Kto zaplatí ukrajinský účet – ľudsky, ekonomicky i politicky?

Ako sledujem dianie na Ukrajine – od politických reálií (zákaz všetkých opozičných strán, úplné podriadenie médií vláde, Zelenského požiadavky voči západným vládam), cez výsledky tzv. ukrajinskej protiofenzívy (čo je čistý mlynček na mäso narýchlo odvedených civilov, ktorých vojakmi robí iba oblečená uniforma) až po reakcie Spojených štátov amerických voči ,,ukrajinským reáliám a požiadavkám“ – tak si kladiem otázku, či by bežní Ukrajinci nemali začať viesť vojnu aj s vlastnou vládou, ktorá ju do tejto tragickej vojny dostala a naďalej ju do nej vedie.

Deklaratórne politické ciele ukrajinskej vlády považujem totiž za nerealizovateľné (porazenie ruskej armády a dobytie celého Donbasu a aj Krymu), aktuálne presadzovanie týchto ,,cieľov“ za tragické a v podstate vedúce k sociálnej i hospodársko-ekonomickej likvidácii ukrajinského štátu.

Emigrácia ľudí z Ukrajiny je pre štát smrteľná (odchádzajú prevažne mladší ľudia s deťmi) a je vysoko pravdepodobné, že značná časť z odídencov sa už na Ukrajinu nevráti. Státisíce mladých mužov sú buď mŕtvi alebo zranení v dôsledku bojov a povolávacie rozkazy do priamych bojov v súčasnosti dostávajú čoraz starší muži (tí mladší už odvedení boli).

Všeobecná infraštruktúra Ukrajiny je značne zničená. Elektrárne, priemyselné podniky, mosty, železničné uzly, sklady, elektrické vedenia… odhad týchto škôd presahuje 380 miliárd eur (pre predstavu, ide približne o trojročný celý rozpočet EÚ alebo objem 14-krát väčší, ako je očakávaný príjem štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v tomto roku).

https://www.worldbank.org/…/updated-ukraine-recovery…

Rád by som vedel, z akých zdrojov plánuje ukrajinská vláda tieto škody nahradiť. Najmä ak už pred vojnou mal ukrajinský rozpočet problém prefinancovať bežné výdavky štátu a bez pôžičiek by Ukrajina ako štát musela vyhlásiť bankrot. Plánujú azda tieto ekonomicky vyčísliteľné straty financovať krajiny EÚ spolu so Spojenými štátmi americkými? Aký objem z týchto škôd chcú zafinancovať? Majú v pláne financovať priebežný (už tak deficitný) štátny rozpočet Ukrajiny, ako aj splátky ich štátneho dlhu a súčasne aj obnovu každým dňom viac zničenej krajiny? Ak áno, kde chcú tie financie vziať a akú podporu pre takéto nakladanie s verejnými financiami budú mať od vlastných občanov?

* * *

Pre mnohých to asi bude prekvapujúce, no krajiny politického Západu sú – azda s výnimkou Nemecka – extrémne zadlžené a majú čo robiť, aby dôveryhodne splácali svoj štátny dlh. Pre predstavu odporúčam pozrieť napr. tento odkaz:

https://worldpopulationreview.com/…/countries-by…

Komu sa nechce klikať na odkaz a pozerať štatistiky, je dobré mať na pamäti aspoň tieto základné poznatky:

Spojené štáty americké majú štátny dlh presahujúci 30 biliónov amerických dolárov (čiže cez 125 % z vytvoreného HDP) a sú na hrane bankovej uveriteľnosti, že svoj štátny dlh dokážu naďalej splácať. Koniec-koncov, každý rok je otázkou, či sa v Kongrese dohodnú na navýšení dlhového stropu, ktorý si stanovili zákonom. Ak sa nedohodnú, prestanú dostávať štátni zamestnanci plat a trhy sa pravdepodobne významne zatrasú. Čo presne to spôsobí z pohľadu finančných trhov, dnes nikto presne nevie odhadnúť. Je však dosť dobre možné, že sa to v dohľadnej budúcnosti dozvieme.

