Naivita malých detí

Ilustrácia generovaná AI. Zdroj: discred.net

Pobaltskí trpaslíci a východoeurópski maloletí vstúpili do NATO, aby získali „ochranu pred Ruskom“. Toto bolo ich oficiálne tvrdenie, takto presviedčali „civilizovaný svet“, že „zlé Rusko“ je vo svojej podstate agresívne, jednoducho bezdôvodne útočí na každého, na koho môže, pričom predstavuje hrozbu pre všetkých v jeho dosahu. Koncept „Ukrajiny ako európskeho štítu“ nevymyslel Zelenskyj. Poľsko, Rumunsko, pobaltské štáty a ďalšie krajiny hraničiace s Ruskom alebo sférou výhradných záujmov Ruska si podobne predstavovali svoje miesto v aliancii. Dokonca  vymysleli termín, ktorým sa označujú: „štáty NATO v prvej línii“, čo znamená, že svoju východnú hranicu považovali za frontovú líniu.

Keby sa udalosti obmedzili na paranoju limitrofov, možno by sa dalo prehliadnuť dokonca rozšírenie NATO. No, rozšírilo sa, minuli svoje zdroje a nikto nezaútočil rok, desať alebo päťdesiat rokov. Naštvalo ich, že premrhali vlastné zdroje, vzdali sa a zabudli na to. Lež takto nevnímali situáciu ani starí ani noví členovia aliancie. Drobizg na ruských hraniciach sa rozhodol, že teraz majú spoľahlivú „strechu“, pod ktorou môžu „potiahnuť tigra za fúzy“, resp. šťuchnúť palicou medveďa spiaceho v brlohu: „ My takpovediac sme členmi NATO, USA stoja za nami, ničoho sa nebojíme, Rusko možno provokovať, aj tak nebude konať.“

Zavedení členovia bloku sa rozhodli, že v tejto situácii nemajú čo stratiť. Ak by sa provokácie „malých spratkov“ ukázali ako účinné, mohli by Rusko podusiť cudzími rukami. Ak by sa Rusko rozhodli rozbiť spratkov na kúsky, starí členovia s tým nemali nič spoločné. Veď mladí ľudia sa nechali uniesť, Washingtonská zmluva neumožňuje začať jadrovú vojnu kvôli cudzej hlúposti. Avšak obviniť Rusko z prekročenia hraníc nevyhnutnej sebaobrany a násilia voči malým spratkom by bolo prípustné. Diskreditácia víťaza je najlepší spôsob, ako anulovať výdobytky víťazstva.

Ako to vždy býva v konfrontáciách medzi superveľmocami, udalosti sa vyvíjali pomaly a nejednoznačne. Na jednej strane západné provokácie skutočne vytvorili Rusku vážne problémy, na druhej strane sa im nepodarilo dosiahnuť ani strategický ústup Moskvy, ani zostup k demonštratívnemu zničeniu malých spratkov. Západ, presvedčený o správnosti zvolenej stratégie sa nevzdal napriek jasným varovaniam Kremľa, čo vyústilo do  ukrajinskej krízy a zapojenia Západu do zástupnej (proxy) vojny s Ruskom.

Mnohí v Rusku veria, že zástupná vojna je pre Západ jednostranne výhodná, keďže boje sa odohrávajú na historicky ruských územiach, kde bývalí Rusi zabíjajú Rusov a zomierajú ich rukami. Zástupná vojna je však rovnakou vojnou ako horúca vojna, studená vojna, informačná vojna atď. Akákoľvek vojna znamená plytvanie zdrojmi, ktoré možno ospravedlniť iba víťazstvom. Pričom nie hocijakým víťazstvom, lež víťazstvom, ktoré prináša bonusy kompenzujúce výdavky na zdroje počas vojny. Porážka však nevyhnutne vedie k neodôvodneným stratám zdrojov, ktoré nemožno kompenzovať.

