Východoeurópski politici a podnikatelia sa usilujú osloviť západoeurópskych partnerov tak, že aktívne používajú tvrdenie, podľa ktorého východná Európa nikdy neodpustí západnej ruské víťazstvo na Ukrajine. V ruských internetových médiách som sa stretol s výsmechom na adresu nadmerne ambicióznych Východoeurópanov. Vraj našli niečo, čím vydesiť svojich pánov, ktorí ich kŕmia, urazia sa a neodpustia. Celý príbeh nie taký jednoduchý, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Rostislav Iščenko. Foto: ru.wikipedia
Totiž tak v Rusku ako aj v západnej Európe sa dávno odnaučili chápať jemnú duševnú organizáciu limitrofov. Aj my, aj Američania a Európania sa dopustili mnohých chýb pri hodnotení celkovej geopolitickej situácie. Tieto chyby neboli pre nás také osudové ako pre Západ. Totiž Rusko zásluhou osudu a chýb spáchaných neskorým sovietskym a raným ruským vedením sa na viac rokov ocitlo v geopolitickej osamelosti a mohlo spoľahlivo počítať iba samo so sebou. Predpokladaný postoj limitrofov sme brali do úvahy ako určitý rozptyl pravdepodobnosti, ktorý mohol celkovú situáciu Ruska zlepšiť alebo zhoršiť, ale nemohol ju podstatnejšie zmeniť. Naši euroamerickí oponenti na druhej strane vážne počítali s hyperaktívnym protiruským postojom limitrofov, ktorým stačí iba uvoľniť vôdzku a oni sa vrhnú útokom na Moskvu. Pritom sa prepočítali.
Aktuálne vidíme, že limitrofovia dokážu vykrikovať, sú dokonca ochotní tiahnuť ako vozne na železnici na Moskvu, zvlášť horliví ako predvoj armád NATO. Sami však nebudú bojovať za Západ bez Západu, ba čo viac, ani túto vojnu financovať. Sami sa vidia ako sprostredkovatelia, ktorí presúvajú západnú pomoc tak, aby malá časť zostala v ich lepkavých rukách. Ukrajinské požiadavky odovzdávajú Západu vo zveličenej podobe, aby Západ dal viac, než Kyjev dokáže utratiť, prebytky ostanú limitrofom. Uvedený postoj limitrofov značne zvýšil záťaž na vlastné ekonomiky Západu a znížil záťaž na Rusko. Západ je predurčený na porážku v kampani, ktorá sa javila ako ľahká prekážka, t.j. finančno-ekonomická blesková vojna, po ktorej by nasledovala okupácia ruín vyvolaných zvnútra vojenskými a policajnými silami limitrofov, citlivo vedených skutočnými bielymi pánmi z kolektívneho Západu. Západ sa dnes prikláňa k tomu, že stonanie limitrofov považuje za bluf, ktorého cieľom je vymámiť ďalšie dane a vojenské kontingenty na umiestnenie vo východnej Európe. Uvedené len asi z piatich percent zodpovedá skutočnosti. Ostávajúcich 95 % predstavuje to, čo limitrofovia nazývajú „neodpustíme“. Teda Západ nedokáže pochopiť, ako to, že neodpustia, keď sa im trasú kolená od strachu pred Ruskom a svoju existenciu si nevedia predstaviť bez opory Západu?