Plánuje azda s finančnou pomocou Ukrajine prísť Japonsko, ktoré je druhou najzadlženejšou krajinou sveta po USA (dlh činí 13 biliónov USD), no v pomere k HDP ide o úplne najzadlženejšiu krajinu sveta s pomerom 260 %.

Alebo chce pomôcť Francúzsko? Štvrtá najzadlženejšia krajina sveta čo do výšky dlhu v reálnych číslach (3,3 bilióna USD) – čiže s ukazovateľom HDP voči štátnemu dlhu na úrovni 112 %.

Alebo pomôže Taliansko? Piata najzadlženejšia krajina sveta (3,1 bilióna USD) a v pomere k vlastnému HDP s dlhom na úrovni 150 %?

Alebo pomôže Veľká Británia? Šiesta najzadlženejšia krajina sveta (3 bilióny USD) – čo je cca 95% z jej HDP?

Či vari pomôže Nemecko? Siedma najzadlženejšia krajina sveta (2,9 bilióna USD) – s pomerom dlhu k vlastnému HDP na úrovni ,,iba“ 68 %. Utiahnu Nemci platiť vlastný rozpočet, rozpočet EÚ a súčasne aj rozpočet Ukrajiny?

Som zvedavý, ako dlho ešte potrvá, kým politické vedenie vo Washingtone dospeje k názoru, že vplyv Ruskej federácie v Európskej únii, ako aj jej celkové vojenské možnosti už boli oslabené dostatočne a je na čase oživiť základné tézy niekdajších Minských dohôd rozšírených o podmienky vojenskej neutrality Ukrajiny a uznania Krymu (a asi aj ďalších dobytých území) za súčasť Ruskej federácie.

Foto: pixabay.com

A tým, ktorí by chceli kričať: ,,To v žiadnom prípade!“, odporúčam ísť si kúpiť maskáče a prihlásiť sa do dobrovoľníckych armádnych zborov pôsobiacich na novodobom ,,východnom fronte“. Vraj týchto dobrovoľníkov ukrajinská rozviedka posiela plniť úlohy, z ktorých sa už síce nevrátia – ale taký je život… každý predsa raz skončí. Prečo tomu v zápale bojového nadšenia nepomôcť? Hlavné je pokračovať vo vojne a o ničom nevyjednávať. Najmä nie o konci vojny – všakže? https://blisty.cz/…/109378-ukrajinska-cizinecka-legie…

* * *

Ale aby som sa vrátil k veci… Osobne vnímam súčasnú situáciu tak, že ak sa vojna na Ukrajine čo najrýchlejšie neskončí politickými dohodami veľmocí, tak sa skončí naozaj až zabitím posledného ukrajinského vojaka ochotného naďalej bojovať.

Prípadne tento konflikt vyústi do ešte väčšieho vystupňovania prebiehajúcej vojny – a to aktívnou účasťou žoldnierov a vojakov západných armád (najpravdepodobnejšie sa pri takejto alternatíve javí zapojenie poľskej armády, možno aj s dákou malou účasťou vojakov z krajín Pobaltia) a bude sa hrať o pokračovanie vojny až do posledného bojaschopného a boja ochotného ruského vojaka.

Prípadne do doby, kým si vládna zostava v Kremli (tlmočená cárom, pardon, prezidentom samotným) nepovie, že treba uznať porážku a zabaliť to ako naposledy v Afganistane. Scenár je to, samozrejme, možný, no na jeho konci by boli státisíce – ak nie milióny – mŕtvych a nasadenie jadrových zbraní by určite predstavovalo reálnu až vysoko pravdepodobnú možnosť.