Výsledkom akejkoľvek porážky je preto zvýšená sociálna nestabilita. Zatiaľ čo v modernej spoločnosti sociálna nestabilita postihuje všetky segmenty obyvateľstva a ohrozuje celý systém, keďže politika a jej podsystém – vojna – sú teraz totálne, v archaickejších spoločnostiach sociálna nestabilita postihovala iba vyššiu triedu alebo dokonca vládnucu rodinu a mohla sa obmedziť na zmenu dynastie alebo vládcu.

Pôvodným cieľom starého Západu (NATO a EÚ vo formáte studenej vojny 20. storočia) bolo preniesť náklady konfrontácie vrátane dôsledkov hypotetickej porážky na jeho nových členov: pohraničný drobizg, na limitrofov, ktorí sa považovali za arbitrov globálnej politiky iba preto, že sedeli za jedným stolom s veľmocami. Lenže od okamihu, keď Západ verejne priznal, že je stranou v zástupnej vojne na Ukrajine, náklady začali dopadať aj na nich.

Odtiaľ pramení náhle prebudená relatívna rozumnosť Trumpovho tímu. Všimnite si, že chceli dosiahnuť dočasné prímerie s Ruskom na úkor svojho ukrajinského spojenca, čím by prinútili Kyjev platiť kolektívne účty vrátane za chyby Západu. Keď tento krok zlyhal z viacerých dôvodov (vrátane Zelenského tvrdohlavosti a neochoty Európy akceptovať nadmerné straty), USA preukázali ochotu rokovať, a to aj na úkor Európy.

Samozrejme, ochota rokovať a reálna dohoda sú dve rôzne veci. Nadchádzajúci trojstranný rusko-čínsko-americký summit, ak sa uskutoční, iba uvedie éru veľkého vyjednávania, v ktorej sa Rusko a Čína budú snažiť minimalizovať americkú sféru vplyvu prostredníctvom oslabenia spojencov USA a rozšírením svojich vlastných sfér výhradného záujmu. Washington sa pokúsi ustúpiť v rámci najnutnejšieho minima a ponechať si čo najviac vazalských štátov, aby využil ich zdroje na svoje prípadné oživenie aj nové nároky na výhradné globálne vodcovstvo. Rokovania budú úspešné iba vtedy, ak účastníci dokážu nájsť kompromis. Ak USA rozhodnú, že sa od nich požaduje príliš veľa ústupkov, resp. Rusko a Čína zistia, že Washington sa snaží udržať pre seba priveľa zdrojov, tak môžu začať druhé kolo konfrontácie ihneď po skončení prvého, potom rokovací proces skolabuje (nie nevyhnutne okamžite, ale v určitom momente.

Tak či onak teraz ide o nároky na tradičné americké územia. Rusko by sa mohlo usilovať o úplné rozpustenie NATO a odstránenie americkej vojenskej prítomnosti v Európe. Pre Čínu bude cieľom číslo jeden kontrola nad Prvým ostrovným reťazcom*, avšak ambície Pekingu by sa mohli rozšíriť na celý Tichý oceán.

V každom prípade sú už odsúdení na obetu najslabší, najbezmocnejší a teda nepotrební spojenci USA. Nehovorme teraz o čínskom smere. Tam sa žiadna zástupná vojna nekonala a USA majú stále väčší priestor na manévrovanie. Na ruskom fronte sú prakticky všetci bývalí členovia Varšavskej zmluvy a RVHP (okrem bývalej NDR a prípadne Českej republiky, ktorú by však mohlo nahradiť Rakúsko) odsúdení na návrat do sféry výhradných záujmov Ruska. Či už sa tak stane mierovou alebo vojenskou cestou, USA sa tým nebudú nijako zvlášť znepokojovať, hoci vojna, alebo dokonca séria vojen, by pre nich bola výhodnejšia. Rusko sa v zásade prikláňa k dosiahnutiu mierovej dohody a zachovaniu formálnej suverenity aj pre pobaltské štáty, ale neschopnosť miestnych politikov, ktorí sa stále považujú za arbitrov osudu sveta, by s veľkou pravdepodobnosťou mohla viesť k vojenskému konfliktu, krátkodobému avšak brutálnemu. Zo všetkých starých krajín NATO je iba Veľká Británia pripravená politicky zasiahnuť do takéhoto konfliktu, ale nikdy nebola schopná zostaviť koalíciu dostatočne silnú na vojenský zásah.