Neskoré sovietske a rané ruské vedenie svojho času tiež nerozumelo svojim socialistickým väzňom a postsovietskym susedom, ktorí tvrdili, že „neodpustia“ ZSSR perestrojku a Rusku sústredenosť na vlastné problémy. V ruskej spoločnosti podobné výroky jednotlivých proruských limitrofov vyvolávajú salvy smiechu. V žiadnom prípade nejde o nenávisť alebo odpustenie, veď podstata fenoménu je už dávno známa. V skutočnosti spoločnosť veľmocí s globálnymi záujmami disponuje imperiálnym myslením, ktoré sa zásadne nezhoduje s miešaneckými hodnotami limitrofov. Stručne zhrnuté, tam, kde impérium napína všetky sily, aby vydržalo a zvíťazilo, limitrofovia sa radostne vzdávajú a potom sa po stáročia chvália tým, že udržali svoje bábkové mestá a neobetovali žiadneho svojho vojaka. Limitrofovi je srdečne jedno, kto ho riadi. Pokiaľ vládca nemá v úmysle spáchať genocídu obyvateľstva limitrofa a neokráda ho prostredníctvom nadmerných daní, zmena pána nemá žiadny vplyv na životný štýl limitrofného obyvateľstva. Ich život sa napokon môže aj zlepšiť. Napríklad Čechy prekvitali za cisára Rudolfa II. Habsburského, ktorý v Prahe dlhé roky sídlil. Preto, lebo práve v Čechách cisár, jeho dvor i prichádzajúci zahraniční veľvyslanci a cisárske kniežatá utrácali peniaze získané z celej ríše. To isté Česko, ktoré sa vzdalo v rokoch 1938 – 1939 Nemeckej ríši, uniklo hrôzam vojny a okupačný režim v Protektoráte Čechy a Morava bol oveľa miernejší než Generálny Gouvernement (bývalé Poľsko, ktoré sa snažilo bojovať). Tak tomu bolo aj po atentáte na Reinharda Heydricha, ani potom sa v Čechách v podstate nežilo horšie ako v nemeckých provinciách; keďže absentovala mobilizácia na front, dokonca aj lepšie. V rokoch 1948 – 1949 Čechy získali všetky bonusy od ZSSR, ocitli sa pod jeho krídlami a v pohode bez odporu vymenili ľudovodemokratickú vládu za rýdzo socialistickú. Nakoniec v roku 1989 Česi opäť vystriedali pánov a spolu s Poliakmi získali najviac bonusov z EÚ a NATO. Možno Česi ešte viac bonusov ako Poliaci, lebo v zásade neutrácali za konfrontáciu s Ruskom, oni iba zarábali. Takto to funguje v celej východnej Európe.
Večná ochota limitrofov zmeniť pána je všeobecne dobre známa, lenže jednej nuansy sa takmer nevenuje pozornosť. Každý prechod od pána k pánovi sprevádza prakticky úplná zmena vládnucej elity. Postavenie limitrofa medzi dvoma až troma civilizáciami totiž vedie k sformovaniu patričného počtu skupín s príslušnou orientáciou v jeho elite. Imperiálne národy posudzujú uvedenú orientáciu z hľadiska svojej imperiálnej mentality, v rámci ktorej sa frankofil gróf Rastopčin stal po začiatku Vlasteneckej vojny v roku 1812 najúhlavnejším nepriateľom Francúzska. To isté platí o anglofiloch a germanofiloch v rámci ruského a neskôr sovietskeho vedenia v prvej polovici dvadsiateho storočia. U limitrofov však politická orientácia určitej skupiny pevne spája danú skupinu s politikou štátu, na ktorý sa zameriava. Pokiaľ štát túto svoju orientáciu posilní, posilní to aj príslušnú skupinu limitrofných politikov. Títo sa dostanú k moci; ich politická línia sa stane úplne dominantnou a nepodliehajúcou kritike, pretože obyvateľstvo jasne vidí, kto je v danej chvíli silnejší, týchto politikov požehnáva a posväcuje ich voľbu nového vlastníka. Ak nastane úpadok globálneho alebo regionálneho centra, tak obyvateľstvo limitrofa nenápadne mení svoje putá, s jačaním vyháňa (alebo dokonca posiela do väzenia) politikov spätých s minulým mocenským centrom a povoláva politikov orientovaných na nové centrum sily. V danej chvíli títo politici musia dochádzať k novému imperiálnemu dvoru, potvrdiť staré privilégiá limitrofného národa a vybojovať preň pôžitky.