Nateraz však mám za to, že Spojené štáty americké v tejto vojne balansujú na hrane klasickej zástupnej vojny a nejavia záujem o prekročenie tejto hranice. Zdá sa mi preto, že tretia svetová vojna z tohto konfliktu teraz predsa len nebude (veľmi ľahko a rýchlo sa to však môže zmeniť). Spojené štáty americké postupovali veľmi podobne aj v časoch studenej vojny proti Sovietskemu zväzu (keď ZSSR potláčal džihádistov v Afganistane, ktorých tam importovali a následne bohato vyzbrojovali práve Američania). Afganistan v tom čase patril jednoznačne do zóny vplyvu ZSSR (čo vláda Spojených štátov amerických akceptovala, no napriek tomu podmienky pre túto vojnu vytvorila a udržiavala). Sovietsky zväz bol vtedy rádovo silnejším hráčom asi vo všetkých oblastiach ako súčasná Ruská federácia – no k použitiu jadrových zbraní sa neuchýlil (pravdupovediac, ani nebolo veľmi proti komu, keďže protivníkmi boli Talibovia, ktorí viedli partizánsku vojnu, čo si neskôr po dobu 20-tich rokov mohli odskúšať – a aj odskúšali – príslušníci americkej armády, a to s obdobným výsledkom, ako Sovieti).

Bez vojenskej, spravodajskej, finančnej a geopolitickej podpory Spojených štátov amerických bude mať ukrajinská armáda (a tým aj vláda) asi takú životnosť ako bábková vláda v Kábule (či už tá, ktorú tam kedysi dosadili Sovieti, alebo tá, ktorú tam potom dosadili Američania – a ktorá vo výkone funkcie prežila evakuáciu americkej armády z tejto ťažko skúšanej krajiny iba niekoľko málo dní).

Z uvedeného mi logicky vyplýva, že ak sa ukrajinské politické vedenie neutrhne z americkej vôdzky (čo je z krátkodobého pohľadu teoreticky možné, no dôsledkom by bola strata americkej podpory, a tým aj veľmi obmedzená a krátka životnosť takejto vlády), tak aj jej oficiálna nevôľa začať politické rokovania o ukončení prebiehajúcej vojny je plne v réžii vlády Spojených štátov amerických.

Na uvedených reáliách tak s vysokou pravdepodobnosťou nič zásadné nezmení ani spomínané hypotetické zapojenie poľskej armády do súčasne prebiehajúcej rusko-ukrajinsko-západnej vojny. Zdá sa totiž, že Američania pre Ukrajinu do tretej svetovej nepôjdu (a ruské politické vedenie ani na súčasnú aktívnu účasť Poliakov v bojových operáciách na Ukrajine nereaguje jadrovým útokom na Poľsko).

Dokonca sa zdá, že Američania začínajú ukrajinskú vládu postupne pripravovať na budúci konečný scenár, v ktorom členstvo Ukrajiny v NATO realizované nebude, členstvo v EÚ by možno byť mohlo – ale až po splnení podmienok, a podpora pre ďalšie boje proti ruskej armáde bude limitovaná udržaním prebiehajúceho konfliktu v súčasných medziach klasickej zástupnej vojny, ktorá bude lokalizovaná na územie Ukrajiny (resp. nečlenské krajiny EÚ a NATO). Podpora na útoky voči cieľom na území Ruskej federácie (ako aj dodávky zbraní s dlhým doletom) sa tak pravdepodobne pre teraz – minimálne oficiálne – nebude.

S blížiacimi sa prezidentskými voľbami v Spojených štátoch amerických sa mi javí ako pravdepodobné, že americká oficiálna podpora kyjevskej vláde bude (minimálne verbálne a finančne) upadať. Prieskumy medzi americkými voličmi ukazujú ich rastúcu nespokojnosť – a to najmä s finančnou podporou ukrajinskej vláde –, namiesto toho, aby z predmetných zdrojov boli riešené domáce americké problémy, ktorých majú sami dosť a narastajú.

Tento jav je zrejmý aj v krajinách EÚ. Je vysoko pravdepodobné, že ak naň európske vlády adekvátne nezareagujú, tak ich voliči im prístup k ,,riešeniu“ ukrajinskej krízy (ako aj následnej rusko-ukrajinskej vojny) v dohľadnom čase zrátajú (zvyšovanie provládnej provojnovej propagandy medzi ,,adekvátne odozvy“ nepočítam).

