, vyhlásiť povstanie v rádiu s následným ozbrojeným ústupom na sever. Posádka v Trnave sa vcelku organizovane, ale nie ako celok, rozhodla na odchod na povstalecké územie. Náležite v prospech Povstania nereagovala ani posádka v Trenčíne. V skupinách sa presunuli smerom k Banskej Bystrice. Konanie ich príslušných veliteľov nebolo však vyšetrované ani kvalifikované ako marenie povstania.

Udalosti tu opísané viedli k výslednému stavu. Povstalecké územie sa sústredilo a do istej miery obmedzilo na teritórium stredného Slovenska. Tam za pomoci dodávok so ZSSR (odkiaľ prišla stíhacia letecká peruť, paradesantná brigáda, munícia), ako aj pomoci amerických lietadiel, ale najmä vďaka hrdinstvu povstaleckej armády a partizánskych oddielov, sa vytvorila hrádza, hranica obrany, ktorá vytrvala v boji so skúsenými a dobre vyzbrojenými jednotkami wehrmachtu dva mesiace, do 27. októbra 1944. Vyššie spomínané udalosti, konanie veliteľov divízií, veliteľov jednotlivých vojenských posádok, ktoré Národný súd kvalifikoval ako zločiny zrady na povstaní (marenia povstania), všetko to prispelo určitou mierou k nerozvinutiu povstania na určitých územiach a napokon aj k potlačeniu ozbrojených bojov na ucelenom území a zatlačeniu povstania do hôr koncom októbra 1944. Krutá zima prispela najmä k znásobeniu ľudských strát. Všetky tieto ťažké straty, krvavé obete spôsobené akciami na marenie povstania, jeho sťaženie tvorili jednu misku váh spravodlivosti, ktorá volala po tom, aby bolo vyvážená veľkosťou a početnosťou uložených trestov, ktorú vymeriaval Národný súd a ľudové súdy. 

Zločinom zrady na povstaní bola ďalej aj činnosť, ktorou sa spomenuté konanie propagovalo, verejne obhajovalo alebo schvaľovalo. Celé oslobodenie Slovenska po pozvaní vojsk Veľkonemeckej ríše na Slovensko, po zrade povstania zo strany východoslovenských divízií, znemožnení koordinovaného spoločného vojenského postupu povstaleckej armády s Červenou armádou a ďalšími konaniami domácich zradcov, fašistov, kolaborantov, prebiehalo od začatia povstania cez jeseň 1944, ťažkú a krutú zimu, jarné mesiace až do apríla 1945 – t. j. až sedem dlhých mesiacov plných obetí a násilia. Ako trestný čin, zločin zrady na povstaní sa kvalifikovali aj atrocity (neľudskosti a zverstvá), ktoré páchali fašistickí okupanti, alebo domáci zradcovia pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja v podobe vypaľovania slovenských osád, usadlostí, masového vraždenia ich obyvateľov (v Nemeckej s hádzaním do vápenky, v Kremničke hromadným zastrelením). Pri viacerých masových popravách wehrmachtom aj slovenskými POHG bolo zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí); Kľak, Ostrý Grúň a i. V represáliách, vykonávaných špeciálnymi nemeckými jednotkami (Edelweis) a príslušníkmi pohotovostných oddielov POHG, padlo za obeť viac ako 5 000 ľudí a desiatky obcí. Na ich konanie sa vzťahujú ustanovenia retribučného nariadenia SNR, najmä vo forme zločinu zrady na povstaní, ktorý zodpovedá zločinom proti ľudskosti podľa norimberského štatútu.

Osobitosťou až raritou retribučného nariadenia SNR bolo ustanovenie, resp. výmer trestu. V piatich paragrafoch o zločinoch, resp. trestných činoch, bolo totiž ustanovenie, že sa osoba, ktorá bude uznaná súdom za vinnú spáchaním tohto zločinu, potresce za zločin smrťou. Trest smrti sa tu charakterizoval ako absolútny trest a súčasne absolútne určitý trest. Skutočnosť, že v ustanoveniach tohto nariadenia nebolo uvedené, že sa okrem trestu smrti daný zločin trestá aj iným trestom, resp. že nebolo uvedené, že súd môže zvoliť iný trest, okrem tohto absolútneho, možno takéto ustanovenie charakterizovať ako uloženie absolútneho trestu ustanoveného ako absolútne určitej sankcie. Inými slovami, bolo to ustanovenie typické pre retribučné nariadenia, vyznačujúce sa retribučnou prísnosťou. Zákonodarca, SNR, to zmenil v prvej novelizácii s možnosťou udeliť aj iný trest, najmä odňatie slobody.