Ako to funguje, dobre vidieť na príklade Gruzínska. Pokiaľ Saakašvili s podporou Západu zvíťazil (zlikvidoval nezávislosť Adžarska), Gruzínci mu odpúšťali diktátorské spôsoby a takmer sa modlili za nového vodcu. Jeho politická kariéra sa skončila, keď prehral juhoosetínske dobrodružstvo a priviedol ruské tanky na prah Tbilisi. Síce dokončil prezidentské obdobie, ale ani on sám ani jeho strana nemali v nasledujúcich voľbách žiadnu perspektívu. Politická sila, ktorá ho vystriedala, hoci nemiluje Rusko o nič viac ako Saakašvili, začala rýchlo obnovovať s Kremľom normálne vzťahy. Jednoducho si uvedomili, že Západ im nepomôže a Rusko je blízko, mohlo by ich udusiť bez tankov – ekonomicky. V Gruzínsku nezačali Rusko viac obľubovať, iba vzali do úvahy reálne rozloženie síl v roku 2008 a povolali k moci politikov-pragmatikov, ktorí sú ochotní dané usporiadanie brať do úvahy. A Saakašvili šiel do väzenia. Mení sa geopolitická rovnováha a menia sa politické sily na čele Gruzínska. Čím silnejšie bude Rusko, tým dominantnejšie budú proruské nálady v gruzínskej spoločnosti a tým viac sa budú dostávať k moci rusofilní politici. Čím slabšie bude Rusko, tým rusofóbnejšia bude gruzínska moc s plnou podporou spoločnosti. Rovnako sa to odohrá všade, vo všetkých limitrofiách. Ide o stáročiami osvedčený spôsob prežitia, dokonca aj relatívnej prosperity, malých štátov limitrofných národov
Ilustračné foto: rawpixel.com
Európski politici a publicisti proamerického zamerania sa teraz snažia svojim západoeurópskym a zaoceánskym náprotivkom odovzdať jednoduchú pravdu: ak Západ prehrá na Ukrajine, tak spoločnosti ich limitrofií, ktoré už aj tak začínajú pochybovať o sile Západu, budú prehru vnímať ako totálnu neschopnosť Západu vzdorovať novej geopolitickej sile. Rusofóbnym politikom zamatovým či menej zamatovým štýlom ukážu dvere a začnú vítať rusofilov, ktorí zásadne zmenia orientáciu východoeurópskeho „sanitárneho kordónu“. Imperiálny Západ však limitrofnému mysleniu nerozumie a považuje to za vydieranie. V našej krajine málopočetní skeptici v skutočnosti kladú otázku: Ako to, že Rusko, ktoré má štvrtú až piatu ekonomiku a prvú armádu na svete, nemôže za dva roky poraziť nejakú Ukrajinu? Treba vysvetľovať, že Rusko bojuje s celým kolektívnym Západom, ktorý disponuje viacerými zdrojmi než Ukrajina. Z pohľadu východnej Európy ten istý proces vyzerá inakšie. Tam si kladú otázku: ako to, že ten mohutný Západ, neporaziteľné USA plus ich spojenci v NATO, celý civilizovaný svet, nemôžu dva roky poraziť nejaké Rusko s 2 % svetového HDP? Zhrýzajú ichnejasné pochybnosti. Ak Západ prehrá na Ukrajine, ich pochybnosti sa zmenia na presvedčenie, že „tento kôň zdochol“ a nastal čas na novú stávku. Celá vratká konštrukcia „pozdného“ amerického sveta (presnejšie štvrtiny sveta) sa v takom prípade začne rýchlo rozpadávať. Zdroje limitrofov, na ktoré sú impériá zvyknuté spoliehať sa ako na svoje vlastné, sú im k dispozícii iba dovtedy, dokedy sú limitrofovia presvedčení o ich sile a plánujú s nimi zdieľať trofeje budúcich víťazstiev. Keď si limitrofovia uvedomia, že víťazstvo nie je zaručené, poutekajú do iného tábora (aby stihli zaujať miesto bližšie k pánovi, ktorý rozdáva koláčiky) takou rýchlosťou a tak náhlivo, že niekedy dokonale naplánované a takmer vyhraté vojny sa skončia prehrou kvôli podobnému živelnému úteku „spoľahlivých spojencov“. Limitrofovia sú náchylní k panike; ako každý človek, ktorý nedôveruje sám sebe a je závislý od pre neho nepochopiteľnej a cudzej sily. Východoeurópski politici sa snažia svojím nezrozumiteľným jazykom západným náprotivkom vysvetliť, že panické nálady v ich spoločnostiach začínajú prevládať, že priestor pre manévrovací priestor na ústupky už Západ nemá; táto skutočnosť je pre limitrofov samozrejmá, ale nepochopiteľná pre imperiálnych činiteľov. To, čo budú vnímať limitrofné spoločnosti ako porážku, hoci to v skutočnosti nebude nič iného ako manéver, bude pre Západ katastrofou, ktorá začne plošnou zmenou orientácie limitrofov; zamatové revolúcie naopak.