* * *

Osobne sa však vôbec z nadchádzajúcich voličských ,,zúčtovaní“ s vlastnými vládami občanov členských krajín EÚ (ako aj SR) nijako neteším. Zdá sa, že ako tak ,,normálne“ protivojnové, racionálne a politicky kompetentné vlády sú v nedohľadne.

Pravicové strany nie sú podľa môjho názoru riešením – vo všeobecnosti podporujú neoliberalizmus (čo považujem za najhoršiu možnú formu kapitalizmu), veľkú časť verejných financií sú s radosťou ochotné presmerovať na (neprehľadné) armádne výdavky, presadzujú minimálnu ochranu životného prostredia (nehovoriac o celoplanetárnej úrovni) a komercionalizujú všetky súčasti ľudského života (od vzdelávania cez zdravotnú starostlivosť až po dôchodkovú službu).

Štandardné ľavicové strany tiež nepredstavujú veľkú alternatívu. V mnohých oblastiach sa stali neodlíšiteľnými od klasických pravicových strán. Niekedy mám dokonca pocit, že svojho času pravicové strany sa posunuli ešte viac doprava a na ich miesto sa posunuli niekdajšie štandardné ľavicové strany. Teda aspoň v tých častiach politického programu, ktorý sa týka ekonomiky a ekonomického systému. Namiesto obhajoby práv zamestnancov, dôchodcov či vo všeobecnosti tých, ktorí nepredstavujú tzv. ,,kapitálotvornú vrstvu“ (a to je vskutku väčšina) sa rozhodli ignorovať všetky neduhy súčasného ekonomického systému a snažia sa zaujať skôr obhajobou a rozširovaním práv rôznych menšín – či už sexuálnych, imigrantských alebo iných.

Bežný občan sa tak pre tieto ,,modernizované ľavicové“ strany javí skôr ako prekážka dosiahnutia ,,lepšej“ sexuálno- a ino-menšinovej spoločnosti. Kam sa podela niekdajšia snaha štandardných ľavicových strán o všeobecnú sociálnu spravodlivosť, o aspoň obdobné štartovacie podmienky pre získanie vzdelania pre mladých študentov, či snaha o zabránenie vyvádzania ziskov dosiahnutých na území republiky do rôznych daňových rajov?

Z pohľadu podnikateľa sa platenie daní v tejto krajine môže javiť ako ukážková neefektivita riadenia hospodárskeho zisku. Teda, ak relevantná konkurencia namiesto platenia daní v SR optimalizuje svoju daňovú službu presunom daňovej rezidencie mimo územie SR a takto ušetrený likvidný kapitál (namiesto platenia dane zo zisku) následne používa v hospodárskej súťaži na trhu SR, tak platenie daní v SR sa javí priam ako dobrovoľné poškodzovanie záujmov firmy dosahujúcej zisk – a to by takto asi byť nemalo, či?

V čom všetkom dnes takpovediac štandardné ľavicové strany z pohľadu politického programu a cieľov podľa mňa zlyhávajú, o tom by som vedel napísať knihu (ak by som na to aj mal čas – čo mi nehrozí). Je však otázkou, kto by takú knihu vôbec čítal. Bežný pracujúci človek by na to asi nemal čas a asi ani chuť a tí, ktorým súčasný systém vyhovuje, by sa buď divili môjmu idealizmu spočívajúcemu v snahe o život v štáte, v ktorom sa podmienky pre život zlepšujú – ak aj nie všetkým, tak aspoň pre väčšinu. Tí ultra-pragmatickí a majetní čitatelia takejto knihy by si však skôr kládli otázku, či mi už definitívne preskočilo.