Iným znakom retribučnej rigorozity bolo pôvodné ustanovenie v nariadení, že je nemožné, aby súd pojednával v neprítomnosti obžalovaného. Spolu so zavedením alternatívnej konštrukcie trestov (nie iba trest smrti) sa zaviedlo aj ustanovenie o konaní proti neprítomnej osobe,  teda konanie in absentia. Konalo sa tak v prípade F. Ďurčanského, exministra zahraničných vecí, ktorý emigroval a zdržiaval sa mimo územie Slovenska (v Taliansku, potom v Amerike, južnej a napokon severnej). Ďalej prísne ustanovenie spočívalo v tom, že nariadenie prikazovalo Národnému súdu, že rozsudok treba ihneď napísať a na pojednávaní vyhlásiť. Písomné vyhotovenie rozsudku sa do 24 hodín po vyhlásení doručilo obžalovanému a obžalobcovi. Bolo skôr v prospech obžalovaného, ktorý tak získal možnosť dôkladne naštudovať rozsudok. Proti rozsudku nebol totiž prípustný riadny opravný prostriedok. Zaviedol sa preto neskôr mimoriadny opravný prostriedok, ktorý upravila retribučná novela. Vďaka tomu bolo možné rozsudok napadnúť, a to ako rozsudok odsudzujúci, tak aj oslobodzujúci (zo strany obžaloby).

Nariadenie SNR však obsahovalo osobitné ustanovenie v § 6 s názvom „zmiernenie trestu“. Formulovalo ustanovenie, podľa ktorého ak páchateľ svojou neskoršou činnosťou, najmä účasťou na povstaní, významne sa zaslúžil o protifašistický boj alebo o záchranu slovenských životov, možno trest smrti premeniť na trest na slobode do 30 rokov, alebo v mimoriadnych prípadoch uložiť tresty vedľajšie ako tresty hlavné, prípadne páchateľa aj oslobodiť. Často sa v tejto súvislostí spomína vo verejnosti v kauze  A. Mach, ktorému trest Národný súd zmiernil a uložil mu trest 30 rokov straty slobody.

5.

Národný súd ukončil svoju činnosť koncom roku 1947. Štatistiky uvádzajú, že bolo pred ním obžalovaných 83 osôb. Z toho bolo odsúdených na trest smrti 17 osôb, na trest na slobode to bolo 49 osôb, 2 obžalovaní dostali iba verejné pokarhanie, v 5 prípadoch bolo upustené od uloženia trestu a 10 obžalovaných bolo oslobodených.  Toľko výsledky pojednávaní Národného súdu. Súdili však aj ľudové súdy, najmä okresné. Celkove pôsobilo 77 okresných súdov. Z celkového počtu obžalovaných na Slovensku bolo odsúdených 40 % osôb. Z 8 058 odsúdených osôb bolo 0,8 % odsúdených na trest smrti, pričom temer u rovnakého počtu osôb (0,7 %) bolo upustené od potrestania. Možno uviesť, že princíp spravodlivosti sa v retribučnom súdnictve na Slovensku uplatnil a realizoval.

Počet osôb, o ktorých rozhodoval Národný súd a okresné ľudové súdy, bude mať väčšiu výpovednú hodnotu pri ich porovnaní s počtom osôb, ktoré boli obeťou represie fašistického režimu a nacistickej nemeckej okupácie. Ako táto relácia vyzerá? V roku 1945 na zasadaní Slovenskej národnej rady o retribučnom nariadení boli uvedené tieto počty. Okolo 20-tisíc ľudí prešlo na Slovensku koncentračnými tábormi. Desaťtisíc bolo politicky väznených, súdených a väčšinou odsúdených. Viac ako 60-tisíc osôb židovskej národnosti bolo zo Slovenska deportovaných do koncentračných táborov na území okupovaného Poľska a väčšina z nich zomrela. Vyše 100-tisíc slovenských ľudí prakticky bolo deportovaných do Nemecka na práce a 10-tisíc deportovaných do zajateckých a trestaneckých táborov.

Slovenská retribúcia v porovnaní so zločinmi proti obyvateľom Slovenska nebola odplatou, ani pomstou, typu „oko za oko, zub za zub, kosť za kosť“. Mala atribúty rigorózneho a spravodlivého konania.

Náš veľký heroický básnik, národný bard Samo Chalupka napísal aj verše tohto znenia, ktoré možno charakterizovať ako pravdivo vystihujúce slovenskú retribúciu: „V pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som. To jediná moja vina a okrem nej žiadna iná.“ Aj ľudové súdnictvo a konanie pred Národným súdom postupovalo v súlade s týmito atribútmi: pravdivosti (zákonnosti a legitimity) a prísnej, náležitej odplaty za krivdy, ktorých páchateľmi boli protipovstaleckí hrdlorezovia.  Náš národný velikán z obdobia „jari národov“ nám zanechal svoju výzvu pre naše konanie: „Cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí.“ Nepodľahnime klamom a mamom osôb, ktoré nás po svojej manipulácii pri voľbách v roku 2020 doviedli do marazmu, do politického trasoviska. Pri činnosti pri volebných urnách 2023 konajme a rozhodujme sa so znalosťou veci, iba tak sa vyvarujeme toho, aby sme boli v budúcnosti posudzovaní podľa ortieľu nového národného súdu ako tí, ktorí konali nemúdro, nepriaznivo či dokonca škodlivo pre národ. Vieme, kde sa národ a spoločnosť nachádza a kam má smerovať.