Na počiatku a v polovici 90-tych rokov terorizovali EÚ a NATO, búšili do dverí svojimi nemohúcimi pästičkami. Podobne ako vtedy sa limitrofovia zoradia v ruskej predsieni s naliehavými žiadosťami, aby boli znovu prijatí medzi antifašistov, budú na znamenie svojej opätovne nadobudnutej oddanosti mávať sťatými hlavami prozápadných politikov a drzo požadovať pomoc a podporu proti „lživému a pokryteckému Západu“, ktorý „podviedol naivných šarvancov“. Pobaltskí politici, ktorí najviac uviazli v hriechu rusofóbie, sú práve preto pripravení kedykoľvek vstúpiť do akéhokoľvek vojenského dobrodružstva namiereného proti Rusku. Počítajú s tým, že obyvateľstvo si zaviažu ruskou krvou, aby obrat miestnych spoločenstiev k Rusku bol pokiaľ možno čo najzložitejší alebo celkom nemožný. Poľsko sa snaží ísť inou cestou, zahltiť krajinu americkými jednotkami, aby ich púha prítomnosť blokovala akékoľvek proruské prejavy. Paralelne sa východoeurópski vodcovia snažia vnútiť Západoeurópanom jednoduchú ideu, že celoeurópska vojna s Ruskom už nie je nutná kvôli víťazstvu nad Kremľom, ale za účelom konsolidácie a udržania európskej jednoty ako takej pred rozpadom. Ich zámerom je detailne zopakovať ukrajinskú cestu a zatarasiť cestu k preorientovaniu svojich spoločností prostredníctvom tiel svojich spoluobčanov, ktorých odsudzujú do záhuby vo vojne s Ruskom. V náš prospech hrá dosiaľ jeden, lež vážny rozpor v tom, že USA a západná Európa sú ochotné poslať do vojny s Ruskom kohokoľvek, ale zatiaľ dôsledne odmietajú bojovať sami. Východoeurópania, ktorí sa obávajú, že ich Západ zradí rovnako ako Západ zrádza Ukrajinu, súčasne chcú, aby aspoň dve-tri krajiny z vážených „starých“ členov NATO poslali svoje divízie na ruský front, aby bolo pre Západ ťažšie uvoľniť sa. Treba si aktuálne uvedomiť, že napätie na našich hraniciach je veľmi vysoké a stále narastá, že bezvýchodiskovosť východoeurópskych politických elít dosiahla takú úroveň, že vojenský konflikt za účasti Východoeurópanov sa môže začať kvôli hocijakej hlúposti. Ich sebaovládanie je také zlé, ako keby mali pokazený žalúdok. Lenže v skutočnosti všetky veľké vojny sa začínali drobnými ambíciami limitrofov. Krajiny, ktoré nie sú zodpovedné za svoj osud, nemôžu chápať zodpovednosť za osud sveta.
Zdroj:
https://voennoedelo.com/posts/id56740-raskol-evropy-na-ruinah-ukrainy
Preložil Ladislav Hohoš
Komentár prekladateľa
Rostislav Iščenko, ukrajinský a ruský politológ, dáva tvrdú lekciu z geopolitiky. Autor pôvodne pracoval ako ukrajinský diplomat. V roku 2014 po prevrate opustil Kyjev a usadil sa v Rusku, kde pôsobí ako vedecký pracovník a uznávaný odborník na ukrajinskú otázku. V Slove má uverejnený jeden článok.
Začnem vysvetlením termínu limitrofi. Лимитроф limitrophus (lat.) pohraničný; historicky pohraničné oblasti Rímskeho impéria. Ruský termín sa pôvodne používal na pohraničné územia, pričlenené po roku 1917 do Ruského impéria. Boli to tri pobaltské štáty, Fínsko, časti Poľska a Rumunska. V 90-tych rokoch filozof a politológ V. P. Cimburskij takto označil geopoliticky nestabilné priestranstvá medzi civilizačnými okruhmi.
Aký pocit som mal z tohto článku? Bol som svojho času prestavbár, my sme sa stratili v čase a prišli neskoro. Čakali sme, že sa pohne Veľký Brat. Keď sa konečne z donútenia pohrebmi pri Kremeľskom múre pohol, rozohral inú geopolitickú hru, než bola idea demokratického socializmu na konci šesťdesiatych rokov. Ako dopadol Gorbačovov pokus o nový svetový poriadok, dnes už vieme.
Často sa stretávam s námietkou, prečo geopolitika. No preto, že západné politické elity sa geopolitikou stále riadia. Asi dve storočia usilujú o ovládnutie Ruska a vydrancovanie jeho nerastného bohatstva. Morálka v rámci geopolitiky absentuje. Kto si prečíta tento článok, možno lepšie pochopí postavenie malého Slovenska vo svete. Na to, že sme limitrofný národ a štát, som prišiel dávnejšie, hoci termín som nepoznal. Naozaj rozhodujúce v našich dejinách boli a sú vonkajšie vplyvy.
V súčasnosti máme Slovensko rozdelené. Máme kompradorov, ktorí vidia zasľúbenú Zem za oceánom ako ich dedovia svojho času v Sovietskom zväze. A pragmatikov, ktorí by chceli vidieť na všetky svetové strany. Slovensko patrí do Európy, do tej strednej, kultúrne a historicky viac na Západ, ale v skutočnosti medzi Západom a Východom. Ak ostane Európa satelitom, resp. limitrofom, jej osud je spečatený. Centrom svetového diania už tak či onak nie je. Mohla by sa však stať štvrtým globálnym aktérom multipolárneho sveta, pokiaľ upraví svoju koexistenciu s Ruskom. Ak pôjde do vojny, zanikne.