Tým druhým by som však rád odkázal, že mne nepreskočilo. Ja akurát nie som nadšený z predstavy života v spoločnosti, kde sa na uliciach bezcieľne ponevierajú bezdomovci, kde deti dostávajú vzdelanie z čias Márie Terézie, dôchodcovia nemajú ani na základné potreby (nieto na drahú zdravotnú liečbu, ktorú často potrebujú) a kde ľudia pracujúci za priemernú mzdu majú chuť revolučne zatočiť s celým súčasným systémom – napríklad podporou ešte idiockejších politických strán, ako sme tu mali doteraz. Chápem, že mnohí si to možno ani nevedia predstaviť, že ku takémuto čomusi by mohlo prísť – no to som si nevedel ani ja pred poslednými parlamentnými voľbami.

Kto by to bol mohol predpokladať, že kapitán Danko by mohol byť menšou hrôzou ako súčasný štartér mafiána Žaluďa, pašerák drog a sexuálne nikdy nevybúrený ex-vekslák spred bratislavského Prioru? Že namiesto takého reklamného (no nereklamovateľného), akým je Pellegrini, by sa premiérom mohol stať niekto tak odporne sebastredný, arogantný a psychicky chorý ako Matovič a následne úplne prázdny, neschopný a trápny potulný kazateľ ako Heger? Táto realita predstihla asi všetky racionálne predvídateľné scenáre, ktoré sa v danom čase javili ako skutočne možné.

Tak nejako sa mi žiada na tomto mieste spomenúť, že je dobré si pamätať aj to, že revolúcie majú tendenciu poškodiť všetkých – dokonca aj svojich aktívnych podporovateľov. Akurát že tým podporovateľom to nezvykne byť jasné až dovtedy, kým im to dôjde… vtedy im to však už nijako užitočné nebude. Podobne, ako to (snáď) došlo (aspoň) väčšine voličov OĽAjNO, no ani tým to už nepomôže – škoda sa už stala.

* * *

Ale aby som sa vrátil k téme… ak už raz príde k dákej škode, je dobré čo najskôr identifikovať spôsob, ako škodovú udalosť zastaviť, škodu napraviť a z celej veci sa poučiť – vďaka čomu by snáď bolo možné nespraviť podobnú chybu do budúcna.

Pre Ukrajinu ako štát – ale najmä pre jej obyvateľov – sú škody, ktoré im privodila kombinácia geopolitických záujmov veľmocí za aktívneho prispenia ich vlastnej (ukrajinskej) vlády desivo tragické a každým ďalším dňom prebiehajúcej vojny stále narastajú. Bez vôle k politickému vyjednávaniu smerovanému k zastaveniu bojov sa z Ukrajiny veľmi ľahko môže stať východo-európska obdoba blízko-východnej Sýrie. Čiže krajina, ktorá bude z veľkej časti zničená, plná ruín a všadeprítomného ľudského utrpenia.

Všetci tí, ktorí sa domnievajú, že pokračovaním rusko-ukrajinskej vojny namiesto podpory medzinárodnej diplomacie medzi relevantnými stranami podporujú akékoľvek morálne hodnoty, by som sa najradšej vysmial – to by však na konci tej ich podpory hodnôt nemohli byť státisíce mŕtvych a úplne zničená krajina odsúdená k dlhodobému úpadku a následnému podeleniu medzi geopolitických hráčov zo západu i z východu (čo je to, čo sa práve deje – východ Ukrajiny zaberajú Rusi vojensky a západnú časť Ukrajiny, zvlášť poľnohospodársku pôdu, skupujú západniari).

Neverím, že niektorému z relevantných hráčov v tomto konflikte ide primárne o osudy ľudí, ktorí v tejto krajine žijú. Geopolitickí hráči si na účet ukrajinského štátu, resp. na účet obyčajných ukrajinských občanov riešia svoje sféry vplyvu a hrajú globálne veľmocenské šachové hry; zatiaľ čo ukrajinská vláda sa zmieta v domácich mocenských, finančných i ideologických bojoch za aktívnej účasti domácej oligarchie a jej vlastných – najmä ekonomických – záujmov. /Niečo o ukrajinskej oligarchii a jej vplyvom na tamojšiu politiku: https://noveslovo.eu/archiv/ako-porozumiet-ukrajine-jej-pomerom-a-politickemu-dianiu-3/ /