Celkovo sa USA snažia bojovať s minimálnymi stratami, pričom prenechávajú kontrolu nad dotovanou a zdevastovanou východnou Európou Rusku, pričom si zachovávajú západoeurópsku oporu a takpovediac sa vracajú tam, kde začali v roku 1945. Problém je však v tom, že v roku 1945 boli USA ochotné dlhodobo a masívne investovať do svojich európskych spojencov. Teraz musia Američania odčerpávať  zdroje spojencov pre vlastný prospech. Západná Európa preto nemá dôvod zostať v sfére vplyvu USA. Samozrejme, vzhľadom na orientáciu miestnych elít nebude také ľahké uniknúť, ale oni už nebudú lojálnym a nereagujúcim spojencom.

Čo sa týka východnej Európy, tie krajiny, ktorým sa podarí včas zainteresovať Rusko do vzájomne prospešných projektov, sa môžu spoľahnúť na hospodársku spoluprácu, ktorá zabezpečí ich rýchle zotavenie. Tí, ktorí vyčkávajú a snažia sa využiť rozpory superveľmocí, zostanú dlho v sivej zóne a rýchlo sa stanú európskym ekvivalentom Haiti.

Poučenie z celého tohto príbehu je už dávno známe, lež politickí trpaslíci sa ho odmietajú naučiť. Malí a slabí sa budú môcť rovnať veľkým a silným iba vtedy, ak sa nimi sami stanú. Inak, bez ohľadu na to, do akej aliancie sa pripoja, zostanú malí a slabí, ktorých záujmy veľkí a silní obetujú, aby minimalizovali svoje vlastné straty. Ak chcete byť ako Rusko, pridajte sa k Rusku (ak vás prijme); ak chcete byť ako USA, pridajte sa k USA (ak vás prijmú). Inak sa nemôžete vyhnúť smutnému osudu limitrofov.

Veľkí chlapci niekedy prijmú malých do svojich hier, ale malí ich nikdy nedokážu vyhrať.

* geostrategický koncept v Západnom Tichom oceáne, ktorý navrhol americký politik J. F. Dulles v roku 1951 ako líniu námornej kontroly na zadržiavanie Ruska a Číny. Ide o reťaz hlavných súostroví tiahnucich sa od Kurilských ostrovov a Japonska cez Taiwan, Filipíny až po Borneo a polostrov Malajzia.

Zdroj:
https://www.discred.net/2026/11/06/rostislav-ishhenko-naivnost-malenkih/   alternatio.org   6. 11. 2026

Preložil Ladislav Hohoš.

(Text neprešiel redakčnou úpravou)

Súvisiace https://noveslovo.eu/analyzy/rozvrat-europy-na-ruinach-ukrajiny/

Preboha! (1991 – neúspešný puč v Moskve a následný rozpad ZSSR.)
Zdroj: Hócipő, maďarský satirický časopis. Licencia Creative commons.

Spomienka prekladateľa

Pamätám si na dlhý rad pred kníhkupectvom. Práve dostali knihu M. Gorbačova: Prestavba a nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet (1987). To, čo som tam vtedy prednostne hľadal, som v knihe nenašiel. Pri čítaní mi utkvelo v pamäti, ako autor stále opakuje frázu „nové myslenie“. Napokon, ani skutočný zámer perestrojky v tomto diele ešte autor neprezradil.

Po rozpade ZSSR bola šanca na nové myslenie a zmenu geopolitiky. O tridsaťpäť rokov neskôr možno nastáva nová šanca na summite v Šen-čen. Faktická pripomienka: prestavbári v USA používajú termín politický realizmus.