Riešenie takýchto sporov je z podstaty veci politické. Koniec-koncov, aj vojna je iba jedným z nástrojov vlády, ako riešiť dáky problém – hoci by sa malo jednať o prostriedok použitý k vyriešeniu problému až takzvane ,,ultima racio“ – čiže až potom, ako už boli všetky ostatné – nesilové – prostriedky neúspešne odskúšané. Vladimír Putin by pravdepodobne konštatoval, že on všetky nevojenské prostriedky vo vzťahu k ,,západným politickým partnerom“ použil – a vzhľadom na to, čo o Minských dohodách povedali Merkelová i Hollande (čiže to, že Minskými dohodami hrali iba o čas na vyzbrojenie a vycvičenie ukrajinskej armády a nemali záujem na ich skutočnom uvedení do praxe) tak je dosť dobre možné, že Putin by mal pravdu.

A ak je tomu tak, znamenalo by to, že európske vlády – a tým aj celá EÚ – nemajú žiadnu geopolitickú silu a sú len prevodovou pákou vlády Spojených štátov amerických. Skutočný priebeh udalostí (a to nielen v prípade problematiky Ukrajiny, ale aj vo vzťahu k mnohým ďalším otázkam geopolitiky či ekonomiky) by takémuto stavu dával vo veľkej miere za pravdu.

Otázkou tak je, aké môže byť poučenie z poznania tohto stavu. Ukrajina nie je z pohľadu kolektívneho západu uznaná ako právoplatný člen sediaci pri jednom stole – tými sú iba členské krajiny NATO. Francúzsko je pritom jediným členom tohto zoskupenia, ktoré vykazuje určité známky vlastnej geopolitickej sily a snahy o presadzovanie vlastných záujmov (najmä v Afrike). Určitý význam majú ešte Austrália, Japonsko a Južná Kórea.

Ak sa nemýlim, tak pre Ukrajinu by takýto stav znamenal, že skôr či neskôr ju západniari prehodia cez palubu. Mediálny záujem zo dňa na deň opadne a viac o problémoch Ukrajiny nebude v západnom mediálnom svete počuť. Ozaj, počuli ste z médií hlavného prúdu, čo sa práve deje v Afganistane? Nie? Tak aspoň o pomeroch v Iraku? Nie? Fakt? Tak aspoň niečo o Líbyi… Nič? Hmm… tak aspoň si môžete predstaviť, ako dobre budete informovaní o dianí na Ukrajine, ak sa to už nebude hodiť.

Nech už je tak či onak, Ukrajina a jej súčasný stav je smutným príbehom toho, ako môže dopadnúť štát situovaný na geopolitickom rozhraní impérií bez schopnosti zmysluplne realizovať svoju vlastnú zahraničnú politiku v snahe predísť tomu, aby sa stal miestom pre meranie síl susediacich impérií.

* * *

Otázkou je, aké ponaučenie môže z osudu Ukrajiny plynúť pre Slovenskú republiku. Myslím si, že v skratke najmä to, že voliť hercov, politických aktivistov či ideologických fanatikov je pre každý štát nebezpečné (a pre niektoré dokonca smrteľné). Škody, ktoré takíto ľudia prostredníctvom ,,výkonu“ štátnych funkcií napáchajú, bude jedného dňa nutné uhradiť, pričom platcom budú vždy občania daného štátu.

Dúfam, že po septembrových parlamentných voľbách do NR SR sa nebudeme približovať osudu Ukrajiny, a súčasne, že zvolení kandidáti politických strán nám nebudú opätovne predvádzať ukážkovú nekompetenciu vládnutia posledného obdobia, ale ani ukážkovú schopnosť zákulisného zosieťovania všetkých mocenských zložiek štátu s cieľom robiť si úplne beztrestne čokoľvek, čo sa im bude chcieť.

(Celkovo 957 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter